Traf! Časť za celok

Svet podľa Marisie 

Svetlana Žuchová: Obrazy zo života M. Bratislava: Marenčin PT, 2013

Život v nemocnici sa neriadi podľa bežných časových zákonitostí. Spánok je luxus, ktorý si personál len má- lokedy môže dovoliť. A ak sa aj niekomu podarí na chvíľu si zdriemnuť, musí vstať v okamihu, keď mu zazvoní mobil. Hodiny určené na prácu sa spájajú s časom na oddych. Minulosť sa tu mieša s prítomnosťou a budúcnosť je tvorená nekončiacim rozpisom denných či nočných služieb. 

Marisia, protagonistka románu Svetlany Žuchovej, Obrazy zo života M., pracuje ako zdravotná sestra. Odlišný režim v nemocnici prekonáva len vďaka pravidlám, ktoré menia neistú skutočnosť na stereotyp: „Preto som si stanovila pravidlá, aby sa zo služieb stala súčasť života a nenarúšali tok času. Z nepravidelnosti sa musela stať súčasť vzorky.“ (s. 9). Marisiu spoznávame prostredníctvom banálnych činností – Žuchovej dôraz na detail postavu zreálňuje a približuje ju recipientovi. Dozvieme sa napríklad, že čajové vrecúško Marisia nikdy nevyberá z nápoja, že si radšej privstane, akoby sa nemala osprchovať, alebo že vo voľnom čase rada pláva či záhradníči. 

Stereotypné činnosti sú pre Marisiu spôsobom, ako sa konfrontovať s nepriaznivou realitou. Napätie v texte je tvorené kontrastom vážneho a banálneho – tragika sa často skrýva za všedné obrazy: „Behávať som začala niekedy potom, čo zomrela mama.“ (s. 20) alebo: „V deň, keď mama zomrela, som išla na kúpalisko.“ (s. 36). Pesimizmus postavy sa strieda s jej úsilím o užívanie života. Napriek tomu, že návod na dosiahnutie šťastia vidí Marisia v spontánnosti a jednoduchosti, je pre ňu ťažké vymaniť sa z materialisticky orientovanej spoločnosti: „Stále sa nám niečo nepáčilo a pre niečo sme boli ne- šťastní, neustále nás niečo znepokojovalo. Hoci možno by bolo stačilo vykašľať sa na bankové konto a pracovné povolenia a ísť v nedeľu na výlet.“ (s. 68). 

Marisia nedokáže byť impulzívna. Vo svojom živote potrebuje istoty viac ako čokoľvek iné. Má strach z neprijatia komunitou, izolácie a prázdnoty. Stará sa o pacientov, no so sebou má najviac problémov. Dospelosť pre ňu predstavuje výzvu, ktorú vníma pri šoférovaní auta či pri upratovaní. Svoj vzťah s Otom si uvedomuje cez každodennú, opakujúcu sa skutočnosť: „Niekedy sa síce zdráham nazývať našu dvojposteľ a stôl s dvoma stoličkami domácnosťou, ale je zas pravda, že vlastníme už aj vysávač a žehliacu dosku, takže sme, predsa len, čímsi ako domácnosťou.“ (s. 55). 

Napriek tomu, že Marisiine zápisky pripomínajú denník, medzi čitateľom a hrdinkou románu sa postupne formuje priepasť. Jednoduchosť textu je narúšaná moralizovaním a častým citovaním univerzálnych právd, napríklad: „Vtip na umieraní je však práve v tom, že život ide ďalej. Pre umieranie sa zem krútiť neprestane.“ (s. 34) alebo: „Možno zlomy vidno až z odstupu. Aj zá- hadné kruhy v obilí vidno len z vtáčej perspektívy.“ (s. 134). Didaktizmus textu potvrdzuje aj zvolené motto: „One life. Live it well.“ (s. 3). Marisia chvíľami pôsobí ako dievčatko, ktoré práve začalo objavovať svet. Sugestívnosť obrazov sa neustálym vysvetľovaním oslabuje, až stráca. Otázna je i autorkina práca s kompozíciou textu, nachádzame tu veľa klišéovitých, sentimentálnych a nadbytočných pasáží: „Keby boli keby, boli by sme v nebi, mávli by ľudia rukou.“ (s. 28). 

Svetlana Žuchová nedokázala udržať kvalitu svojho textu na konštantnej úrovni. Zatiaľ čo prvá kapitola percipienta príjemne prekvapí, po prečítaní posledných stránok sa cítime ako hrdinka, ktorá sa plánuje zúčastniť polmaratónu. Obrazy zo života M. tak možno prirovnať k autu, ktoré za krátky čas dosiahne vysokú rýchlosť, no po úvodnom nadšení jeho vodič zistí, že nemá dostatok benzínu. 

Jakub Souček

JAKUB SOUČEK vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s anglickým jazykom a literatúrou na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. V súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu v odbore literárna veda, v rámci čoho sa venuje výskumu próz Edgara Allana Poa. Okrem toho sa zaujíma o súčasnú slovenskú literatúru, ktorú reflektuje v recenziách uverejňovaných v časopisoch RAK, Vlna a iných. 

Text Jakuba Součka uvádzame ako prvú recenziu od študenta slovakistiky zo Slovenska, v ďalších číslach by sme s uvedenou tendenciou chceli pokračovať.