CYKLUS ČO ČÍTAME

CYKLUS ČO ČÍTAME: knihu Martina Kasardu

Posledná večera a iné radosti

(Martin Kasarda: Posledná večera a iné radosti. Bratislava: Marenčin PT, 2013. 125 s.)

Čítajú študenti prvého ročníka Oddelenia slovakistiky

Kniha Posledná večera a iné radosti od Martina Kasar­du obsahuje sedem poviedok: (azda) Posledná veče­ra, ktorá bola prvý raz publikovaná v Kultúrnom živote v roku 1991, Botanika betónu, Likvidátor, Ruka, Kliatba Jakuba Molnára, Piesočná búrka a Neverte pravde.

Martin Kasarda je slovenský spisovateľ, pochádzajúci z Košíc. Narodil sa 26. 7. 1968, študoval na Pedagogickej fakulte v Nitre. Pracoval ako redaktor v Kultúrnom živote a v denníku Národná obroda. V r. 1993 vydal bibliofíliu Rebeliáda. Svoju prvú prozaickú knihu Dejiny menej­cennosti publikoval o rok neskôr. Na svoj prozaický de­but spisovateľ nadviazal druhou knihou poviedok Polia (1999). Vyvrcholením jeho doterajšej literárnovednej aktivity je publikácia Osamelí bežci (1996). M. Kasarda pracoval vo viacerých redakciách v Bratislave a učí na súkromnej univerzite masmediálnu komunikáciu. Vydal román O rozmnožovaní a iných tažkostiach. Je aj spo­luautorom a autorom viacerých kníh z oblasti literárnej kritiky a masmediálnej komunikacie. Žije v Bratislave.

V poviedke Likvidátor sa objavujú dve hlavné posta­vy, ktoré navzájom vedú rozhovor. Sú to Peter Lichý, obyčajný človek, a Gabriel Lejna, likvidátor, ktorý jedné ho dňa zazvoní u Lichého. Postavy vnímame ako sym­bolické, zatiaľ čo spisovateľ realisticky opisuje správanie celkom obyčajného človeka, ktorému sa stane niečo, na čo nebol prichystaný, niečo, čo sa zrazu stane jeho realitou, o ktorej nikdy ani nesníval. Autor tu zobrazuje situáciu človeka, ktorý sa nemôže vyhnúť svojmu osudu, o ktorom nič netuší. Opisuje aj absurditu bytia a v celej poviedke vytvára veľké napätie.

Danú poviedku by som odporučila každému čitate­ľovi, lebo sa v nej medziiným hovorí o tom, že každý deň musíme byť pripravení na neočakávané udalosti.

Nataša Hudecová

Poviedka Kliatba Jakuba Molnára má napínavý dej, azda preto sa ľahko číta a rýchlo upúta čitateľovu pozornosť. Vystupujú v nej dve postavy, symbolicky na­zvané Kameraman a Scenárista, ktorí na balkóne Kame­ramanovej rodinnej vily diskutujú a premýšľajú o novom scenári. Autorov štýl písania poviedok je veľmi zaujíma­vý, sčasti trilerový dej je popretkávaný čiernym humo­rom a mystikou. Odporúčam ju čitateľom podobných preferencií.

Miroslav Šproch

Kniha Posledná večera a iné radosti obsahuje sedem poviedok, každá z nich sa niečím líši. Všetky povied­ky sa však vyznačujú sarkastickým jazykom, iróniou a magickosťou.

Poviedka Ruka je zaujímavá i tým, že jej dej je si­tuovaný do Nového Sadu. V úvode sa objavujú realis­tické motívy, ako je Petrovaradínska pevnosť, známe novosadské ulice Jovana Jovanovića Zmaja, Mite Ru­žića, Svetozara Miletića či Lazu Telečkého a Varadínsky most. Realita je však opradená mystickosťou, záhad­nosťou, ktorá často vyvoláva v čitateľovi strach. Posta­vy sú tiež symbolické, nemajú len ľudské znaky, ale nie­ktoré časti ich tiel sú zvieracie: ,,Pri bare postáva kôň s ľudským telom a rozpráva sa s ozrutným jednookým kyklopom. Barmanom je šesťruký človiečik s indickými črtami s neprítomným pohľadom. Žena pokrytá perím na nohách pripomína pštrosa.“ (Kasarda, 2013, s. 70 – 71). Spisovateľ poukazuje na fakt, že každý z nás vidí seba a iných ľudí iba z vonkajšej strany, vidíme vlasy a gestá človeka, ale nevieme, čo sa v ňom ukrýva. Každý z nás nosí akúsi masku, za ktorou sa skrýva niečo iné. Autor sa tu i pohráva s postavami. Poukazuje, že as­poň v myšlienkach môžeme utiecť z reality a vojsť do magického sveta. Aj keď osobne nemám takéto témy rada, podľa môjho názoru je poviedka napísaná výbor­ne, a tak by som ju rada odporučila všetkým čitateľom. 

Želmíra Koláriková

Poviedka Neverte pravde nastoľuje filozofické otáz­ky vyplývajúce z viacerých autorových rozjímaní o súčasnosti a z pozorovania správania sa ľudí. Napí­saná je v tézach, pričom každá téza je osobitná myš­lienka, takže túto poviedku možno chápať ako súhrn kratších výpovedí. To, čo je príznačné pre Kasardove prózy, je irónia, sarkazmus a čierny humor. Kasarda čitateľovi kladie otázku, či si naozaj môže byť istý, že niekomu na inom človekovi záleží alebo sa iba tvári, že je jeho priateľom. Žijeme v dobe, keď je samozrej­mou vecou byť pokrytcom, čo autor kritizuje. Kasarda píše o lakomosti, o tom, ako skutočnosť berieme ako absolútnu pravdu, neoverujúc si jednotlivosti. Pritom však súčasný človek musí všetko počuť a o každom všetko vedieť. Poukazuje na fakt, že sme sa stali ge­neráciou, ktorá napodobňuje celebrity, a kamera sa stala súčasťou každodennosti a my sme otrokmi tech­niky. Dokonca i v literatúre je hlavnou témou cudzo­ložstvo, zatiaľ čo ostatné problémy, s ktorými človek zapasí, ľudí nebavia. Kasarda kritizuje ego a pýta sa: „Má vaše ja nejakú funkciu?‟ (Kasarda, 2013, s. 111). Kasarda ironickým spôsobom stvárnil našu realitu.

Tatiana Barčikinová

 

Cyklus Čo čítame vznikol na cvičeniach z Teórie literatúry 1.