Traf! Preklad

Chlad

Jelena Lengoldová

Nenúť ma, aby som ti povedala úplne všetko. Lebo – ak poviem úplne všetko – potom už pokojne môžem iba vypnúť tento prístroj, odísť a čakať na smrť. Vo mne sa už nič viac nedeje. Jediné, čo ešte pulzuje a prejavuje znaky života, je toto tu. A preto ma nechaj, nech aspoň tu zostane niečo, čo ti môžem povedať zajtra, alebo inokedy, keď sa prebudím.

Počas všetkých tých rokov som mnohokrát odpovedala na jednu drzú a zbytočnú otázku: Čo a koľko je vo vašich knihách autobiografické? Niekedy sa na túto otázku pýtali priamo, pozerajúc na mňa ako vyšetrovateľ, ktorý vie, že najhoršie veci som pred ním zbytočne ukryla. Inokedy nešikovne skrývali zvedavosť v kváziliterárnom kontexte: Môžu sa niektorí hrdinovia vo vašich príbehoch spoznať? Tí hanblivejší sa opýtali: Aký je vzťah medzi napísaným a tým, čo ste sama skúsili? Alebo: Aký je prienik (prienik!) každodennosti do tvorivej dielne?

Za ten čas – keď už chceš vedieť – v tvorivej dielni pavúky spriadali svoje nite, slnko vychádzalo a znovu zachádzalo, niekedy niekto prišiel, ale dlho sa nezdržal, lebo nebolo tu práve najveselšie a nebola som vždy naladená na rozprávanie a usmievanie. Mohla som sa pretvarovať, že počúvam, no niekedy mi hlava prosto klesla na ruky a dlane sa zastavili vo vlasoch.

Prirodzene, nacvičila som si všetky možné odpovede na tento typ otázky. Niekedy som si zacitovala svojho obľúbeného Garpa, inokedy som márne vysvetľovala, že literárna skutočnosť a spisovateľova skutočnosť nikdy nie sú rovnaké. Nikdy som im nepovedala, že po prvé – ani neviem, čo je to skutočnosť, no tak ďaleko sme sa nikdy nedostali, oni ani ja. Niekedy som povedala, že táto otázka je irelevantná, inokedy som bola i sama drzá a povedala som, že sú to vskutku bulvárne otázky. Dakedy som bola plná porozumenia a priznala som sa, že aj mňa často zaujímali detaily zo súkromného života spisovateľov, ktorých som rada čítala.

A preto, ajhľa, tu, v tomto príbehu, niet pochybností. On je celkom autobiografický. V ňom je všetko pravdivé, od názvu až do konca, ktorý v tejto chvíli ešte nepoznáme. Ani vy, ktorí čítate, ani ja, ktorá píšem. Lebo – kým píšem tento príbeh – ja vskutku nemám jasnú predstavu, akým smerom sa bude uberať. Spisovateľská stáž ma naučila, že literárny hrdina má vlastný život a vlastnú vôľu. Ba aj vtedy, keď chcem svojho hrdinu  modelovať v jednom smere, vyplynie, že je to nemožné, ak sa aj sám hrdina s tým nestotožní.

Neviem však, čo sa deje, keď som literárnou hrdinkou – ja sama. Má aj v tom prípade literárna hrdinka vlastnú vôľu, ktorá môže odporovať mojej? To sa dozvieme spoločne na stranách, ktoré nasledujú.

Chcem vám porozprávať, ako som sa v jednej chvíli života rozhodla svoj osud odovzdať dvom silám: tabletkám a zaháľaniu. Neprišlo to samé, samozrejme. Predchádzali tu niektoré udalosti. Keďže ide o autobiografický príbeh, v ktorom klam a ani skrášľovanie nesmie byť, použijeme sofistikovanejší druh klamu – zamlčovanie. To, čo vám nechcem povedať, zamlčím.

Po mnohých pokusoch urobiť život zmysluplným a šťastným totiž vysvitlo, že život je vo svojej podstate bolestivý, namáhavý, často veľmi jednotvárny a keď sa vyplní udalosťami, tie sú obyčajne také zaťažujúce, že začnete túžiť po dňoch, keď ste nevedeli, kam so sebou a čo so svojím voľným časom. Každopádne sa stalo šťastie len krátkou epizódou a ja som sa aj napriek tomu snažila vo všetkom byť v plnej bojovej pohotovosti, disciplinovane spĺňajúc všetky svoje povinnosti. Vstávanie, umývanie zubov, kúpanie, odchod na návševu k príbuzným v nemocniciach, pravidelné oslavy narodenín, odpovedanie na listy a interview, účasť na premiérach, knižných krstinách, otváraní galérií, písanie blahoželaní, zosúlaďovanie šiat s topánkami, upratovanie zásuviek, umývanie auta raz v týždni, odstráňovanie zubného povlaku raz za tri mesiace, nanášanie masky na tvár a masky na vlasy, vitamíny pre telo v pohári každé ráno, teplá, studená, znovu teplá a znovu studená sprcha pre dobrú cirkuláciu, nesmelé otváranie elektronickej pošty, v ktorej ma stále čakala nová „kopa“ povinností a to všetky, ale úplne všetky z arzenálu nepríjemného a čoraz častejšie aj nezrozumiteľného, zvládanie nových a čoraz komplikovanejších počítačových programov, ktoré, ako ma ubezpečovali,  mi zjednodušia život... No a ja som nemala pocit, že sa môj život stáva jednoduchším. Naopak, stával sa čoraz zložitejším a namáhavejším, vzďaľoval sa odo mňa kozmickou rýchlosťou – môj vlastný život. Mohla som to vidieť, ešte sa mi zdalo, že tuším ako mizne v inom priestranstve, ako maličká planéta, ktorá sa nejakou krutou hrou gravitácie odpojila od svojho slnka a teraz odchádza, navždy odchádza, bohvie kam a tu nie je nikto,  kto by ju zohrial alebo spálil. Patetické, však? To je môj príbeh a je autobiografický, existuje v ňom veľký priestor určený pre patetickosť. Práve taký sa mi zazdal môj život – ako tá odchádzajúca malá planéta, ktorá sa iba občas počas jasných nocí mihne na nebi. Zažiari mi smutne zhora, keď zaškúlim očami. Ale len čo žmurknem, zmizne. A nechá ma dolu v obave, kde je, čo sa jej stalo, či sa už nenávratne chytila do pasce čiernej diery, či sa už stala potravou iného kozmu alebo sa roztopila v nejakom inom slnci. Nie je ľahko, keď neviete, kam sa vybral a odletel váš vlastný život,  nachádzajúci sa nekonečne ďaleko od vás

V tej chvíli som sa ešte stále snažila dať veciam vôkol seba ilúziu mladosti. So všetkými tými prvkami, o ktorých som si myslela, že predstavujú mladosť, hoci sa neskoršie ukáže, že som o mladosti nevedela nič a že som urobila mnoho smiešnych zlyhaní, napodobňujúc mladosť, že ma od poníženia zachránil jedine fakt, že skutoční mladí ľudia okolo mňa boli príliš láskaví a nevysmievali sa môjmu zlému napodobňovaniu toho neidentifikovaného stavu známeho pod smrteľným menom mladosť. Nebudem vám hovoriť o tých pokusoch, nie je to potrebné, aby ste to vedeli, a ja zase nepoznám mieru vašej dobroprajnosti. Postačí, keď vám poviem, že som takmer všetko robila nesprávne. Niekedy s plným vedomím, že robím nesprávnu vec, no predsa riadená nejakou bláznivou vôľou vzoprieť sa zdravému rozumu a inokedy zase presvedčená, že robím to najlepšie a že by jedna ešte mladá a dobre vyzerajúca žena urobila presne to, čo robím ja.

No, nie. Samozrejme, že nie. Všetky tie pokusy boli márne kotrmelce. Spomeňte si na to klišé o „kopŕcaní sa“. Čo vám príde prvé na um? Ryba, ktorá sa zúfalo mece na dne člna, pravdaže, zatiaľ čo sa vy spytujete, či ju nebolia ústa, z ktorých ste jej práve vytiahli háčik. Je to práve ten obraz, aj keď vyznieva stereotypne. Môj rybár nemal ani toľko zľutovania, aby nežne vytiahol háčik. Nie, on ho z nejakej – iba jemu známej príčiny – nechal tam nejaký čas trčať, sediac na lavičke vo svojom člne a pozorujúc ma, ako sa mecem, ako nemo otváram ústa a mlátim chvostom. Vyhýbal sa pohľadu mojich vystrašených rybacích očí. A potom sa, predpokladám, nado mnou zmiloval, ale bol príliš slabý na to, aby sa pozeral na rybu v agónii, takže ma nakrátko dal do vody, nachajúc ma na háčiku. Iba ma tak poťahoval za svojím člnom raz rýchlejšie, raz pomalšie, aby zistil, či som stále tu. Bola som tu, prirodzene. Bola by som tu, aj keby ma s tohto háčika zložil. Obaja sme vedeli, že ja som iba hlúpa ryba, ktorá nemá nijaké zvláštne želanie, iba plávať za člnom. Vám sa však musím priznať: Rana v ústach ma ukrutne bolela. Iba vďaka tomu pocitu som vedela, že ešte žijem, ináč by som si pravdepodobne pomyslela, že som už dávno zomrela a teraz sa iba vznášam na druhom svete na vlnách rybacieho raja. Lebo ja vôbec nepochybujem o tom, že sa jedného dňa do raja dostanem. Peklo neprichádza v žiadom prípade do úvahy. Keďže hriech ako fenomén neuznávam a keďže uznávam iba chyby, úmyslené alebo náhodné, viem, že som ich všetky urobila z vášní, z nadbytku života v sebe, prebytku hladu po niečom, čo by sa mohlo banálne nazvať  “splývanie s inými bytosťami”. A keďže jediný boh, ktorého uznávam, žije len vo mne. On mi vopred odpustil všetky moje hriechy a povedal mi, aby som sa nebála, lebo istotne pôjdem do raja. Toľko o tom. Teda, tá ryba s boľavými ústami, tá ryba, ktorá vás ako metafora istotne už začína hnevať, sa vznášala za loďou a potom sa rybár rozhodol vytiahnuť ma znovu, aby videl, čo sa stane teraz. Nie s rybou, ale s ním. Či sa otužil, či môže teraz pozorovať agóniu ryby. A na prekvapenie, teraz mohol, trošku dlhšie. Potom ešte dlhšie. Zapáčila sa mu tá hra. Mne trošku menej, ale on sa zrejme bavil. Lebo – pozrite sa – bol to človek, ktorý nebol zvyknutý na lov. Zvykol si byť úlovkom. Zvykol si byť sám tou rybou s bolestivými ústami. A odrazu hľa, zázrak! Objavil sa niekto, kto bol zraniteľnejší ako on. Existuje väčšie očarenie pre večnú obeť ako to, že si konečne nájde svoju vlastnú?

Akosi ho môžem aj pochopiť. Všetci my, ľudia, sme boli niekedy iba obyčajní lovci, ktorí museli zabiť živú bytosť, aby prežili. A keď zo seba dáme dolu všetky vrstvy klamstva a všetky závoje škrupulí, potom sa objaví naša podstata. Lovec alebo úlovok. Chápem ho. Aj ja by som asi urobila to isté, keby som bola v tej chvíli lovec.

Akokoľvek. O tom už nebudeme hovoriť. Hemingway povedal všetko, čo sa o tom povedať mohlo. Ja by som mohla iba niečo pokaziť, povediac veci ani zďaleka také zmysluplné a silné.

Bolo leto. Deň dlhý. Slnko vysoko. Popoludniu nebolo konca-kraja. Zeleň sa rozprestierala, pokiaľ vám pohľad siahal a za ňou bolo nebo. Všetko bolo tak, aby vás pomýlilo a aby ste si mysleli, že taký deň bude trvať večne. Nikde nič sa nehýbalo okrem dvoch mravcov, ktoré potichu robili svoju prácu, prechádzajúc z jednej strany záhradnej cestičky na druhú. To si nemohol všimnúť nikto okrem mňa. Nič nebolo počuť, nikde nič nezaznelo, neudrel žiadny gong, nikto nevystrelil delovú guľu, nebolo počuť zvony. Všetko sa udialo nebadane, ale neodvolateľne. Staroba prišla vtedy, práve v tom momente. Sadla som si za stôl v mojej záhradke ako jedna osoba, zostala tu určitý čas a keď som konečne vstala a vošla do domu, bola som už niekto iný.

Čo sa stáva s ľudmi, ktorí nikam nepatria? To som vopred nemohla vedieť. To je možno – myslela som si – tá chvíľa, keď konečne začnú patriť k sebe. Obávala som sa, či budem vôbec jestvovať. Existovala som, kým ma unášala imaginácia. V jednej chvíli ma však prestala unášať. Čo teraz so mnou bude?

Prvé, čo som urobila v to leto, bolo, že som prestala chodiť do práce. Znie to šialene, no dá sa to v podstate ľahko urobiť. Jednoducho sa rozhodnete a prestanete. Neberiete telefonáty, neotvárate poštu, hovoríte všetkým, aby s vami už nepočítali a je to. Nasleduje niekoľko týždňov konfúzie, prevažne cudzej, no nakoniec veci nejako zaspia. Nie ste nezameniteľný. Nikto nie je nezameniteľný. Je to potešujúci, ale aj zdrvujúci fakt.

Potom nejaký ten čas klamete seba, že budete žiť zdravým životom, že budete vstávať zavčasu a chodiť na dlhé ranné prechádzky, že sa budete venovať veciam, ktoré máte radi. Potom sa snažíte urobiť súpis vecí, ktoré milujete. A tak sedíte nad prázdnou stranou papiera a uvedomíte si, že neexistuje nič, vôbec nič, čomu chcete venovať zvyšok svojho života. A po nejakom čase sa konečne zmierite s pravdou: Vybojovali ste si svoje nič. Máte  právo vzdať sa všetkého, čo sa zdalo ako imperatívum, vaše alebo ich.

A tak – keďže viac s ľuďmi splývať nebudem, lebo sa to ukázalo ako nemysliteľne ťažké a neúspešné – rozhodla som sa konečne splynúť sama so sebou. Tak isto ako môj kocúr splýva so sebou počas mnohých hodín hlbokého sna. Občas sa mi zdalo, keď som sa naňho pozerala, ako po celé hodiny spí, že má smutný a nezmyselný život. Teraz si to už myslím iba zriedkavo. Zmysluplný život sa pomaly stáva oxymorom. Nezmyselnosť je jeho postata, je iba otázkou času, popoludnia, noci, mdlôb, v ktorých si to pripustíme.

Existuje predsa len niečo, čo vám zostane ako dedičstvo z predchádzajúceho života. Je to bôľ. Nikdy sa mi ho nepodarilo prekonať. Nikdy som sa nenaučila tešiť z alkoholu a keby sa mi to aj podarilo, bola by to vhodná chvíľa stať sa náruživým a oddaným alkoholikom. Z toho však nič nebolo. Alkohol vyvoláva u mňa iba trošku nevoľnosti a na druhý deň ma bolí hlava, ale nič nemám z toho krásneho zabudnutia, nič z tej čarovnej anestézie, o ktorej všetci toľko hovoria. Takže z alkoholu nič, aj keď to znie ako naozaj príťažlivá idea.

Tabletky sú však niečo iné. Také malé, také navonok nevinné, také krehké, keď sa ich pokúšate rozdeliť alebo prehryznúť. Začnete s malou dávkou a potom pomaly experimentujete. Jestvuje dávka na zabíjanie tej bolesti. A dávky na zabíjanie všetkého. Jestvuje dávka na krásne sny a dávka na noc bez akýchkoľvek snov. Jestvuje dávka na všetko. Jestvuje, predpokladám, dávka aj na smrť, ale o nej ešte nerozmýšľam. Nehovorím, že nebudem, ale zatiaľ nechávam veci plynúť takto. Je celkom dobré žiť, vlniť sa, vznášať sa takmer tam na okraji, byť ohraničený neprítomnosťou zmyslov. Tak, ako som si predtým bola vedomá prítomnosti citov, teraz si rovnako, ba možno aj silnejšie uvedomujem ich neprítomnosť. V sne občas podám ruku, aby som sa presvedčila a zmocní sa ma radosť. Všetok ten priestor, všetok je môj! Niekedy bez strachu preskočím z jedného útesu na iný. Čoraz zriedkavejšie sa mi stáva, že strácam v snoch topánky a hľadám dvere, ktoré sa stratili v nekonečných chodbách. Čoraz zriedkavejšie. Teraz prevažne kráčam alebo levitujem nad širokými priestranstvami ničoho. Dakedy sa stane, že vojdem do nejakého vlaku. Neviem vám presne povedať, či sa to deje vo sne alebo v skutočnosti a kým sa vlak pohýna, ja si všimnem na nástupišti známu tvár. Na chvíľku sa spýtam, odkiaľ je mi ten človek známy, pocítim tieň, papršlek toho bôľu na dne žalúdka, ale vlak sa už pohýna, tvár sa tratí, zjavujú sa nepriehľadné lúky, znova a všetko mizne. Znovu pokoj. A keď sa zobudím, pozerám sa chvíľu na strop, potom vstanem, nakŕmim kocúra, chytím nejakú knihu z police, čítam, ak niekto zavolá, poviem, že som chorá a že sa ozvem o týždeň. A potom sa v jednej chvíli vzdajú a prestanú volať. Ak v  knihe zasvieti nejaká smutná veta, ak zapípa nejaký alarm, nič nie je ľahšie ako nová tabletka a deň sa rozpúšťa postupne v nej.

Takže je to tak. Nemám vám viac čo povedať, čo ešte neviete. Možno iba túto epizódu, ktorá nie je pre nikoho dôležitá, ale spisovateľ vo mne vie, že je vhodná na ukončenie autobiografického príbehu.

Zobudil ma dnes nejaký tichý, neurčitý hlad. Otvorím chladničku, aby som zistila, či tam niečo je. A skutočne je. Chrobák stál na priečinku na vajíčka. Jeden z tých malých, špicatých, rýchlych. Pomyslela som si, že teraz mi ujde. Ale potom som si uvedomila, že sa takmer nehýbe. Zamrzol. Zatúlal sa do mojej chladničky, podcenil pritom jej opojný chlad. Chytila som ho. Vydal zo seba iba maličké trhnutie – na konci.

Zo srbského originálu preložila :
Anna Margaréta Valentová
Preklad uverejňujeme s autokiným súhlasom.

.

Jelena Lengoldová (1959) je súčasná srbská spisovateľka. Publikovala osem kníh, a to päť kníh poézie, dve knihy poviedok a jeden román. Jej diela sa nachádzajú v mnohých antológiách a sú preložené do mnohých jazykov. V roku 2011 sa stala laureátkou Európskej ceny za literatúru, ktorú jej udelila Európska únia za knihu poviedok Vašarski mađioničar (Jarmočný kúzelník). Žije v Belehrade.