Traf! Pôvodná tvorba / Antropomorfizovaný opis

Šálka na kávu

Musím sa priznať, že sa nepýšim tým, že nie som živou bytosťou. Ale aj bez srdca a duše mám čosi zvláštne a nevysvetliteľné, čo mi umožňuje myslieť a cítiť. Som ľudským výmyslom, azda preto ma s člo­vekom spája silné puto. Ako taká bytosť či nebytosť patrím k vzácnostiam našej rodiny. Moji majitelia si ma vážia, obdivujú a chránia pred poškodením, a to mi dodáva sebadôveru a zmysel pre cit. Do rodiny som sa dostala ako darček k narodeninám, keď moja súčasná majiteľka oslavovala 40. narodeniny. Najviac sa mi potešila jej dcéra, ale používajú ma všetci, ktorí ma potrebujú. Vznikla som v keramickom podniku In vivo, odkiaľ pochádza takmer celá moja rodina, a po­tom ma transportovali do predajne, kde som sedela vo výklade niekoľko dní. Nebolo to príjemné, ale dobrí ľudia si ma všimli a teraz som tu. Nebývam sama, žije tu so mnou ešte veľa príbuzných šálok, ktoré mi vo vit­ríne robia spoločnosť. Život šálok nie je nudný. Ľudia si nás v súčasnosti čoraz viac maľujú, zdobia, reklamujú a ty čakaj, či ťa niekto kúpi. Sme teda väčšinou na pre­daj. Naše ceny sú rozličné, ale neviem, od čoho závi­sia. Dúfam, že nie od krásy, kvality alebo veľkosti, lebo to by bola hotová diskriminácia. Najväčšiu radosť nám urobia ľudia, ktorí si nás kúpia a umožňujú nám sta­točne vykonávať svoje poslanie. V rodine, v ktorej bý­vam, mám prácu každý deň. Najmenej trikrát denne nosím v sebe kávu pre domácich alebo hostí, potom ma šikovne vyumývajú a čistučká čakám vo svojom lôžku nový deň. Najradšej mám ľudí, ktorí pijú sladkú kávu, lebo vtedy sa aj mne ujde trošku cukru. Podsta­ta je iba v počte priateľov, ktorých človek má... Keď sa doma zídu majiteľkine kamarátky, ja a moje spo­ločníčky šálky máme plné ruky práce. So zvedavosťou počúvame ľudské klebety, starosti a radosti, chichú­ňame sa, tešíme sa alebo smútime spolu s nimi. Ne­šikovné je, že sa nemôžeme samostatne pohybovať. Kam nás posadia, tam sedíme, až kým nás nepresunú na iné miesto. V dreze alebo v umývačke riadu nie­kedy strávime celý deň. Často sa hádame pre objem, veľkosť ušiek, šírku, výšku alebo dizajn. Domáci nás však majú radi také, aké sme. Pokladajú nás za súčasť rodiny, aj preto sa cítim veľmi užitočným stvorením. Najväčším postrachom sú pre nás deti, ktoré na nás nedávajú pozor a naháňajú nám strach. Lietajú ved­ľa vitríny, narážajú do nej, neposlúchajú rodičovské upozornenia a my sa vtedy trasieme ako prúty. Moje predchodkyne takto neraz prišli o život či vlastne o existenciu. Mnohokrát do mňa deti nalievajú čaj alebo mlieko, no ja mám najradšej kávu. Sú nemožné, ale aj ony raz vyrastú. Takéto zážitky nás šálok sú každoden­né a spolu s ľuďmi si s radosťou vychutnávame od­dychové popoludnie a spríjemňujeme domácim dlhé chvíle. Náš vek je priam nekonečný, čo nám vy, ľudia, môžete iba závidieť.

Aneta Lomenová, 4. ročník

Z Klárinho denníka

Volám sa Klára. Krajšie meno mi už ani nemohli dať. Kedykoľvek ho počujem, pomyslím si na korytnač­ku, ktorá skončila svoj život v zatvorenom akváriu. Chúďa, nedožila sa slobody napriek toľkým nádejam! Darmo sa šplhala po skle, darmo sa skrývala vo vode alebo medzi skalkami. Keď sa dostala do Petrových rúk, nebolo jej pomoci.

Každodenný proces chytania korytnačky Kláry prebiehal nasledovne: najprv sa Peter pomaly priblí­žil k akváriu a zvedavo pozoroval, ako sa korytnačka Klára vyhrieva na kameni. Pritom sa snažil zadržať dych, aby sa ho vraj nenaľakala. Keď sa mu už zunova­lo byť opatrný a tichý, energicky vsunul ruku do akvá­ria a hmatkal tvar podobný korytnačke. Po desiatom neúspešnom pokuse sa mu Kláru konečne podarilo chytiť. Schmatol ju, vytiahol z akvária a celý narados­tený s ňou bežal po izbe so smiechom, že má letiacu korytnačku. Pritískal ju, dotýkal sa jej hlavy a keď si ju skryla, hneval sa, že sa mu nechce ukázať. Taký bol Klárin život. Keď sa jedného rána Peter dozvedel, že je po Kláre, rozplakal sa a plakal dovtedy, kým mu rodičia nepovolili mať nejaké iné zviera. Som to ja. Mačka Klá­ra. Dostala som meno po trpiteľke korytnačke. Hoci som sa podľa Petrovej mamy mala volať Sivka, pred­sa som musela byť silou-mocou Klára. Peter o inom mene nechcel ani počuť. Vraj, meno Klára mu bude pripomínať korytnačku, ktorú mal veľmi rád. Pochy­bujem, že aj ona mala rada jeho. Bola to „nesmierna“ láska, ktorú, dúfam, nezažijem. Zatiaľ sa mi to darí.

Po mojom príchode do rodiny Kollárovcov sa veci trošku zmenili. Peter sa nevedel dočkať nového zvie­ratka. Keď ma jeho mamka priniesla domov v škatu­li, Peter od údivu nemohol zatvoriť ústa. Celé dni sa vychvaľoval, aké má krásne sivé mačiatko. A tak som si uvedomila, že som skutočne pekná. Začalo sa to prejavovať najmä v mojích teenagerských mačacích rokoch. Bola som pyšná na svoju lesklú sivú srsť, akú nemala každá mačka. Susedove mačky mi ju veľmi závideli, zvlášť potkanka Mišel, ktorá sa mi vysmieva­la, že neviem chytiť ani obyčajnú myš, nieto potkana. Nenávidím ju, pretože je nevkusná a drzá. Keby som chcela, chytila by som sto myší a potkanov, ale radšej jej prenechám tú česť a budem sa stravovať domácou kuchyňou mojej pani Kollárovej. Keď mám šťastie, do­stane sa mi do mačacieho jedálneho lístka aj Whiskas chova, ktorá mi nesmierne chutí. V takých chvíľach by som si sadla každému do lona a zahrala tichú serená­du. Dokonca aj Petrovi, hoci si to nezaslúži. Málo je dní plných harmónie medzi mnou a Petrom. Vedela by som ich spočítať na labke. Proste, Peter nie je môj typ. Neakceptujem jeho pravidlá a zákony. Vyžaduje odo mňa, aby som bola jeho poslušným otrokom. Ja sa mu však na to vykašlem. Neraz sa chcel so mnou na vo­didle poprechádzať, aby sa pochválil kamarátom, akú má cool mačku. Nepodarilo sa mu to, pretože zabudol na moje ostré pazúry. Práve som si podriemkavala na pohovke, keď ma nemilosrdne schytil do rúk, aby som neutiekla. Využila som vhodnú chvíľu pripomenúť mu môj obranný mechanizmus. Podriapala som mu nové tričko, niekde na jeho koži zostali aj červené sto­py po mojich pazúroch. Dokonca som mu stačila dať dve facky, aby si uvedomil, kto vlastne som. Okamžite ma pustil, skríkol a potom začal plakať. Čo si myslíte, kto bol obvinený po tejto udalosti? Samozrejme, že nie on. Pán Kollár sa na mňa veľmi hneval. Hovoril, že ak sa to ešte raz zopakuje, letím z domu. Prosím pekne. Iba pani Kollárová spolucítila so mnou, aj keď jej bolo ľúto Petríka. Vedela, že ja nie som korytnačka, ktorá sa nevie ubrániť, ale mačka. Neznášam, keď ma niekto núti robiť niečo, čo sa mi nepáči. Veď, komu by sa páčilo byť na vodidle? Iba ak psom. Tým však nikdy nebudem rozumieť. Sú to záhadné bezcharak­terné stvory. Počúvajú všetky rozkazy, oddane slúžia pánovi, aj keď na nich majiteľ pred minútou kričal. Fakt im nerozumiem. Mačky túžia byť slobodné, chcú sa voľne pohybovať bez rozkazu a zákazu, kde majú a nemajú ísť, čo majú a nemajú robiť. Peter o tom, samozrejme, nevedel. Ale dúfam, že teraz pochopil, kto je to vlastne mačka. Hoci mám meno po trpiteľke korytnačke, predsa nie som korytnačkou. Som mačka Klára. A mačky sa vedia ubrániť.

Martina Bartošová, 4. ročník

Keby som bola

Keby som bola vtákom, mohla by som utiecť od ruši­vých vecí v škole či v rodine. V poslednej dobe, keď zápasím s rôznymi problémami, bola by som najrad­šej, keby som všetko opustila a žila šťastným životom. Vyletela by som vysoko na oblohu, ako vták, a dýchala by som čerstvý vzduch, ktorý mi tak veľmi chýba. Me­dzi oblakmi by som sa príliš nestarala o pocity a myš­lienky druhých, ale naplno by som si vychutnávala slo­bodu a bezstarostnosť.

Cestovala by som do rôznych končín sveta a nad­chýnala by som sa exotickou krajinou. Týmto spôso­bom by som si mohla rozšíriť svoje obzory a obohatiť doterajšie skúsenosti. Sama by som si vybrala, kde budem žiť. Bola by to úžasná vec. Len si tak letieť, bez obáv, čo čas prinesie...

Marína Krajčiová, 4. ročník

*Antropomorfizovaný opis vznikol na lektorských cvi­čeniach zo Štylistiky.