Traf! Pôvodná tvorba

Nič

Zvesť, o ktorej sme dnes ráno počuli, nás ohromila. Šírila sa ako blesk celou dedinou – z úst do úst, z

úš do úš, až sa napokon dostala aj do nášho domu. Nie že dostala, to je príliš jemné slovo. Skôr dopratala, a to s babou Marou, ktorá zhurta zabúchala na naše okno, aby bezzubým rapotaním ukojila svoju každodennú potrebu. Prv sme si mysleli, že je to iba prízrak alebo zlý sen, no keď sme sa bližšie zahľadeli na tú známu tvár, bolo nám všetkým jasné, koľko hodín bije.

Musím priznať, že baba Mara nie je obyčajná starena. Dobre, možno by mi niekto, kto ju nepozná, povedal, že sa mýlim, ale keby sa skúsil opýtať každého dedinčana, čo si o nej myslí, určite by dlho nerozmýšľal, zbalil svoje kufre a... 

Na prvý pohľad je baba Mara vráskavá, chudučká, zhrbená, s krivým nosom, ako každá tretia babka z dediny, ale predsa sa niečím od nich líši. To „niečo“ je niečo, čo sa všetci boja hoci len predstaviť si, nieto ešte vysloviť. Preto sa vyhýbajú jej prítomnosti, keď je to len možné. Vždy zahalená do čierneho s kosáčikom v pravej ruke cupká z domu do domu, aby oznámila, komu budú rásť alebo už rastú fialky za dedinou. Teraz stojí pred nami, škúli, akoby chcela svojimi očičkami preniknúť do najhlbšej myšlienky každého z nás, pri- čom sa tvári zarmútene, akoby sa práve jej stala najväčšia tragédia na svete. Tragédia skutočne aj bola. O tom nik nepochyboval. Ale pre ňu iba navonok. Už po piatich minútach vydareného monológu rozprávala zadúšajúc sa odporným smiechom, ako jej sestru Anču prevrhla koza, keď ju chcela podojiť. 

O tom, čo nám rýchlosťou svetla natrkotala, by sa čitateľ, žiaľ, nedozvedel veľa. Preto sa pokúsim čo najvernejšie zreprodukovať jej bezzubý monológ. 

Istá babka Eržika, ktorá žije v našej dedine, bola veľmi šťastná, pretože sa jej milovaná vnučka Violeta Hajanová vydávala. Netrpezlivo odpočítavala dni, ktoré sa akoby z trucu vliekli ako slimáci, až napokon prišiel ten slávnostný deň. Obliekla si najkrajšie šaty, upravila si účes, na ktorý bola veľmi pyšná a pobrala sa von pozrieť sa na budúcu mladuchu. Práve vtedy zazvonil telefón. S nechuťou zdvihla slúchadlo a čo najpríjemnejšie sa ohlásila. Chvíľku stála nehybne, až zrazu bolo počuť prenikavé jaj a po ňom bum. Suseda, ktorá v kuchyni umývala riad, sa tak preľakla, až jej z ruky vypadli takmer všetky taniere pre hostí. Nečakala však dlho. Ako víchrica priletela k babke Eržike, ale už bolo neskoro. Babka ležala na zemi nehybne, pričom sa na jej tvári, presnejšie na ústach a očiach, odzrkadľoval akýsi údiv, ba až hrôza. Tak sa skončila babkina Eržikina životná púť. S jej náhlou smrťou sa po určitom čase zmierili všetci (dokonca aj Violeta), ale každému z nás, či si to chcel priznať alebo nie, vŕtal akýsi červíček v hlave, ktorý nám nedal pokoja ani v noci, keď by sa malo najsladšie spať, nieto ešte počas dňa. Všetci sme si v duchu kládli tú istú otázku: čo je príčina náhlej babkinej Eržikinej smrti? Keď sme sa napríklad dozvedeli o vražde Cikyho Tučnej nohy loveckou puškou, boli sme ohromení, pretože sme od tichého a dobrého Milana neočakávali, že môže spáchať taký hnusný čin. Dva týždne sme sa nemohli zmieriť s tým, ale aspoň že sme o deň – dva všetci zistili príčinu vraždy. Ale toto... Toto je obrovská záhada nielen pre nás, ale aj pre vševediacu babu Maru. Tá už ani doma nebýva. Od toľkého úsilia vypátrať dôvod Eržikinej smrti sa, chudera, dostala na psychiatrické oddelenie, kde sa vraj spoznala so slávnym hudobníkom Leopoldom Kobalom. Aspoň, že tam nie je sama. 

Dlho som rozmýšľala nad tým, kto by už konečne mohol vyriešiť túto záhadu, ktorá už skutočne všetkým spôsobila hlavybôľ. V jednej chvíli som si spomenula na Milana Lutrovova, s ktorým som sa pred rokom zoznámila v Belehrade na nejakej výstave. Vtedy mi vyrozprával zaujímavý príbeh o svojom starom otcovi, ktorý dešifroval nejaké hieroglyfy patriace Milanovmu nebohému ujovi Martinovi Javorníkovi, a tak sa dozvedel o jeho náhlom zbohatnutí, o ktorom nikto nikdy nevedel. Napadlo mi, či by ten zvláštny starec nemohol vypátrať aj príčinu babkinej Eržikinej smrti. Bála som sa však, či z toho nevypukne škandál ako vtedy, keď po márnom hľadaní medvedice, ktorá sa objavila v našich chotároch, nakoniec nebolo po nej ani chýru, ani slychu. Nechcela by som, aby môj plán ľudia vysmiali a a ešte menej som túžila po rodičovskom výprasku, že pchám nos tam, kde netreba. Od vtedy, ako som počula, ako môjho spolužiaka otec nemilosrdne zbil len preto, že chcel, chudák, svojho psa vyliečiť z pásomnice, sľúbila som sama sebe, že na podobné hrdinstvá radšej zabudnem. Teraz som sa však svojho sľubu musela vzdať. Maximálne som sa sústredila na svoj plán. Trápilo ma ale, či sa Milanovmu starému otcovi predsa len podarí niečo zistiť. Po takmer dvoch mesiacoch som našla v poštovej schránke list adresovaný práve mne. Bolo v ňom nasledovné: 

Drahá kamarátka, 

píšem Ti smutnú správu. Môj starý otec dnes ráno náhle zomrel. Príčina smrti ešte nie je zistená. Trápi ma, že som na jeho písacom stole našiel malý papierik, na ktorom je cudzím rukopisom napísané: „Keď si čert príde po svoje.“ 

O príčine babkinej Eržikinej smrti mi, žiaľ, nestačil porozprávať. Ešte večer o desiatej ma zavolal, nech prídem k nemu hneď ráno. Jediné, čo sa mi podarilo zistiť, je, že sa mal dnes poobede stretnúť s nejakým apkom Čapandom. Napísal si to do zošita, ktorý som náhodou otvoril. 

Tvoj kamarát Milan 

Martina Bartošová, študentka 5. ročníka