Ideál univerzity
Málo filozofov sa doteraz dôkladne zaoberalo
otázkou autonómie, čiže slobody univerzity
a cieľmi vzdelávacieho systému. Jedným z nich je nemecký
existencialista Karl Jaspers, ktorý sa vo svojich
prácach, predovšetkým v knihe Idea univerzity (Die
Idee der Universität, 1946), kriticky zmienil o význame
a dosahoch vysokoškolského vzdelá-
vania v období panovania prírodovednej
racionality.
Podľa Jaspersa predstavuje univerzita
spoločenský jav, ktorý je často v konfliktnom
a protikladnom vzťahu s požiadavkami
spoločenského zariadenia. Daný protiklad
sa dá najjednoduchšie znázorniť tým,
že univerzita, na jednej strane, potrebuje
samostatnosť a čelí nátlaku záujmových
skupín, aby si zachovala vlastnú pravdivosť,
na druhej strane musí vyhovieť požiadavkám
spoločnosti. Univerzita dnes nie je
zdrojom šírenia kresťanských ideálov, pretože moderná
sekulárna spoločnosť takúto formu vzdelávania
nepotrebuje.
Karl Jaspers definuje univerzitu ako priestor
pátrania po pravde, pretože len takto si môžu profesori
a študenti plniť svoje úlohy a utvárať lepšiu budúcnosť.
Čitateľovi, ktorý číta jeho práce s časovým
a priestorovým odstupom, sa môže zdať, že Jaspersa
zaujíma i otázka štátneho financovania univerzít,
jemu však ide o ontologický problém, o zmysel univerzity
v dobe dominancie prírodných vied.
Filozofická idea univerzity predpokladá jej univerzálnosť
a zameranosť na celé ľudské bytie, na existenciu,
zatiaľ čo moderné vedy uplatňujúce matematické
a analytické metódy smerujú skôr k fragmentom ľudskej
bytosti. V tom spočíva nebezpečenstvo a devalvovanie
vzdelávania. Podstatu, ktorou by sa mali študenti
a profesori zaoberať, a to pod „dozorom“ filozofie,
čiže systematickej znalosti kozmického poriadku,
vytlačili partikulárne vedy. Jednoducho konštatované,
moderné vedy dokážu vysvetliť takmer všetko, ale nie
aj to, na čom človeku najviac záleží – zmysel ľudského
bytia.
Veľmi dôležitým je aj vzťah študenta k vzdelávaniu,
ktoré predstavuje univerzita. Vysokoškolské vzdelávanie
by malo formovať svetonázor študenta, cibriť
jeho kritický pohľad na svet a podstatu vecí. Nakoľko
však môže takéto požiadavky splniť systém, v ktorom
panuje technický typ racionality, taký odlišný od existenčnej
alebo filozofickej koncepcie?
Slobodu univerzity pozoruje Karl Jaspers idealistickým
osvietenským pohľadom, podľa ktorého by mal systém vzdelávania odzrkadľovať myšlienku existenčnej
celistvosti bytia. Realita je však iná a preto
filozofia a autentická existencia dávno opustili vysokoškolské
ustanovizne. Ich návrat nemožno očakávať
v zmenených politicko-ekonomických podmienkach,
značne odlišných od dominujú-
cich tendencií v druhej polovici 19. storo-
čia. Súčasný stav vysokoškolského systému
skôr brzdí, než afirmuje boj o dosiahnutie
autentickej existencie.
Z dnešnej perspektívy sa Jaspersove
idey zdajú pomerne vzdialené. Reorganizácia
vysokoškolského systému, ktorý by
zodpovedal vnútornej potrebe sebarealizá-
cie človeka, je ťažko realizovateľná aj v krajinách
s dlhou tradíciou, nieto v krajinách
na okraji civilizovaného sveta. Univerzitná
práca má u nás vo väčšine prípadov ďaleko od prí-
rodovedeckej metodológie a systematickosti vôbec.
O idei bytia založeného na ucelenom systéme vedomostí
nemožno zo žabej perspektívy ani snívať.
Na druhej strane sú zrejmé isté výhody parciálneho
vzdelávania a uplatňovania analytického modelu
logického uvažovania, a to predovšetkým v technike,
medicíne a v takmer všetkých oblastiach, ktoré sú
späté s moderným spôsobom života. V tomto zmysle
návrat ideálov univerzálneho vzdelávania a systému
vied ťažko očakávať. Čo sa týka filozofie a umenia,
súčasná koncepcia vzdelávania necháva čistý kontemplatívny
priestor pre kritiku i tvorivosť.
Vladimír Valihora,
študent 4. ročníka
No comments:
Post a Comment