Kukučínov Jadran
V medzilektorátnej literárnej súťaži Kukučínov Jadran získali študentky Oddelenia slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade prvú a tretiu cenu v kategórii prózy.
Jana Domoniová, študentka druhého ročníka, získala 1. cenu a pobyt na Letnej škole slovenského jazyka a kultúry SAS v Bratislave za prózu O spojoch, schizofrénii a jednej žúrke.
Milina Čiliaková, študentka štvrtého ročníka, získala 3. cenu za prózu Zabudnutý? a pobyt na letnej škole slovenského jazyka UJOP.
O výsledkoch rozhodla porota v zložení: Karol Csiba, Veronika Svoradová a Zuzana Trstenská.
mšs
O spojoch, schizofrénii a jednej žúrke
Jana Domoniová,
študentka odboru slovakistika, 2. ročník,
Filozofická fakulta Univerzity v Novom Sade,
Oddelenie slovakistiky
Som unavený z autobusov, zlých spojov a zo života na dedine.
Každodenne zažívať autobusové dobrodružstvá by som nikomu neodporúčal, postupne
to urobí niečo s človekom, dalo by sa povedať, že sa zmení. Cesty sú totiž
bohaté na pekné, veľké a hlboké jamy.
Nie je však jama ako jama, poznám výstižné exempláre tých najlepších z najväčších,
ktoré svoju mystickú krásu odhalia v daždivom období, vtedy ukážu
výbornú schopnosť kamufláže a bum! Otrasie sa celý autobus, sivá huspenina
v hlave sa poriadne roztancuje a človek sa začne obzerať vôkol seba, či mu
náhodou nejaká tá oblička neušla von z trupu alebo či sa žalúdok neobrátil
na zlú stranu. Niekto by povedal, že na príčine sú cesty, nie vozidlo. Čiastočne
možno súhlasiť, lebo, ako všetci vieme, cesty sa opravujú raz za štyri roky
(skôr len vtedy, ak sú mimoriadne voľby). V predvolebnom období sa nájdu v štátnej
pokladnici i peniaze na opravu, aby sa občanom ľahšie cestovalo. Že sa nejaký politik objaví i na obrazovkách
vysmiaty a s nožnicami v rukách, slávnostne rozstrihne červenú
pásku, čím otvorí pár kilometrov rovnej
cesty a iba tak mimochodom spomenie plány svojej politickej strany, je
iste vedľajšie.
Zmenu človeka nezapríčinia len jamy, podmienené
neadekvátnym narábaním so štátnymi peniazmi. Samozrejme, existujú aj spôsoby na
transformáciu, ktoré sú omnoho nebezpečnejšie. Hovorím o hodinových
čakaniach na vysnívané vozidlo verejnej dopravy. Myslím si, že tento spôsob našej
premeny je geniálny a hoci si vyžaduje čas, metamorfóza je trvalá
a dokonalá.
Ešte 1 hodina + 26 minút
Hlavná železničná stanica opásaná vzácnym mramorom
a matným sklom. Striedajú sa kufre: klasické kožené, pestrofarebné módne,
značkové, bodkované, pruhované – väčšinou kolieskové, vydávajúce zvláštny hukot. Pri
vchode stoja dvaja policajti. Keby ste sa prechádzali po meste, stretnete ďalšie
kusy. Štát chce, aby sa obyvatelia cítili bezpečne pred akýmkoľvek útokom
a párik policajtov predsa dokáže zabezpečiť celý železničný terén. Toto je
ideálna situácia, ako dokázať občanom, že štát je aj napriek kríze dobre zorganizovaný
a dokáže sa brániť pred nebezpečenstvom.
Cestou k voľnej lavičke som niečo zacítil na ruke.
Vápnovo biela hmota mi stekala po rukáve bundy. Tí odporní sráči! Táto lokalita
je pre nich priam ideálna. V kuse tu lietajú, lebo vždy nájdu zvyšky jedál
alebo im nejaké decko hodí pukance. Hľadám vreckovku, no, samozrejme, nemám ani
jednu. Nech mi niekto hovorí, že vtáčí výkal znamená šťastie! Ak mi má niečo
priniesť, želám si aspoň vreckovku a teleport. Každý si žiada to, čo práve
potrebuje. Stroj času si dokážem skonštruovať aj sám, len musím nájsť dobré hodinky,
ktoré by niečo podobné zniesli. Aspoňže lavička bola ešte voľná. Staničné
hodiny viseli priamo oproti. Zdajú sa celkom v poriadku, ale čo ak sa
ukáže niečo lepšie...
1 hodina + 19 minút
Veľký, bezčíselný kruh, jednoduchý, čierno-biely. Každá
minúta bola o niečo dlhšia ako
minulá a veľká ručička bola čoraz lenivejšia, až celkom zastala.
Nekvalitný mechanizumus. Vtom som zacítil, ako do mňa niekto narazil. Marcel!
Vraj kričal na mňa ako pomätený, či som neohluchol a čo tak vypäto hľadím
na tie hodiny, vraj nerobia už dvanásť rokov. Kým sme vyfajčili cigaretu,
oznámil mi, že konečne kúpil chatu na Španej Doline. Narýchlo načrtol plán na
tento víkend, jedným slovom – žúrka. Hneď sme sa pobrali k jeho autu.
Marcela poznám od detstva, vždy bol bitkár. Nikdy si
nevedel vybrať protivníka, ani v škôlke, ani na strednej. Povedzme len, že
väčšinou z ruvačiek nevyliezol bohvieako slávne. Po strednej ho chuť
mlátiť okolo seba prešla. Otec mu kúpil byt v centre mesta, Marcel vyštudoval,
zamestnal sa, kúpil chatu – dokonca vraj bez otcovej podpory.
Vchádzajúc do Španej Doliny zatrúbil. Vraj je to tu
zvykom, pozdraviť víly a iné lesné bytosti. Pekný pohanský zvyk, len
škoda, že móda je premenlivá. V posledných storočiach je moderný len jeden
boh a v budúcnosti...
Do kostola som prestal chodiť po spovedi. Nemyslím tým ušnú
spoveď, pri ktorej svoje hriechy pustíš do vzduchu, skontaminuješ ho, svätý
otec ich vypočuje a ako najpredávanejší filter ovzdušia všetko pohltí,
vyčistí, ale aj odpustí. Myslím skôr na prijímanie tela a krvi, odpustenie
hriechov. Už dávno ma prestali baviť rozprávky o milosti a večnosti...
Dorazili sme na chatu. Marcel mal náladičku, dali sme si
pivo s borovickou a potom zavolal všetkým kolegom, že sa dnes párty naozaj
uskutoční. Máme sa dobre zabaviť (akoby inokedy bolo zábavy málo). Keď zabaviť,
tak zabaviť, ďalej som popíjal len borovičku. Onedlho bola chata plná ľudí, najmä
Marcelových kolegov psychiatrov. Jeho povaha mu prácu neuľahčuje, skôr je
zvláštne, že doteraz neublížil niektorému z pacientov. Nečudoval by som
sa, keby skončil na vlastnom oddelení, ale v košeli, nie v bielom
mantíle.
Keď si Marcelovi kolegovia trochu vypijú, začínajú sa
meniť na chodiace psychiatrické encykopédie. Všetci o niečom debatovali. Jednému
z nich sa na ruke leskli mohutné hodinky. Hneď bolo vidieť, že nie sú
lacnou kópiou. Strieborná farba, arabské číslice, tri ručičky a najtenšia
z nich najhlučnejšia. Postupne sa hluk prehlboval, silnel a čoraz
viac sa podobal zvuku bubna. Zvuk sa odrazu stratil, keď ku mne pristúpil
chlap. Začal hovoriť o deprivácii, ale povedal som mu, že takéto slovo
nepoznám. Vytliešťal na mňa oči, akoby mal každý poznať psychiatrické termíny.
Chata bola dosť
stará, ale s originálnym nábytkom, najviac ma upútali staré drevené
kyvadlové hodiny. Krásna práca, rímske číslice, zachovalé drevo, iba by
potrebovali novú vrstvu laku. Zvesil som ich zo steny, aby som si ich ešte
trochu lepšie prehliadol.
1 hodina + 26
minút
Znovu pristúpil ten chlap.
„Marcel, čo to tu stváraš? Dúfam, že si nezabudol na náš
projekt o schizofrénii a odkedy ťa zaujímajú hodiny!? Prestaň konečne
všetkých navôkol ignorovať.“
Zabudnutý?
Milina Čiliaková,
študentka odboru slovakistika, 4. ročník,
Filozofická fakulta Univerzity v Novom Sade,
Oddelenie slovakistiky
Svoj príbeh som začal vetou: ,,Myslel si, že je zabudnutý.“ Všetci
študenti v miestnosti sa na mňa prekvapene dívali. Okamžite som si takýmto
vstupom získal ich pozornosť, najmä, ak som zvyčajne prednášal úplne inak. ,,Vyrozprával
mi všetko dopodrobna. Sadol som si vedľa neho na miesto, z ktorého sa
nepohol už roky. Ľudia prechádzali vedľa neho každý deň. Niekedy to boli
rovnaké tváre, inokedy cudzie, nové,
jemu to bolo jedno. On iba sedel, akoby nad niečím premýšľal. Nikdy sa mu ani nesnívalo
o tom, že bude existovať práve tu. Vedľa fontány, ktorá mu pripadala taká
ďaleká, a predsa bola pri ňom nesmierne blízko. Každý deň sa tu hromadilo
mnoho sveta, ľudia vyšli zo svojich
bytov na poobedňajšiu prechádzku alebo na obhliadku mesta, ale nikto sa na neho
ani len nepozrel. Len okolo fontány poskakovali deti, ktorých rodičia dávali pozor, aby do nej
náhodou neskočili. Občas tam prichádzali
turisti a fotili sa vedľa neho, ale nik sa ho neopýtal, prečo tam sedí, čo si píše, kde je
jeho domov. Bolo mu smutno z toho, čo pred sebou videl. Vnímal ľudí, ktorí neustále utekajú, ale nikdy nič nestihnú. Pozoroval
usmiate tváre, za ktorými sa skrýval smútok. Videl mládež, ktorá čítala z mobilu,
ale nelistovala knihy. Uvedomil si, že on žil v iných časoch, keď
vzdelávanie znamenalo dar, nie povinnosť. Iba teraz, odkedy tu sedí, pochopil,
ako sa život mení. Kolobeh života krúži, ale vždy má inú podobu. Začal si
všímať svet a perom zapisovať príbehy ľudí, ktorí ho inšpirovali. Vtedy mi
jeden z nich aj vyrozprával.
Bol
deň ako hociktorý iný... Slnko zahnalo svoje lúče do každého kúta mesta a tak
sa postupne všade nahromadilo ľudí ako na mravenisku. Bol smutný, že je už
ničím, zrnko v piesku, jeden z miliónov, na ktoré svet zabudol. Ale tohto
slnečného dňa sa čosi stalo a všetko sa zmenilo. Prišlo k nemu malé dievča
v bielej košieľke a červenom svetri. Dievčatko sa spýtalo ženy, ktorá na
ňu dávala pozor: ,Stará mama, kto je tento dedko?´ Starká sa zasmiala
a neodpovedala. Bolo mu clivo, keď si pomyslel, že ani ona o ňom nič
nevie. Prekvapilo ho preto, keď o chvíľu žena sľúbila dievčatku, že jej
doma prečíta báseň a všetko jej o ňom porozpráva. Vzbudilo to v ňom
nádej, že tu predsa len nesedí zbytočne, že si svoje miesto pod slnkom zaslúžil.
Minulo
mnoho rokov, kým nastal večer, keď si na fontánu sadla krásna mladá dáma. Mala
plnú tašku kníh, ktoré si rozložila po kameňoch, obklopujúcich fontánu, ako
keby to bol jej stôl. Stromoradie prekryté nočnou oblohou bolo ozdobené pouličným
svetlom. Moderné lampy ako veľké hviezdy svietili na čítajúce dievča. ,Jedného dňa
budem o tebe prednášať deťom v škole,´ prihovorila sa mu jemným
hlasom a jeho líca sa leskli, akoby ich prekryli slzy. Prejavil tým vďaku
či potešenie? To netušila. Vedela iba, že je to pán, ktorého ako malá nazvala
dedkom. Osobnosť, o ktorej nevedela nič, hoci tu sedí už roky. Je to
človek, ktorého príbeh jej vyrozprávala stará mama a dnes sa už nepýta,
prečo o ňom jej rovesníci nevedia, ale rozhodla sa, že bude robiť všetko,
aby si ho každý uctil, keď vedľa neho prejde.
Bol
deň ako hociktorý iný... Necítil sa už zbytočný, zabudnutý. Vedel, že toto
miesto patrí iba jemu. Poznal dôvod, prečo tu sedí a tentoraz sa pozeral
na ľudí s úsmevom na tvári. Nie preto, že si ho všímali viacej ako
predtým, ani preto, že sa vedľa neho zastavil okoloidúci. Bol šťastný, lebo
videl pred sebou malé dievča, ktoré pred
rokmi nevedelo o ňom nič a dnes sedí vedľa neho a prednáša
dvadsiatim žiakom práve o ňom. Po prvýkrát cítil, že sem patrí. Teší sa, keď počuje slovo, ktoré písal v inom
storočí a dnes znie z úst mladej bytosti. Cíti potešenie na srdci,
keď mu v ušiach odznievajú jeho verše,
iskry dávnych čias.
Bol
deň ako hociktorý iný... Na
Hviezdoslavovom námestí sedel on ešte
vždy s perom v ruke a pozeral sa na deti. Pani učiteľka skončila
hodinu a oslovila ho: ,Hovorila som ti, že o tebe budem prednášať, lebo
nie ten, kto v rozkoši planúc žil, ale ten, kto tvoril a vytvoril, môže
hovoriť, že žil!, však?´ Pozrela naňho
ešte raz a na tvári sa mu zjavil úsmev. Bol to pocit vďaky?“
Prednáška
sa skončila. Študenti na mňa pozerali a ja som pozeral na nich. Nežiadal
som od nich, aby sa vedľa každej sochy zastavili a vedeli vyrozprávať jej
životopis alebo naspamäť prednášať všetky diela autora. Chcel som, aby sa
zamysleli nad tým, prečo je socha umiestnená na istom mieste, aký skutok vykonala
či ktoré významné dielo tá osobnosť pre nás vytvorila. Je to divný príbeh,
však?
