CYKLUS ČO ČÍTAME: Vladimír Balla – Leptokaria
Infekcia
Autor využíva priame rozprávanie
v 1. osobe sg. Takýto tvar
narácie sa najčastejšie používa
vtedy, ak chce autor upútať čitateľa
a pohltiť ho svetom príbehu.
Narátor má zväčša vnútorný
pohľad na realitu a predstavuje
spojenie medzi čitateľom a samotným
dielom. Tento subjektívny
pohľad je neúplný, lebo čitateľ
dostáva poznatky iba na základe
videnia alebo pocitov narátora.
V danom zmysle aj v tomto diele
pochádzajú všetky naše poznatky
o deji práve od hlavného hrdinu,
ktorý hovorí o svojom vnímaní reality,
o tom, čo sa deje v jeho vnútri, umožňuje nám
nazrieť do jeho myšlienok, spôsobu rozmýšľania či
vnímania istých situácií.
Poviedka je napísaná v minulom čase. Takýmto
spôsobom autor dosiahol, že čitateľ vníma text
ako akýsi denník protagonistu, ktorý si pripomína,
čo všetko sa mu v minulosti stalo a čo ho dohnalo
práve do toho bodu, kde sa momentálne nachádza,
ale my sa o súčasnosti nedozvedáme nič. Autor necháva
prítomnosť a budúcnosť otvorenú, čím nám
umožňuje predpokladať, čo sa bude diať. Príbeh je
teda nedopovedaný a čitateľ si ho sám dotvára.
Zvláštne je, že sa v ani jednej časti prózy neuvádzajú
mená: nevieme, ako sa volá protagonista,
jeho kamaráti ani pomocníci. Myslím si, že keby
Balla použil propriá, svojím spôsobom by ohraničil
naše vnímanie, pravdepodobne by nám meno postavy
asociovalo určitú osobu z nášho života, t. j.
podvedome by sme viedli paralely medzi postavami
z diela a reálnymi osobnosťami. Keďže v poviedke
nie sú mená, môžeme jasnejšie a „objektívnejšie“ pozorovať jej hrdinov, bez predsudkov alebo
asociácií s vlastnou realitou. Druhým vysvetlením,
prečo autor nepoužil propriá, môže byť, že sú v diele
celkom nepodstatné.
Na začiatku prózy je priestor uzavretý, autor
opisuje dom, protagonista sa zbavuje nábytku. Samotná
uzavretosť miestnosti akoby zvyšovala šance
na tzv. infekciu. Hrdina pravdepodobne trpí depresiami,
ktoré sa v zatvorenom a stiesnenom priestore
zhoršujú. Preto protagonista
potrebuje vyhodiť veci, ale vlastní
démoni ho prenasledujú aj po ich
likvidácii. Hrdina akoby sa chcel
zbaviť minulosti, výčitiek svedomia,
negatívnych vlastností. Symbolicky
najprv vyhadzuje veci, neskôr
zoškrabuje omietku zo stien
a narobí v nich diery, až sa nakoniec
múry zrútia. Diery v múroch
a tenké steny obrazne zastupujú
psychické zdravie hlavnej postavy,
ktorá začne mať vidiny a pomaly
sa stráca vo vlastnom (ne)vedomí,
depresia ju postupne ovláda. Protagonista
si uvedomuje svoj negatívny
stav, a to ho znepokojuje, neustále prenasleduje
a privádza do šialenstva.
V celom príbehu objavujeme tenziu, mystickosť
a stupňovanie, ktoré vrcholí na konci diela, keď hrdina
opúšťa rodné mesto a vydáva sa na cestu, v úsilí
utiecť od samého seba a svojej minulosti. Stretne
cudzinca, ktorého vidí padať – tu autor znovu zobrazuje
silu, deformujúcu postavu, ale protagonista
ju nevidí: sú to cudzincovi démoni, ktorých dokáže
vidieť iba on sám, nakoniec ho tieto ničivé sily zahubia.
Hrdina sa pokúša predísť takémuto osudu, ale
nevieme, či ho smrť naozaj nezastihne.
V poviedke možno badať, že obe postavy sú
umelci, keďže nachádzajú v rôznych situáciách inšpiráciu, dokonca aj v odcudzení ľudí z mesta či ich
kamarátov. V texte sa spomína aj teatrálnosť a postava
hovorí o gotických vežiach, čo dokazuje jej záujem o umenie.
Protagonista sa v príbehu vyvíja: na začiatku textu
je prezentovaný ako človek, ktorý potrebuje zmeniť
iba prostredie, v ktorom žije, ale postupne, s pribúdajúcimi
obavami, stupňujúcou sa depresiou, sa
začína meniť. Postava už dokáže vidieť iba svoje
najhoršie vlastnosti a skutky, ktoré sa síce dlho
usiluje maskovať, avšak časom podľahne alkoholu,
bojuje so samým sebou, až napokon od seba uniká.
Jana Domoniová,
študentka 1. ročníka
No comments:
Post a Comment