Terapia pre medailóny
(Obete si nárokujú na výhru)
Pred piatimi rokmi
Oči otvorila dokorán. Vedela, že má pred sebou ťaž-
ký deň a preto sa chcela pokojne pozerať na všetko, čo
ju dnes čaká. Pozorne za sebou zavrela dvere, Tiborovi
sa neozvala. Nebola naladená na žiadne výčitky a preto
radšej vzala nohy na plecia a bežala na železničnú stanicu,
aby nezmeškala vlak o 15.40, lebo o 16.30 mala
byť tam. Mestská doprava jej dnes nevyhovovala, preto
si radšej zvolila vlak, aj keď vedela, že v ňom bude
neznesiteľný stisk a zovšadiaľ bude cítiť pot. Potláčala
však v sebe tieto šialené myšlienky, lebo nemala na výber. Musela byť presná. Vykračovala rýchlym krokom
na vysokých podpätkoch a každý, koho stretla, sa za
ňou obzrel. Vždy pôsobila ako mestská dáma, no nikdy
to nechcela uznať. Bola príliš skromná na takéto veci.
Na zastávku dofučala stará prievozná škatuľa s ľuďmi
umučenými od horúčavy. Vošla dnu a sadla si na jediné
voľné miesto v kupé, hneď pri dverách. Pán, ktorý
sedel oproti, mohol mať zhruba šesťdesiatpäť rokov,
listoval v dennej tlači a vôbec si ju nevšímal. Vedľa neho
sedelo asi šestnásťročné dievča, ktoré si ju premeralo
od hlavy po päty. V ušiach malo slúchadlá prepojené
s mobilom a nechutne prežúvalo žuvačku. Miesto, ved-
ľa ktorého si sadla, obsadila batožina dievčiny. Vlak sa
pohol a z otvoreného okna sálalo sparné augustové povetrie.
Po chvíli sa jej zmocnili driemoty a zatúžila po
dedových novinách, aby ju aspoň trochu prebrali, aj keď
obvykle dennú tlač nikdy nečíta. Po nekonečných tridsiatich
piatich minútach bola na mieste. Poobzerala sa
vôkol seba, nevšimla si nikoho podozrivého, ale predsa
zrýchlila krok. Bol tam, na dohodnutom mieste, čakal
na ňu. Keď ju zbadal, usmial sa a ona sa mu hodila okolo
krku ako pubertiačka.
Nedávno
Bol slnečný májový deň. Mesto kmitalo ľudskými
chôdzami a čerstvá jar prebúdzala všetko, čo doposiaľ
spalo. Všetok hmyz vyliezal z tmavých dier a hľadal
si potravu v teplej tráve a na stromoch. Na trhu vedľa
Srbského národného divadla sa miešala aróma čerstvo
upečených gaštanov s omamnou vôňou lipy. Aj mestská
premávka bola silnejšia. Všade bolo počuť trúbenie sirén
a škrípanie gúm. Nápadné mestské slečny sa trblietali
okolo nákupných centier, aby nezmeškali nové
výrobky z poslednej módy.
Využili sme tento jarný mestský rozruch a utiahli
sme sa do najbližšieho parku, kde väčšinou býva ticho
a pokoj. Neďaleko nás sedel mladý manželský pár s
dvomi deťmi, ktoré rodičov túžobne ťahali za rukávy k
zmrzlinovému stánku. Spomenula som si na svoje bezstarostné
detstvo a zatúžila som po tých jedinečných
okamihoch z toho obdobia. Vtedy som, nevedno odkiaľ,
nazbierala odvahu a začala som pred ním konečne lamentovať:
„Nedovolím, aby so mnou celý život manipuloval
a ovládal moje už nevládne telo! Včera mi, predstav
si, povedal, že za takým chlapom, ako je on, každá žena
dychtí a že mi ženy v mojom okolí môžu len závidieť!
Tie ženy samozrejme nevedia, aká zberba je on v skutočnosti.
Nikdy mi neodpustí tú zbabelosť z minulosti. Vieš... to dieťa!“, zasmrkala som a so slzami v očiach som pokračovala: „Ty si mojím ďalším hriechom, sladkým neodolateľným hriechom a nechcem o teba prísť za žiadnu cenu! Keď sa to Tibor dozvie, tak...“ Nenechal mi dopovedať, položil mi svoj prst na ústa, nežne ma objal a zdôveril sa mi: „Si mojou výhrou, mojím medailónom, mojím víťazstvom, si moje všetko.“ Toto vyznanie ma ďalej sprevádzalo po cestách i necestách, aj keď som v tom ohamihu nechápala, prečo to urobil až teraz, tak neskoro. Hlavné však je, že ma neodsudzoval, bol mojím azylom, odkedy som v Tiborovi spoznala zákerného diabla. „Dokedy to ešte bude trvať? Dokedy, Marek? Kedysi som vyhrávala, mala som celý svet vo svojich rukách a teraz... prečo sa to takto muselo skončiť?!“ Moje rétorické otázky pohltilo Marekovo: „Neviem.“ Prebrala som sa zo sna. Pol tretej. Zrazu som sa ocitla medzi snom a skutočnosťou. Vstala som a zapla svetlo. Tibor spal. Rýchlo som zhasla, aby som ho nezobudila. A keď som sa znova ponárala do hlbokého spánku, stalo sa to, čoho som sa dlho obávala. Zrazu som zacítila ostrie noža na mojom krku. Nestačila som ani kričať, už bolo neskoro. Si mojím medailónom, mojím víťazstvom... Si mojím medailónom, mojím víťazstvom, mojím medailónom, víťazstvom... si medailónom... hučalo mi v hlave. Vtedy som pocítila nežné dotyky na ramenách. Prebúdzali ma silné mužské ruky. Keď sa obraz konečne vyjasnil, videla som Mareka v kaluži krvi. Bože, Marek! V zúfalstve som zvrieskla... „Už je dobre, skús sa upokojiť. Spala si, tak som ťa nechcel budiť a šiel som pripraviť raňajky, keď som za- čul nenápadné kroky vo vedľajšej izbe.“ Ľahké to nebolo. Pred chvíľou som sa predsa naisto prebudila a vedľa mňa ležal Tibor na našej manželskej posteli. Čo tu robí Marek a kde to sme? Že by Tibor siahol na môj život? Bola som zmätená, ale v istej chvíli aj presvedčená, že toto nebol len sen. Vypila som dva poháre studenej vody. Myslela som si, že ide len o obyčajné nahliadnutie do minulosti. Sofia, preber sa, vravela som si. Teraz už vôbec nie som vo svojej koži a nemám v hlave jasno. Meškala som do práce. Marek ma tam rýchlo zaviezol. Na parkovisku pod Marekovým bytom som spoznala Tiborovo auto. Jediné, čo ma upokojilo, bola skutočnosť, že tá automobilová značka je v meste veľmi frekventovaná. Cestou do práce som sa nevedela vzdať šialených myšlienok. Že by som sa zbláznila? Nesmelo som zaklopala na dvere riaditeľovej kancelárie.
Nikdy mi neodpustí tú zbabelosť z minulosti. Vieš... to dieťa!“, zasmrkala som a so slzami v očiach som pokračovala: „Ty si mojím ďalším hriechom, sladkým neodolateľným hriechom a nechcem o teba prísť za žiadnu cenu! Keď sa to Tibor dozvie, tak...“ Nenechal mi dopovedať, položil mi svoj prst na ústa, nežne ma objal a zdôveril sa mi: „Si mojou výhrou, mojím medailónom, mojím víťazstvom, si moje všetko.“ Toto vyznanie ma ďalej sprevádzalo po cestách i necestách, aj keď som v tom ohamihu nechápala, prečo to urobil až teraz, tak neskoro. Hlavné však je, že ma neodsudzoval, bol mojím azylom, odkedy som v Tiborovi spoznala zákerného diabla. „Dokedy to ešte bude trvať? Dokedy, Marek? Kedysi som vyhrávala, mala som celý svet vo svojich rukách a teraz... prečo sa to takto muselo skončiť?!“ Moje rétorické otázky pohltilo Marekovo: „Neviem.“ Prebrala som sa zo sna. Pol tretej. Zrazu som sa ocitla medzi snom a skutočnosťou. Vstala som a zapla svetlo. Tibor spal. Rýchlo som zhasla, aby som ho nezobudila. A keď som sa znova ponárala do hlbokého spánku, stalo sa to, čoho som sa dlho obávala. Zrazu som zacítila ostrie noža na mojom krku. Nestačila som ani kričať, už bolo neskoro. Si mojím medailónom, mojím víťazstvom... Si mojím medailónom, mojím víťazstvom, mojím medailónom, víťazstvom... si medailónom... hučalo mi v hlave. Vtedy som pocítila nežné dotyky na ramenách. Prebúdzali ma silné mužské ruky. Keď sa obraz konečne vyjasnil, videla som Mareka v kaluži krvi. Bože, Marek! V zúfalstve som zvrieskla... „Už je dobre, skús sa upokojiť. Spala si, tak som ťa nechcel budiť a šiel som pripraviť raňajky, keď som za- čul nenápadné kroky vo vedľajšej izbe.“ Ľahké to nebolo. Pred chvíľou som sa predsa naisto prebudila a vedľa mňa ležal Tibor na našej manželskej posteli. Čo tu robí Marek a kde to sme? Že by Tibor siahol na môj život? Bola som zmätená, ale v istej chvíli aj presvedčená, že toto nebol len sen. Vypila som dva poháre studenej vody. Myslela som si, že ide len o obyčajné nahliadnutie do minulosti. Sofia, preber sa, vravela som si. Teraz už vôbec nie som vo svojej koži a nemám v hlave jasno. Meškala som do práce. Marek ma tam rýchlo zaviezol. Na parkovisku pod Marekovým bytom som spoznala Tiborovo auto. Jediné, čo ma upokojilo, bola skutočnosť, že tá automobilová značka je v meste veľmi frekventovaná. Cestou do práce som sa nevedela vzdať šialených myšlienok. Že by som sa zbláznila? Nesmelo som zaklopala na dvere riaditeľovej kancelárie.
Po siedmich mesiacoch
Hodiny oznamovali ráno. Do otvorených Sofiiných
okien sálalo jarné teplo a štebot vrabcov predpovedal
slnečný deň. Na hlasný rev Tibora prudko vstala, obliekla
sa a zišla po schodoch do kuchyne. Pozdravila dobré
ráno a siahla po variči na kávu. Pod očami mala veľké
sivé kruhy, ktoré si nebolo možné nevšimnúť. Nemotorne
sa motala v kuchyni a napokon si sadla so šálkou v
ruke k predpoludňajším správam. „Dnes ráno našli mladú
ženu zversky zavraždenú v jej byte na Stražilovskej 28.
Hlavným podozrivým je T. S., exmanžel obete. Predpokladá
sa, že ide o nevyriešené manželské problémy. Po pitve
sa zistí, či obeť bola...“, ďalej nemohla počúvať. Striasli
ju zimomriavky, keď videla v televízii čosi podobné. Nevedela
ako, ale cítila, že tou obeťou je ona, akoby videla
predzvesť toho, čo aj ju čaká. Nepáčilo sa jej, čo z obrazovky
pramenilo, a tak vstala a zavrela sa do svojej izby.
Začala čítať román Komu zvonia do hrobu od Ernesta
Hemingwaya. Čítala ho už dvakrát, ale neprekážalo jej
to. Očami sledovala známe vety a vtedy sa jej spomedzi
riadkov vynorilo veľké M, za ktorým nasledovalo e d a i l
ó n. Prudko zavrela knihu. Zmenila sa jej nálada, aj farba
v tvári. Zúrivosť, ktorú v tom okamihu cítila, vyvierala
priamo z hrude. Potláčala nevysvetliteľný hnev na seba,
na Tibora, na Mareka, na všetko, na celý svet. Pozrela na
hodiny, odbíjalo desať. Ani si nevšimla, kedy Tibor odi-
šiel do práce. „Veď to je jeho život, my dvaja sme len figúrky,
ktoré sa hrajú na manželov“, pomyslela si. Na kuchynskom
stole našla fľašku s nežne modrou tekutinou,
ktorej nevenovala veľkú pozornosť. Vedľa ležala denná
tlač. Pohľad jej zmagnetizoval pri správe s titulom Vraž-
da mladej ženy. Rýchlo sa obliekla, upravila vlasy a vzala
kľúče od svojej hondy. Nerada sa v nej viezla, nanávidela
šoférovanie. O pätnásť minút bola na mieste.
Práve teraz
Som tu znova. Tvoj medailón, tvoja výhra. Kiež by
som mohla povedať o tebe to isté. Stále ťa mám rada
a ani na jednu minútku som neprestala na teba myslieť.
Keby si ma vtedy poslúchol, nič z toho by sa nestalo.
S tvojou tvrdohlavosťou som si nikdy nevedela poradiť
a teraz, pozri sa, kde si? Toľkokrát som sa pokúšala
skoncovať s Tiborom raz a navždy a prísť za tebou.
Predstav si, ani po rozvode ma nenechá na pokoji. Viem,
som zbabelá a nedokážem si pomôcť. Rovnako to bolo
aj s tým nešťastným dieťaťom, po ktorom Tibor vždy
tak túžil a keď som si nechcela prisvojiť cudzie dieťa,
tak.... Ale veď vieš, písali sme o tom romány, ktoré nikdy
neskončili na papieri. Možno raz. Ty navždy zostaneš
mojím záchrancom, lebo si ma dostal z tohto pekla. Milujem
ťa, ale rovnakou silou ťa aj nenávidím. Nenávidím
ťa pre tvoju sebeckosť a tvrdohlavosť. Čo bude teraz so
mnou? Rozmýšľal si o tom?
Skúsiť šťastie bez obidvoch. To by bola tvoja hravá
odpoveď! Zrehabilitujem sa, uvidíš. Sľúbila som ti to,
keď sme sa lúčili, a preto to aj dodržím.
Nechala mu iba čerstvé kvety na jeho večnom lôžku,
ako to robievala vždy, keď k nemu prišla a spolu s hudbou
kostolných zvonov sa pobrala preč.
„Dnes ráno našli mladú ženu zversky zavraždenú v jej dome na Svetosavskej 42. Hlavným podozrivým je Tibor Sivocký, exmanžel obete. Predpokladá sa, že ide o nevyriešené manželské problémy. Po pitve sa zistí, či bola obeť otrávená...“
Aneta Lomenová,
študentka 5. ročníka
No comments:
Post a Comment