Traf! téma: Univerzita – idea, dejiny, realita

Univerzita Karlova v Prahe 

Univerzita Karlova v Prahe je jedna z najstarších univerzít v Európe a  je dôležitá pre kultúrne dejiny Slovákov

O založení univerzity v Prahe najprv uvažoval kráľ Václav II. v roku 1294, ale narazil na odpor

šľachty. V roku 1346, keď sa stal rímskym a českým kráľom Karol IV., vydal posolstvo do Ríma so žiadosťou o pá- pežské povolenie. Vďaka podpore arcibiskupa Arnoš- ta z Pardubíc vydal pápež Klement VI. listinu, v ktorej povoľuje založenie univerzity. V knihe Michala Svato- ša Dějiny Univerzity Karlovy I. si môžeme prečítať, ako znelo pápežské povolenie: „(...) aby ve městě Praze na věčné budoucí časy kvetlo obecné učení v kterémkoli povoleném oboru a zaručuje obecné uznávání licenciátu i magisterské hodnosti v celém křesťanském světě. 

Od tohoto roku už také začalo vyučování při několika klášterech a při katedrále.“ (Svatoš, 1995, cit. podľa http://cs.wikipedia.org/wiki/D%C4%9Bjiny_Univerzity_Karlovy).

Po vydaní cirkevnej buly pápeža Klementa VI. 26. januára 1347 v Avignone bola univerzita v Prahe slávnostne založená Karolovou listinou 7. apríla v roku 1348. Univerzita sa riadila podľa univerzít v Bologni a v Paríži a veľmi rýchlo získala medzinárodné uznanie. Univerzita mala všetky štyri fakulty – prípravnú fakultu slobodných umení, právnickú, lekársku a teologickú, čo znamenalo, že bola kompletná. Akademická obec univerzity bola rozdelená na štyri tzv. univerzitné národy: český, bavorský, saský a poľský. 14. januára 1349 bol vydaný Eisenášsky diplom, ktorým univerzita získala dôležité privilégiá, bola oslobodená od spoplatnenia a mala právo na vlastný štatút. Prvý štatút, ktorý univerzita vydala, bol schválený praž- ským arcibiskupom 10. apríla v roku 1360. 

Členmi akadémie boli nielen domáci, ale aj mnohí cudzí učitelia a študenti, najmä zo strednej Európy. Študenti českej národnosti tvorili iba 16 – 20% z celkového počtu študentov. 

V roku 1383 bolo založené Karolinum, komplex stavieb, aj s najstarším univerzitným internátom v strednej Európe, nachádzajúcim sa v Starom Meste v Prahe. Postavenie internátu priviedlo väčší počet študentov na pražskú univerzitu. 

V roku 1409 upravil kráľ Václav IV. Kutnohorským dekrétom rozhodovacie právomoci v prospech české- ho národa, čo viedlo k odchodu niektorých profesorov a študentov na univerzitu v Lipsku. Týmto začala univerzita v Prahe postupne upadať do krízy. Situácia sa trochu zmenila počas husitských hnutí. V nasledujúcej sociálnej a politickej revolúcii sa univerzita zredukovala na fakultu slobodných umení, ktorá sa starala hlavne o výchovu učiteľov. 

V roku 1654 sa pod názvom Karlo-Ferdinandova univerzita obnovila právnická a lekárska fakulta. 

V 18. storočí vznikli veľké spory medzi arcibiskupom a cisárom, nakoniec univerzitu riadil štát, stala sa centrom pre výchovu učiteľov, lekárov, kňazov a štátnych úradníkov. Vyučovacím jazykom bola nemčina. V druhej polovici 19. storočia rástlo napätie medzi Čechmi a Nemcami, v roku 1882 bola univerzita rozdelená na nemeckú a českú. Počet študentov v týchto rokoch rástol, aj keď českých študentov bolo viac, obe univerzity dostali mnohé nové budovy pre vzdelávanie. Na nemeckej univerzite pôsobili významní vedci Ernst Mach, Christian Johann Doppler, Albert Einstein a Anton Rintelen, na českej univerzite učil i profesor a neskoršie aj prezident Tomáš Garrigue Masaryk. 

Po páde Rakúsko-Uhorska a založení Československa sa Československý parlament zákonom z roku 1920 rozhodol, že univerzita v Prahe bude aj naďalej nositeľom tradície a zostane nazvaná Univerzita Karlova. V nasledujúcich rokoch sa postavili nové budovy pre univerzitu nemeckú, podporilo sa štúdium žien, vznikla nová prírodovedecká fakulta. Keď nastúpil nacizmus v Nemecku, nemecká časť pražskej univerzity sa k nemu priklonila. Po obsadení Československa prevzala majetok Karlovej univerzity nemecká univerzita. V povojnových rokoch rýchlo rástol počet študentov. Po komunistickom prevzatí moci vo februári 1948 bola takmer štvrtina študentov z univerzity vylúčená a mnohí učitelia boli prepustení. Od roku 1950 sa univerzita riadila podľa sovietskych vzorov, zaviedlisa povinné študijné programy, univerzita bola úplne podriadená štátu. V roku 1952 vznikla matematicko- -fyzikálna fakulta, fakulta telesnej výchovy a športu v roku 1953 a fakulta jadrovej fyziky v roku 1955. Po skončení Nežnej revolúcie bola obnovená akademická sloboda. 

V súčasnosti sa Univerzita Karlova skladá zo 17 fakúlt, väčšina z nich sídli v Prahe, dve fakulty sú v Hradci Králové a jedna je v Plzni; ďalej z troch vysokoškolských ústavov, šiestich ďalších pracovísk a piatich celouniverzitných účelových zariadení. 

Univerzita Karlova pripravuje odborníkov pre širokú oblasť humanitných a prírodných vied a vied o umení, ďalej teológov, fyzikov a matematikov, právnikov, diplomatov, lekárov, farmaceutov, filológov, tlmočníkov a prekladateľov, knihovníkov, žurnalistov, učiteľov a iných odborníkov. 

Najznámejší slávni absolventi Univerzity Karlovej sú sociológ a druhý prezident Česko-Slovenska Edvard Beneš, matematik a filozof Bernard Bolzano, biochemik a nositeľ Nobelovej ceny Gerty Cori, náboženský mysliteľ a reformátor Ján Hus, spisovateľ Franz Kafka, posledný rakúsky cisár a posledný český kráľ Karol I. Habsburský či najznámejší vynálezca z nášho prostredia Nikola Tesla. 

Daniela Ušiaková, 

študentka 4. ročníka 

Svatoš, M. (red.): Dějiny Univerzity Karlovy I. (1347/48 – 1622). Praha: Karolinum, 1995. Cit. podľa http://cs.wikipedia.org/wiki/D%C4%9Bjiny_Univerzity_Karlovy. 25. 3. 2015.