Traf! Pôvodná tvorba

Ontológia tela v poézii prvej polovice 20. storočia

Pokúsime sa vymedziť pojem tela v literárnom kontexte, presnejšie v štruktúre umeleckého textu. Nejde pritom o pokus utvoriť teóriu umeleckého, presnejšie lyrického textu, ale skôr sa chceme zahrať a zatancovať si s chladnými pojmami na pôde lyrického diela. Jedná sa tu viac o cvičenie, svojráznu gymnastiku pojmovej aparatúry, než o vážnejšiu literárnoteoretickú prácu. 

Telo netreba chápať ako náhodný motív literárneho diela. Vychádzame z toho, že telo je substanciálnym pojmom v umení vôbec a poukazuje na vnútorné charakteristiky umenia. Telo nie je iba príťažlivým objektom umeleckej tvorby, témou pozoruhodnou samou o sebe, so svojimi vizuálnymi vlastnosťami, svojou harmóniou vyplývajúcou z rytmu protikladov častí a celku, svojím pohybom, kontextom, v ktorom pôsobí atď. Expresivitu estetického charakteru možno pozorovať aj v jeho funkcii nositeľa imanentne ľudského, vnútorného, prejavujúceho sa vonkajšími telesnými charakteristikami. Avšak ani schopnosť prejaviť vnútorné nevyčerpáva definovanie zložitého vzťahu literárnych pólov vnútorného a vonkajšieho v telesnom bytí človeka. Vnútorný, psychický svet nedokážeme mechanicky oddeliť od jeho telesného prejavu a naopak, ľudské telo nemôžeme chápať mimo významu, ktorý telo nadobúda v umeleckom texte. V poézii sa sémantika tela umiestňuje do širších kontextov, ktoré neplnia bežnú komunikačnú funkciu. V tomto zmysle časti tela nie sú organickými časťami organizmu, ale sú niečo významovo vzdialené. Taktiež nemôžeme povedať, že by básnik rytmickým používaním slov, ktoré pomenúvajú nejakú, vnemom obsiahnutú realitu, vyjadroval len svoju vnútornú intimitu. To by bolo banálne zjednodušenie poslania básnika. 

Umenie, a zvlášť umenie 20. storočia, venuje veľkú časť energie definovaniu spoločenskej polohy umelca a jeho diela. Treba doložiť, že pozitivizmus preceňuje vý- znam spoločenského aspektu, ktorý je síce dôležitý pre utváranie plnšieho kontextu, v ktorom vzniká umelecké dielo, ale daný aspekt ešte nezaručuje estetickú hodnotu diela. 

Kategóriu tela v lyrickom texte považujeme za jeden z dôležitých estetických mostov spájajúcich objektívnu realitu s intimitou autora. Ono je estetická kategória obsahujúca všetky svoje organické prejavy. Ono nefunguje iba ako slovo alebo jeden jediný motív, ani ako mechanický súčet jazykových prostriedkov pomenúvajúcich časti tela, ale telo je totalita všetkých svojich metaforických, rytmických i symbolických prejavov. Lyrický význam tela spočíva v jeho schopnosti byť hranicou výrazu a významu, vonkajším prejavom vnútorného, a hranica ako taká vždy predstavuje napätie medzi dvomi svetmi a umelecké dielo má funkciu prekonávania týchto hraníc. Telo potom nie je iba slovom, ale je sprostredkovateľom vonkajšej skutočnosti, čo je zároveň najširší význam, aký nadobúda v básnickom diele. 

Ustálené frazeologické alebo „bežné“ spojenia súvisiace s telom a ošúchané patetické pomenúvacie celky (typu „bolestivé srdce“) treba odlíšiť od autentického poetického prejavu vyjadreného slovom, ktoré označuje určitú časť tela. Napríklad v básni Orgiast čierny a biely objavujeme sémanticky originálne a vcelku esteticky produktívne a zmyslov plné syntagmy ako „slnkom pokyprené oči“ (Fabry, Uťaté ruky, 1935, s. 18) alebo v básni Už je pozde... spojenie: „veľký mesiac, nemý, bledý, obličaj sťa mŕtvoly“ (Krasko, Nox et solitudo, 1975, s. 16). 

Telo možno chápať ako výraz napätia medzi vonkaj- ším a vnútorným, lyrickým a epickým, subjektívnym a objektívnym. V tomto prekonávaní posúvame hranicu lyrického k epickému, osobného ku všeobecnému alebo k spoločenskému, dejovému. Umenie verša sa preto opiera o pojem tela, jeho schopnosť plniť expresívne úlohy, cez množstvo somatických prvkov. Pomocou nich sa básnik pohybuje medzi dvomi protikladnými svetmi, pohybuje sa líniou tela, volí jazykové prostriedky, ktoré označujú telesnú realitu k iným pojmom, z čoho vyplýva autentický estetický zážitok vlastnej telesnosti a osobného, psychického až neopakovateľného. Spojenie protikladných tendencií až po nezrozumiteľnosť osobného a vonkajšieho prírodno-spoločenského, v ktorom čitateľ môže nájsť seba, je podstatnou umeleckou zložkou lyrického textu, dokonca aj lyrizovanej epiky. 

Na druhej strane telo vyjadruje senzibilitu básnika pre spoločenský priestor, pričom táto senzibilita je ur- čitým spôsobom umiestnená do historickej reality. Napríklad, telo po hrôzach svetovej vojny, po masovej, až technologickej deštrukcii života, nadobúda celkom iný význam, než malo storočie pred ňou, alebo v romantizme či klasicizme. Telo ako lyrický prostriedok sa mení v závislosti od estetickej koncepcie a autorského gesta. Napríklad v básňach R. Fabryho mysticky poukazuje na deštruktívne sily človeka, kým v Smrekovej tvorbe oslavuje životný impulz. V oboch prípadoch ide o reakciu na dobový kontext a súvis daného motívu s otázkou slobody v medzivojnovom období. 

Spomínali sme spoločenský kontext, ale literárne umenie a zvlášť poézia ľahko dokáže opustiť priamy telesný, vnemový kontakt tela s vonkajším svetom a upriamiť sa k predstavám vzdialeným od primárneho areálu zmyslov. V podstate neexistujú brány na vyjadrovanie postoja lyrického subjektu, tak sa aj telo alebo metafory, výrazové prostriedky narábajúce s pomenovaniami tela (v užšom zmysle), ako aj samotné telesné vnímanie prostredníctvom poetického výrazu (v širšom zmysle), používajú ako nástroj opúšťania bezprostrednosti. 

Napriek neobmedzeným možnostiam metafory sa poetika nevyhnutne vracia k základnému kontaktu s realitou, narába so somatickými slovami, akými sú oko, končatiny, chladné ruky (napríklad v Kraskovom cykle Nox et solitudo) a podobne. 

Telo ako motív otvára v básňach sféru intimity a zároveň často približuje poetiku k erotickému, v niektorých prípadoch k vulgárnemu pólu. Vulgárne obrazy nemusia byť v umení neproduktívne, naopak, mnohí básnici prvej polovice 20. storočia využívali erotizmus nielen so zámerom šokovať, ale aj umelecky spracovať túto časť ľudskej existencie. 

Práve na tomto ostrí noža, medzi vulgárnym a estetickým, sa často kolíše lyrický subjekt 20. storočia. Možno konštatovať, že erotické prvky sa frekventovane nevyskytujú v slovenskej poézii tohto obdobia. Avantgardní básnici v Európe využívali vo svojich veršoch prvky sexuality častejšie než ich kolegovia pod Tatrami. Dôvody treba hľadať v dejinách literatúry, špecifických podmienkach, v ktorých sa vyvíjala. 

Krátke myšlienkové pátranie po literárnych kontextoch tela možno uzavrieť konštatovaním, že telo je umeleckým prostriedkom v zmysle pojmu, slova, metafory, má zvláštne postavenie, odlišné od iných slov, pojmov a metafor. Jeho pozícia vyplýva zo špecifického postavenia ľudského tela ako hranice medzi vnútorným a vonkajším, medzi psychikou a spoločensko-prírodným svetom. Preto nie je div, že poézia v ňom často nachádzala spiritus movens. 

Vladimír Valihora, 

študent 4. ročníka