Všetko je jedno a jedno je všetko
Víťazoslav Hronec: Pán vzduchu a kráľov syn
Bratislava: Smena, 1993
Hroncova kniha Pán vzduchu a
kráľov syn je súčasťou trilógie, ktorú okrem nej tvorí zbierka
poviedok Prievan (1976) a román
Plný ponor (1999). Všetky tri knihy
spája autorovo sústredenie sa
na rodinu Lutrovcov, teda téma,
ktorá je v knihe, o ktorej je reč,
zastúpená, ale nie je ústredná.
S istotou sa však dá povedať, že
úvahy o osude, pominuteľnosti,
čase a o živote sú stredobodom
pozornosti autora, a všetky postavy
v knihe sú iba prostriedkom na
ich vyjadrenie. Niežeby sa autor
postavám nevenoval, ony majú
dôležité miesto a podstatnú rolu v jeho textoch.
Tvorené sú postmodernisticky, sú mystické, niekedy
bez mena, inokedy s menom, aby si čitateľ mohol
sám domyslieť, o koho ide, a náznakov je pomerne
veľa. Hroncovo dielo treba čítať pozorne,
nie preto, že by bolo náročné, ale aby nám neušlo
niečo, čo nám pomôže pri interpretácii každej ďalšej poviedky, keď si s prekvapením uvedomíme, že
čítame o postave z predošlej poviedky a ani o tom
nevieme. Asi aj preto nám pomôže index na konci
knihy, mapujúci chronologický sled životných údalostí
všetkých postáv, ktorý okrem zrejmej orientačnej
funkcie má aj funkciu postmodernistickú.
Zbierka obsahuje sedem poviedok, navonok
si možno všimnúť jej typické postmodernistické
znaky. Obsahuje obrázky s odkazmi i bez nich,
čarbaniny, faktografické údaje, čísla, dátumy atď.
Niektoré poviedky sú členené, napríklad Noc na
treťom poschodí je rozdelená na dve časti, ľavú a
pravú, na ľavej strane je jeden príbeh, na druhej
strane je príbeh v kurzíve, ktorý je viac vecný a
môže mýliť čitateľa. Vzniká napríklad otázka, či čí-
tať texty súbežne alebo najprv jeden,
potom druhý? Najviac zastú-
pené v knihe sú poznámky z fyziky,
vzťahujúce sa na postavu Marijana
Juričevića, ktorý má najdlhšie a
najpôsobivejšie úvahy o živote. Ak
sa nemýlim, práve takéto uvádzanie
vecných teórií o správaní telies,
atómov a pod. má za úlohu prehodnotiť
metafyzické a materiálne,
teda ľudské správanie a jestvovanie
oproti nadčasovému univerzu.
V poviedke Pred odchodom je zase
pozoruhodný postup spracovania
textu. V úvode autor zobrazuje
postavu (až do konca prózy nevieme,
o koho ide), ktorá leží v posteli vedľa ženy,
jeho manželky, nasleduje dialóg medzi ľuďmi, o
ktorých protagonista rozmýšla. Tieto osoby sú si
svojho postavenia vedomé, vedia, že sú len predstavou
v niečej hlave, ale to im neuberá na autenticite,
dokonca sa miestami zdá, akoby sa správali
nezávisle od ich „tvorcu“. Rozhovory ľudí a úvahy
hlavnej postavy sa striedajú a zároveň sa dopĺňajú.
Hroncov štýl v tejto knihe je, aj keď sa jedná
o vážne témy, príjemný a pôsobivý. Je plný inteligentných
viet, spomienky sú opísané veľmi živo,
a spôsob, akým sú postavy a ich životy pospájané,
síce vyznieva navonok povrchne, ale čím viac sa o
nich dozvedáme, tým viac sa nám zdajú komplikovanejšie
a zložitejšie. Výsledkom je dielo majstrovsky
premyslené. Ide o verný materiál svojho
času, typický postmodernistický text, z pera mimoriadneho
mysliteľa.
Dragana Đilasová,
študentka 5. ročníka
No comments:
Post a Comment