Traf! Časť za celok

Prvá svetová vojna v slovenskej medzivojnovej literatúre

Slovenská medzivojnová literatúra, ako aj verejný ži­vot, sa vyvíjali v inom smere ako počas vojny – voľ­nejšie. Avšak slovenská spoločnosť bola nepripravená na prevrat a zastihnutá ním podobne ako vypuknutím vojny. Slovensko sa dlho nevedelo zbaviť svojej malo­sti a stiesnenosti. Samostatný štát priniesol so sebou mnohé úlohy a prekážky, ktoré bolo treba vyriešiť a zdolať. Pred ním stáli mnohé výzvy – bolo treba búrať a znovu stavať. Slovenský človek, dovtedy utláčaný a odlúčený od spoločenského života, naraz sa mal sta­rať o školy, zákony, súdy; slovom, stal sa súčasťou zlo­žitého štátneho aparátu. Mal robiť niečo, čo nikdy ne­robil, ťažko sa vynachádzal v nových pomeroch. Dlho sa preto tápalo v tme a robilo bez programu. Podobná situácia ako v spoločnosti vládla aj v literatúre.

[...] Za takýchto okolnosti preniká do literatúry nadrealistická poézia a lyrizovaná próza: obe mali nájsť nový, primeranejší spôsob reagovania literatúry na krízové javy v spoločnosti a stvárňovanie a vyjad­renie myšlienok. [...]

Vojna sa v dvadsiatych a tridsiatych rokoch tema­tizovala najmä v próze, keďže sa tento žáner ukázal najvýhodnejším na spracovanie vojnových zážitkov. V súlade s aktuálnymi tendenciami do literatúry preniká prvok lyrizácie, ktorá kládla dôraz na jazykový výraz, v podobe využívania štylistických figúr, ktorých domé­nou je poézia, metaforizácie pomenovaní prostred­níctvom kresťanských symbolických konotácií. Na­príklad Tido Jozef Gašpar takto lyrizuje scénu smrti: ,,Úbohé mláďatká, nad ktorými žiari červená hviezda, našiel vás Herodes! Večný Herodes je vám už pod ko­lískou... Snite, lebo všetko krásne je len krátky sen...” (Gašpar, 1970, s. 205). To viedlo k poetizácii epického jazyka výrazovými prvkami lyriky. Lyrizácia prenikla do viacerých medzivojnových smerových variantov – od expresionizmu po lyrizovanú prózu. Spisovatelia lyrizmu vyzdvihovali prírodu, priateľstvo, detstvo a domov. Ťažisko tak nebolo na samotnom deji, ale na jeho prežívaní. [...]

V roku 1925 vyšiel Hrušovského expresionistický vojnový text Muž s protézou. Prípad poručíka Seebor­na, v tom istom roku autor vydal zbierku próz Zmok a iné poviedky. Aj v nej ho na písanie niektorých prí­behov podnietila svetová vojna. V roku 1930 vyšiel Hrušovského román Peter Pavel na prahu nového sveta, tiež poznačený expresionistickými prvkami. Tie možno sledovať aj v dvoch Hronského poviedkach s vojnovou tematikou v knihe Podpolianske rozprávky (1932) či v Urbanovom vynikajúcom vojnovom romá­ne Živý bič (1927).

[...] Aj v literatúre druhej polovice dvadsiateho storočia boli prítomné motívy prvej svetovej vojny. Dolnozemský spisovateľ Ján Labáth sa vo svojom ro­máne Diaľky (1982) dotkol témy prvej svetovej vojny. V duchu postmoderny dielo pozostáva z troch narač­ných pásem, podaných vo forme monológu Labáthov­ho protagonistu, jeho manželky Marty a starého otca Jana. Zvláštny je už zorný uhol rozprávača, keďže ten je vo chvíli vykladania príbehu mŕtvy a pohybuje sa v nejakom nadčasovom priestore, čím dielo nadobúda fiktívny, fantastický charakter.

Labáthov protagonista sa domnieva, že znova pre­žíva životy svojich predkov, cíti, že v jeho žilách koluje ich krv. V monológoch, v ktorých analyzuje svoj život, neustále spomína nešťastný osud svojho starého otca Jana, bývalého vojaka, s ktorým sa stotožňuje. Aj v záhrobnom živote ho prenasleduje pocit dedičnej viny, ktorá pramení vo vojnových časoch, keď svetom vládlo vraždenie a smrť: „Príliš mnoho bolo hrôzy. Príliš mnoho bolo krvi.” (Labáth, 2006, s. 18). Akoby spisovateľ chcel ukázať, že vo vojne bolo toľko úža­su a utrpenia, ktoré sa nevmestilo do života jednot­livca, a tak pokračovalo aj v životoch jeho potomkov. Labáthovho hrdinu prenasledujú obrazy nešťastných a trpiacich, o ktorých protagonista hovorí: ,,Mŕtvych nemožno oklamať. Stále mi kladú otázky... mŕtvi mi vyčítajú, že som živý.” (tamže). Vojna natrvalo pozna­čila osudy jeho predkov a svoje hrôzy preniesla aj na neho. O nej počúval ako dieťa pri ohníku vo vinohra­de, keď si jeho starý otec a sused pripomínali staré vojnové zážitky, kým im v nohách vŕtali lámky – živé spomienky vlhkých haličských zákopov.

Začiatok vojny predpovedá aj symbol nešťastia. Tak hrdinova stará mať Zuza ide ako mladá nevesta včasráno pre vodu a pri studni v pološere uvidí veľkú, strašidelnú, plaziacu sa potvoru, podobnú obrovské­mu hadovi. Bola to predzvesť pohromy – o niekoľko dní sa ozval bubon a vyhlásili prvú svetovú vojnu. Jej manžel Jano teraz leží niekde v diaľkach, v zákope, kde sa naňho valia kamene a kyprá zem, odtrhnutý od rodnej dediny, zbavený šťastia a nádeje. Keď s bodák­mi idú na nepriateľa, ženie ich nadporučík s pištoľou, ktorý za nimi reve: ,,Sturm! Sturm!” V tom útoku je ťažko zranený. Kým ho ruskí zajatci, tí, ktorí len pred chvíľou naňho strieľali, nesú údolím popod stromy s vyvrátenými pňami, dodriapané šrapnelmi, mnohí mu závidia jeho položenie, lebo vedia, že ,,sú iba dva smery pohybu: na front a z frontu. Ba ešte tretí, ale na ten sa nemyslí.” (tamže, s. 52). Keby boli vedeli, akú kalváriu mu prinesie toto zranenie, nezávideli by mu ani najmenej.

V kasárni ho kaprál obviní, že je simulant, a dá ho ukrutne potrestať vyviazaním na povalu, kde ho, keď omdlieva, polievajú studenou vodou. Na ten obraz nespravodlivosti nezabudol hrdina do smrti. So sebou si z vojny odniesol aj iné spomienky, ktorých sa nikdy nezbavil – črepiny uviaznuté v jeho tele, spomien­ky na ďalekú cestu z rodnej dediny, ,,nevysloviteľné kliatby na neviditeľných mocipánov, ktorí uchopili do rúk nite jeho osudu a hrali sa s ním hru života a smr­ti.” (tamže, s. 69). Po kratšom pobyte v nemocnici ho vlasť za hrdinský boj odmenila trestným výkazom: do maršu a na front.

Labáthov protagonista si spomína aj na svoj­ho druhého starého otca Paľa, ktorého vlak viezol na front do Talianska, keď v ňom bezmocne sedel s puškou a tanistrou, kým poručíkova pištoľ ,,s ktorou mu bude hroziť... je ešte v puzdre.” (tamže, s. 95). Mo­tív vlaku, ktorý uháňa a ktorý nemôže zastaviť žiadna sila, sa tiahne celým Labáthovým románom a sym­bolizuje neuchopiteľný život, ktorý ľudí stále vezie niekam do diaľok. Tým autor naznačuje úplnú bez­mocnosť človeka pred svojím osudom: ,,Dnes sme tu, zajtra na druhom mieste. A napozajtre budeme tam, odkiaľ sme sa pohli, hoci si nikdy neuvedomíme, že sa točíme v kruhu.” (tamže, s. 75). Jano sa po návrate na front dostane do ruského väzenia, kde robí na píle. Vo chvíľach odpočinku, na lavičke pred barakom, po­zerá sa do diaľok. Spomína si na svojich najbližších, na malého syna Janka. Ani netuší, že ho zastihne po­dobný osud – druhá svetová vojna, narukovanie, vä­zenie. Keby bol vedel, čo ho na tŕnistej ceste života čaká, ,,syna by v lete ukrýval pred slnkom a v zime by mu nedoprial vzduchu, len aby pomalšie rástol.” (tamže, s. 103). Keď v Rusku nastane revolúcia, vybe­rie sa Jano domov. Kráčajúc v zodratých vojenských bagančách po ruských „derevňach“, morený hladom, horko-ťažko sa dostane na druhú stranu, no tým sa jeho utrpenie neskončí, iba pokračuje. Pridelený je do Tretej ersatz kompánie, pozostávajúcej z heimkehre­reov, vojakov, vracajúcich sa z ruského zajatia, ktorí podliehali celkom inakšiemu, ukrutnejšiemu režimu. Na sviatky ich hnali so zbraňou v ruke na execírku, zaobchádzali s nimi ako s dobytkom. Preto sa v nich ozval hlas vzbury. Ozval sa hlas vojaka, ktorý nenávidí vojnu a nemá chuť bojovať proti veterným mlynom. Vtedy sa Jano po prvý raz stotožnil s ľudským hne­vom a vzpriamil šiju. Pohla sa lavína, ,,ktorá do svojich rúk, zadymených a zakrvavených štvorročnou vojnou, uchopila svoje právo!”(tamže, s. 120). Nastala revolú­cia v kasárni a na uliciach, keď povstali nielen vojaci, ale aj civili, ktorí na krvavom oltári vojny zanechali svoje životy.

Labáthovo dielo vyznieva ako rekviem za celou jednou generáciou ľudí, ktorá svoje životy obetovala v prospech lepšej budúcnosti ľudstva. Za nimi sa tu smúti vtedy, keď sa za rodinným stolom ich miesto postupne posúvalo, až prišla chvíľa, keď pri ňom už nesedeli. Rmúti sa tu nad prázdnotou ľudského ži­vota, ktorý plynie, uniká, nad túžbou po šťastí jeho predkov, ktoré nemohli dosiahnuť, lebo im v ceste stáli diaľky, ktorých život boli len ,,kasárne, zákopy, nemocnice, tábory, a cintoríny.” (tamže, s. 90). Museli ho brať taký, aký prichádzal: ,,Narodili sa. Trápili sa. Umreli. To bol ich život.” (tamže, s. 109).

Alexander Ćirković,

master slovenského jazyka a literatúry

Literatúra:

Gašpar, Tido Jozef: Námorníci. Bratislava: Tatran, 1970. 242 s.

Labáth, Ján: Diaľky a iné prózy. Báčsky Petrovec: Kultúra, 2006. 172 s.

Text je úryvkom z diplomovej master práce Prvá svetová vojna v slovenskej próze, ktorú obhájil študent mas­ter štúdií Alexander Ćirković na Oddelení slovakistiky. Prínos práce vidíme predovšetkým v rozšírení kanonizo­vaného kontextu slovenskej literatúry o prvej svetovej vojne o kontext vojvodinskej literatúry. Záujem kandi­dáta o uvedenú tému ukazuje, že veľké historické témy si vždy nájdu novú aktualizáciu. Zverejnením úryvku si Traf! zároveň pripomína storočnicu vypuknutia prvej svetovej vojny.

mašs