Traf! interview: Katarína Hricová

Aby sme zotrvali v žití, musíme počuť, cítiť, chápať, čítať...

Katarína Hricová študovala na strednej obchodníckej škole v Starej Pazove, slovenský jazyk a literatúru absolvovala na Oddelení slovakistiky Filozofic­kej fakulty v Novom Sade. Od roku 1994 pôsobí ako učiteľka v Starej Pazove. Je predstaviteľkou dolnozemskej slovenskej literatúry, debutovala básnickou zbier­kou Terapia (1992), vydala zbierky intímnej lyriky Voľným pádom (1997), Motýľ v klietke (2004), Dýchať pod vodou (2007) a antológiu Plášť bohyne (2012).

1. Debutovali ste básnickou zbierkou Terapia. Ako sa to všetko začalo?

Začalo sa to tak, že sme v Základnej škole Hrdinu Janka Čmelíka mali literárny krúžok, v ktorom sme vydávali časopis Auróra. Tam sme uverejňovali svoje básne. Potom som ďalej uverejňovala aj v časopise Vzlet, ale moja prvá báseň vyšla v časopise Auróra, keď som bola štrnásťročná.

2. Potom aj ten literárny krúžok znamenal pre Vás veľký pokrok?

Áno. Tam sme sa stretávali, mnoho sme čítali a diskutovali o tom, čo sme si prečítali. To bol prvý impulz, ktorý ma povzbudil, aby som ešte viacej hľadala, čítala a písala.

3. Ktoré faktory vplývali na Vaše písanie?

Vplývalo vlastne to, že som sa ešte v Základnej škole začala zaujímať o literatúru. Na strednej škole, keď som už, samozrejme, intenzívnejšie čítala knihy, ma veľmi zaujala poézia. Dôležitým faktorom bola aj láska. Zamiluješ sa a jednoducho láska je tá, ktorá ťa inšpiruje v písaní a vyjadruješ ju prostredníctvom poézie. Tak to bolo aspoň u mňa a verím, že aj u mnohých iných. Vyjadriť svoje city a vložiť ich na papier. 

4. Jestvuje taký autor, ktorý Vás mimoriadne inšpiroval k písaniu?

Áno. Mnohokrát som aj na verejnosti rozprávala anekdotu, čo ma inšpirovalo, aby som zotrvala v poézii. Uverejňovala som svoje básne v časopise Vzlet a v roku 1989 som dostala cenu Rozletov. V komisii bol náš spisovateľ Ján Salčák, ktorý povedal nám dievčatám, ktoré sme sa zúčastnili, že všetko je to krásne a že každá z nás veľmi pekne píše, ale všetky sa vydáme a vymeníme ceru­zu za varešku. Povedal nám, že budeme domáce, budeme variť a z našej poézie nič nebude. Vtedy som si povedala, že sa nevzdám pera, písania, že sa nevzdám poézie. Jednoducho budem sa snažiť aj naďalej robiť to, čo mám rada, že zotrvám v tom.

5. Ktoré knihy iných autorov Vás ovplyvnili a prečo?

Mnoho kníh ma na nejaký spôsob ovplyvnilo a nevďačné by bolo vyzdvihnúť jednu alebo jedného autora. Ale jestvujú básnici, ako napríklad Baudelaire a Petrarca, ktorí ma proste fascinovali. Počas strednej školy som ich rada čítala a zanechali vo mne veľký dojem.

6. Čo ste rada čítala počas štúdia?

Počas štúdia som rada čítala Miroslava Válka. Jeho diela ma tiež povzbudili. Tiež som rada čítala aj Vieru Benkovú, Paľa Bohúša a iných.

7. Ste autorkou, ktorá píše neustále, alebo mávate aj dlhšie tvorivé pauzy?

Mám dlhšie tvorivé pauzy. Život je proste taký, že ti nedopraje mnoho času. Ukradne ti tých 24 hodín a niekedy nemás času sadnuť si a písať. 

8. Akým spôsobom prekonávate pauzy? Kde nachádzate inšpiráciu na písanie?

Keď mám tvorivé pauzy, tak ich nechám tak a inšpiráciu nachádzam všelijako. Niekedy sa zjaví počas čítania knihy, proste, zrazu dostanem nápad, ideu, a vrátim sa k písaniu. Inšpiráciu nachádzam, i keď sa pohybujem, cestujem. Pri cestovaní je veľkou motiváciou i príroda. 

9. Čo pre Vás znamená metafora titulu Dýchať pod vodou?

Sústredila som sa na hodnotu života. Aby sme zotrvali v žití, musíme (sa naučiť) počuť, cítiť, plakať, chápať, hľadieť. Keď nás život niekedy vedie k „potápaniu“, proste sa nevzdať, ale prispôsobiť sa tej situácii, čiže „dýchať pod vodou“.

10. Vedeli by ste niečo poradiť mladým začinujúcim autorom? Existujú podľa Vás akési „návody“ na písanie?

Môj recept je čítať, aj len čítať, lebo knihy nám pomáhajú duchovne sa rozvíjať. A nikdy sa toho nevzdať...

Rozprávala sa Anna Balážová, 2. ročník

Aby sme zotrvali v žití, musíme (sa naučiť) počuť, cítiť, plakať, chápať, hladieť. Keď nás život niekedy vedie k „potápaniu“, proste nevzdať sa, ale prispôsobiť sa tej situácii, čiže „dýchať pod vodou“.

Traf! Pôvodná tvorba / Antropomorfizovaný opis

Šálka na kávu

Musím sa priznať, že sa nepýšim tým, že nie som živou bytosťou. Ale aj bez srdca a duše mám čosi zvláštne a nevysvetliteľné, čo mi umožňuje myslieť a cítiť. Som ľudským výmyslom, azda preto ma s člo­vekom spája silné puto. Ako taká bytosť či nebytosť patrím k vzácnostiam našej rodiny. Moji majitelia si ma vážia, obdivujú a chránia pred poškodením, a to mi dodáva sebadôveru a zmysel pre cit. Do rodiny som sa dostala ako darček k narodeninám, keď moja súčasná majiteľka oslavovala 40. narodeniny. Najviac sa mi potešila jej dcéra, ale používajú ma všetci, ktorí ma potrebujú. Vznikla som v keramickom podniku In vivo, odkiaľ pochádza takmer celá moja rodina, a po­tom ma transportovali do predajne, kde som sedela vo výklade niekoľko dní. Nebolo to príjemné, ale dobrí ľudia si ma všimli a teraz som tu. Nebývam sama, žije tu so mnou ešte veľa príbuzných šálok, ktoré mi vo vit­ríne robia spoločnosť. Život šálok nie je nudný. Ľudia si nás v súčasnosti čoraz viac maľujú, zdobia, reklamujú a ty čakaj, či ťa niekto kúpi. Sme teda väčšinou na pre­daj. Naše ceny sú rozličné, ale neviem, od čoho závi­sia. Dúfam, že nie od krásy, kvality alebo veľkosti, lebo to by bola hotová diskriminácia. Najväčšiu radosť nám urobia ľudia, ktorí si nás kúpia a umožňujú nám sta­točne vykonávať svoje poslanie. V rodine, v ktorej bý­vam, mám prácu každý deň. Najmenej trikrát denne nosím v sebe kávu pre domácich alebo hostí, potom ma šikovne vyumývajú a čistučká čakám vo svojom lôžku nový deň. Najradšej mám ľudí, ktorí pijú sladkú kávu, lebo vtedy sa aj mne ujde trošku cukru. Podsta­ta je iba v počte priateľov, ktorých človek má... Keď sa doma zídu majiteľkine kamarátky, ja a moje spo­ločníčky šálky máme plné ruky práce. So zvedavosťou počúvame ľudské klebety, starosti a radosti, chichú­ňame sa, tešíme sa alebo smútime spolu s nimi. Ne­šikovné je, že sa nemôžeme samostatne pohybovať. Kam nás posadia, tam sedíme, až kým nás nepresunú na iné miesto. V dreze alebo v umývačke riadu nie­kedy strávime celý deň. Často sa hádame pre objem, veľkosť ušiek, šírku, výšku alebo dizajn. Domáci nás však majú radi také, aké sme. Pokladajú nás za súčasť rodiny, aj preto sa cítim veľmi užitočným stvorením. Najväčším postrachom sú pre nás deti, ktoré na nás nedávajú pozor a naháňajú nám strach. Lietajú ved­ľa vitríny, narážajú do nej, neposlúchajú rodičovské upozornenia a my sa vtedy trasieme ako prúty. Moje predchodkyne takto neraz prišli o život či vlastne o existenciu. Mnohokrát do mňa deti nalievajú čaj alebo mlieko, no ja mám najradšej kávu. Sú nemožné, ale aj ony raz vyrastú. Takéto zážitky nás šálok sú každoden­né a spolu s ľuďmi si s radosťou vychutnávame od­dychové popoludnie a spríjemňujeme domácim dlhé chvíle. Náš vek je priam nekonečný, čo nám vy, ľudia, môžete iba závidieť.

Aneta Lomenová, 4. ročník

Z Klárinho denníka

Volám sa Klára. Krajšie meno mi už ani nemohli dať. Kedykoľvek ho počujem, pomyslím si na korytnač­ku, ktorá skončila svoj život v zatvorenom akváriu. Chúďa, nedožila sa slobody napriek toľkým nádejam! Darmo sa šplhala po skle, darmo sa skrývala vo vode alebo medzi skalkami. Keď sa dostala do Petrových rúk, nebolo jej pomoci.

Každodenný proces chytania korytnačky Kláry prebiehal nasledovne: najprv sa Peter pomaly priblí­žil k akváriu a zvedavo pozoroval, ako sa korytnačka Klára vyhrieva na kameni. Pritom sa snažil zadržať dych, aby sa ho vraj nenaľakala. Keď sa mu už zunova­lo byť opatrný a tichý, energicky vsunul ruku do akvá­ria a hmatkal tvar podobný korytnačke. Po desiatom neúspešnom pokuse sa mu Kláru konečne podarilo chytiť. Schmatol ju, vytiahol z akvária a celý narados­tený s ňou bežal po izbe so smiechom, že má letiacu korytnačku. Pritískal ju, dotýkal sa jej hlavy a keď si ju skryla, hneval sa, že sa mu nechce ukázať. Taký bol Klárin život. Keď sa jedného rána Peter dozvedel, že je po Kláre, rozplakal sa a plakal dovtedy, kým mu rodičia nepovolili mať nejaké iné zviera. Som to ja. Mačka Klá­ra. Dostala som meno po trpiteľke korytnačke. Hoci som sa podľa Petrovej mamy mala volať Sivka, pred­sa som musela byť silou-mocou Klára. Peter o inom mene nechcel ani počuť. Vraj, meno Klára mu bude pripomínať korytnačku, ktorú mal veľmi rád. Pochy­bujem, že aj ona mala rada jeho. Bola to „nesmierna“ láska, ktorú, dúfam, nezažijem. Zatiaľ sa mi to darí.

Po mojom príchode do rodiny Kollárovcov sa veci trošku zmenili. Peter sa nevedel dočkať nového zvie­ratka. Keď ma jeho mamka priniesla domov v škatu­li, Peter od údivu nemohol zatvoriť ústa. Celé dni sa vychvaľoval, aké má krásne sivé mačiatko. A tak som si uvedomila, že som skutočne pekná. Začalo sa to prejavovať najmä v mojích teenagerských mačacích rokoch. Bola som pyšná na svoju lesklú sivú srsť, akú nemala každá mačka. Susedove mačky mi ju veľmi závideli, zvlášť potkanka Mišel, ktorá sa mi vysmieva­la, že neviem chytiť ani obyčajnú myš, nieto potkana. Nenávidím ju, pretože je nevkusná a drzá. Keby som chcela, chytila by som sto myší a potkanov, ale radšej jej prenechám tú česť a budem sa stravovať domácou kuchyňou mojej pani Kollárovej. Keď mám šťastie, do­stane sa mi do mačacieho jedálneho lístka aj Whiskas chova, ktorá mi nesmierne chutí. V takých chvíľach by som si sadla každému do lona a zahrala tichú serená­du. Dokonca aj Petrovi, hoci si to nezaslúži. Málo je dní plných harmónie medzi mnou a Petrom. Vedela by som ich spočítať na labke. Proste, Peter nie je môj typ. Neakceptujem jeho pravidlá a zákony. Vyžaduje odo mňa, aby som bola jeho poslušným otrokom. Ja sa mu však na to vykašlem. Neraz sa chcel so mnou na vo­didle poprechádzať, aby sa pochválil kamarátom, akú má cool mačku. Nepodarilo sa mu to, pretože zabudol na moje ostré pazúry. Práve som si podriemkavala na pohovke, keď ma nemilosrdne schytil do rúk, aby som neutiekla. Využila som vhodnú chvíľu pripomenúť mu môj obranný mechanizmus. Podriapala som mu nové tričko, niekde na jeho koži zostali aj červené sto­py po mojich pazúroch. Dokonca som mu stačila dať dve facky, aby si uvedomil, kto vlastne som. Okamžite ma pustil, skríkol a potom začal plakať. Čo si myslíte, kto bol obvinený po tejto udalosti? Samozrejme, že nie on. Pán Kollár sa na mňa veľmi hneval. Hovoril, že ak sa to ešte raz zopakuje, letím z domu. Prosím pekne. Iba pani Kollárová spolucítila so mnou, aj keď jej bolo ľúto Petríka. Vedela, že ja nie som korytnačka, ktorá sa nevie ubrániť, ale mačka. Neznášam, keď ma niekto núti robiť niečo, čo sa mi nepáči. Veď, komu by sa páčilo byť na vodidle? Iba ak psom. Tým však nikdy nebudem rozumieť. Sú to záhadné bezcharak­terné stvory. Počúvajú všetky rozkazy, oddane slúžia pánovi, aj keď na nich majiteľ pred minútou kričal. Fakt im nerozumiem. Mačky túžia byť slobodné, chcú sa voľne pohybovať bez rozkazu a zákazu, kde majú a nemajú ísť, čo majú a nemajú robiť. Peter o tom, samozrejme, nevedel. Ale dúfam, že teraz pochopil, kto je to vlastne mačka. Hoci mám meno po trpiteľke korytnačke, predsa nie som korytnačkou. Som mačka Klára. A mačky sa vedia ubrániť.

Martina Bartošová, 4. ročník

Keby som bola

Keby som bola vtákom, mohla by som utiecť od ruši­vých vecí v škole či v rodine. V poslednej dobe, keď zápasím s rôznymi problémami, bola by som najrad­šej, keby som všetko opustila a žila šťastným životom. Vyletela by som vysoko na oblohu, ako vták, a dýchala by som čerstvý vzduch, ktorý mi tak veľmi chýba. Me­dzi oblakmi by som sa príliš nestarala o pocity a myš­lienky druhých, ale naplno by som si vychutnávala slo­bodu a bezstarostnosť.

Cestovala by som do rôznych končín sveta a nad­chýnala by som sa exotickou krajinou. Týmto spôso­bom by som si mohla rozšíriť svoje obzory a obohatiť doterajšie skúsenosti. Sama by som si vybrala, kde budem žiť. Bola by to úžasná vec. Len si tak letieť, bez obáv, čo čas prinesie...

Marína Krajčiová, 4. ročník

*Antropomorfizovaný opis vznikol na lektorských cvi­čeniach zo Štylistiky.

Traf! Literatour

Traf! Literatour

Beseda so súčasnými slovenskými spisovateľmi Marekom Vadasom a Zuskou Kepplovou

„Okrem človeka neexistuje na svete úžasnejšia vec ako kniha.“ (Charles Kingsley)

Túto pravdu dodnes odhalili mnohí. Niektorí si dokonca uvedomili, že kniha bude asi predsa tá prvoradá, pri ktorej aj človek môže byť úžasný. Niektorí sa i sami stali tvorcami fikcie, ktorá na­rúša obyčajnú ľudskú, každodennú realitu. O tú svoju sa do Srbska prišli podeliť so svojimi (mož­nými) čitateľmi slovenskí spisovatelia Marek Vadas, Zuska Kepplová a vydava­teľ slovenskej literatúry Koloman Kertész Bagala, ktorých sme 17. apríla 2014 privítali na Oddelení slovakistiky FF UNS. Vzác­nu návštevu zorganizovala v rámci projektu LITERA­TOUR prof. Dr. Marta Souč­ková, lektorka slovenského jazyka a literatúry, ktorá od školského roku 2013/14 pôsobí na Oddelení slova­kistiky FF UNS.

Prítomných na literár­nej besede privítala a hostí predstavila vedúca Oddelenia slovakistiky prof. Dr. Jarmila Hodoličová a potom už odovzdala slo­vo prof. Dr. Marte Součkovej, ktorá program mo­derovala.

Prítomných, študentov a profesorov, zaujal najmä život autorov, ich motivácia k tvorbe a in­špirácia, ktorú hľadajú v zahraničných, často exo­tických miestach. S cie­ľom čím viac spoznať dielo týchto autorov sa aktívna diskusia sa uberala k od­haľovaniu ich súkromných skúseností, ktoré spisova­telia pretavujú i do svojich diel.

Účastníkov besedy fas­cinoval najmä tajomný svet v prózach Mareka Vadasa, ktorého inšpirá­ciou sú autorove časté cesty do Afriky; krajiny v ktorej sú svety živých a neživých úzko späté, kde sa čierne a biele nedá len tak ľahko ohrani­čiť, kde je realita popretkávaná duchmi mŕtvych a ovplyvnená irealitou. Na rozdiel od našej kul­túry sa v tomto prostredí často nerozlišuje medzi snom a skutočnosťou, azda práve preto tu našiel i M. Vadas dobré zázemie pre svoju tvorbu, pre mnohé príbe­hy. Jeho tvorba oplýva bohatým kultúrnym nehmotným dedič­stvom afrických obyvateľov, ich tradíciou, rozprávkami, mýtmi a legendami. Aj vo Vadasovej knihe pre deti sa nájdu i dospelí, keďže je jeho dielo možné čítať na nie­koľkých rovinách. Najdôležitejšie je však, i podľa samotného auto­ra, že Afrika je kulisa, na pozadí ktorej možno stvárniť univerzál­ne ľudské javy a problémy, s kto­rými sa môže stotožniť i „bežný“ slovenský čitateľ.

Zuska Kepplová vo svojich dielach takisto konkretizuje za­hraničné veľkomestá. Hľadá možnosti postavenia ľudí v takomto, cudzom, prostredí, s ktorým sa pred otvorením hraníc Slováci nemali príležitosť stretnúť. Kepplová prostredníctvom jednotlivcov, ktorí žijú mimo svojho rodiska, ako i cez Slová­kov v zahraničí, uvažuje, ako ovplyvniť zajtrajšok, a načrtáva spôsoby, aké fungu­jú v súčasnom umení. Kepplová tiež prostredníctvom svojich próz zachytáva, ako (ne)dôsledne sa v súčasnej dobe uplatňuje toľ­ko propagovaná sloboda. Cez jej diela vidíme, ako cudzinci vníma­jú Slovákov a naopak, ako sa Slo­váci pozerajú na cudzinu.

Na otázku, čo autori čítajú, Vadas a Kepplová odpovedali, že sa usilujú sledovať slovenskú lite­ratúru, no predsa dávajú prednosť zahraničným, „veľkým“ spisovateľom, ktorých diela sa nie vždy dostanú do akademického programu, na hodiny o svetovej literatúre. Prevažne sú to poviedky, kto­ré autori čítajú i z praktických dôvodov, keďže hĺb­kové čítanie románu si vyžaduje čas, ktorý dnes všetkým chýba.

Keď sme sa prozaikov opýtali, s akým cieľom tvoria svoje texty, ich od­povede boli jednoznačné. Obaja pri písaní nepri­hliadajú na čitateľove záujmy, aspoň nie do takej miery, že by to ich tvorbu ovplyvnilo. Cez svoje diela vyjadrujú vlastné životné postoje a tak si vy­tvárajú okruh čitateľov im blízkych, čím ich tvor­ba neskĺzava do klišé ani komerčnosti.

Literárna beseda so slovenskými autormi splnila svoj cieľ. Študentom, ktorí súčasnú slo­venskú literatúru preberajú v štvrtom ročníku, priblížila danú proble­matiku, ktorá býva pre nich často abstraktná aj kvôli skutočnosti, že žijú v inom prostredí, medzi Slovákmi vo Vojvodine s postojmi, náhľadmi a spôsobmi, ktoré sa do istej miery odlišujú od tých, ktoré nám súčasní slovenskí autori ponú­kajú vo svojich dielach. Prítomnosťou na besede spisovatelia študentom skonkretizovali súčasný stav slovenskej literatúry. Účastníci podujatia si mohli tiež kúpiť diela au­torov z vydavateľstva Kolomana Kertésza Bagalu.

Podobným spôsobom predstavila Marta Součková Mareka Vadasa, Zusku Kepplovú a Kolo­mana Kertésza Bagalu i v Belehrade na Filologickej fakulte 16. apríla 2014.

Oddeleniu slovakistiky FF UNS a najmä štu­dentom prajeme mnoho podobných príležitostí na zoznamovanie sa so slovenskou literatúrou, ktoré by pomohli formovať vášnivých čitateľov, pre ktorých bude čítanie znamenať omnoho viac než študovanie povinnej literatúry na úspešné zvládnutie jednotlivých skúšok.

Anna Margareta Valentová, 5. ročník

Marek Vadas debutoval v roku 1994 zbierkou poviedok Malý román. Nasledovali knihy Prečo sa smrtka smeje, Rozprávky z čiernej Afriky, za ktorú dostal cenu Bibiany za najkrajšiu a najlepšiu detskú knihu sezóny, zbierka poviedok Liečiteľ, odmenená prestížnou slovenskou Cenou Anasoft litera a zbierka poviedok Čierne na čiernom z roku 2013. V jeho dielach nachádzame stvárnenie exotickej cudziny, ale i inováciu postupov magického realizmu.

Koloman Kertész Bagala je vy­davateľom slovenskej literatúry. V roku 1991 založil vydava­teľstvo KK Bagala a kultúrnu agentúru L. C. A., od roku 2007 premenovanú na OZ literarny­klub.sk. Pripravil sadzbu vyše 200 kníh, no najviac zo všetké­ho ho baví v tichosti si čítať.

Zuska Kepplová je talentovaná predstaviteľka najmladšej pro­zaickej generácie na Slovensku. V roku 2011 debutovala knihou Buchty švabachom, ktorá bola no­minovaná do finále ceny Anasoft litera a dostala i cenu Jána Joha­nidesa pre mladých tvorcov a v roku 2013 sa predstavila zbierkou dvoch noviel 57 km od Taškentu.

„Čítaj, aby si žil!“ (Gustave Flaubert)

Traf! téma: V labyrinte knižníc

Tajomstvo knižnice

v románe Meno ruže  
Umberta Eca

Román Umberta Eca Meno ruže obišiel celý svet. Táto historická detektívka, teologický traktát, duchovný spis, filozofický román či kniha o knihách v sebe ukrýva mnohé tajomstvá, podobne ako i kniž­nica, v ktorej sa odohráva zápletka románu.

Počas celého pobytu protagonistov Viliama z Bas­kervillu a Adsa, svojráznej dvojice pripomínajúcej dok­tora Watsona a Sherlocka Holmesa, sa hľadá kniha, ktorá údajne odhalí príčinu vrážd. Kniha sa nachádza v knižnici, veľkom labyrinte, v ktorom je veľmi zložité zorientovať sa. V tomto zmysle knižnicu môžeme po­chopiť ako múdrosť, túžbu po nej či samotnú knihu, ktorú Viliam hľadá, ako vedomosti, ktoré mu pomôžu vyriešiť zločin. Knižnica je opradená magickou, tajom­nou symbolikou.

Hneď pri vstupe do kláštora si protagonisti všímajú architek­túru Budovy, v ktorej sa na naj­vyššom poschodí nachádza kniž­nica. Celá oplýva tajomstvom, jej symbolika je spätá s posvät­nosťou, spirituálnosťou. Tá by mohla symbolizovať náš svet, v ktorom je vzdelanie, múdrosť, na najvyššej úrovni, podobne ako knižnica bola na najvyššom poschodí Budovy.

Veľkým tajomstvom v diele je samotná knižnica. Nachádza sa na najvyššom poschodí a vstup do nej je umožnený iba málokomu. Vchod si knižnica bráni sama: „je nepreniknuteľná ako pravda, ktorú hostí, úskočná ako lož, ktorú stráži, je duchovným labyrin­tom, ale je aj labyrintom pozemským.“ (Eco, 1991, s. 20). Viliam a Adso po odhalení vchodu do knižnice ju niekoľkokrát navštívia bez výsledku. Vedia, že hľadajú knihu, netušia však presne, o aký text ide. Postupne odhaľujú, že knižnica je usporiadaná podľa písmen. Každá miestnosť predstavuje jedno písmeno a tak pochopia, že z nich musia utvoriť slová. Postavy od­halia, že knižnica je vytvorená a usporiadaná podľa zemekruhu. Smer čítania názvov je zakaždým iný. Raz sa názvy čítajú iba jedným smerom, inokedy odzadu dopredu, do kruhu a niekedy bolo jedno písmenko súčasťou dvoch názvov. Pri rozlúštení hádanky však Viliam a Adso narazili na mnohé prekážky, napríklad na zrkadlá, rozvrhnuté po miestnostiach tak, aby zne­tvorovali výzor každého, kto na seba pozrie, alebo na knihy, ktoré, keď sa otvorili, prach z nich omámil čita­teľa. Aj cesta k múdrosti, ku ktorej sa dostaneme cez tajomstvo kníh, je opradená mnohými prekážkami. Preto je tak veľa „povolaných, ale málo vyvolených“.

Rovnako ťažká je aj cesta vzdelávania, cesta k po­znaniu. Na rozdiel od Ecových prekážok, ktoré čitateľ musí prekonať, aby sa dostal do cieľa knihy, do cie­ľa múdrosti v knihe života okrem trpezlivosti a vytr­valosti potrebujeme aj iné hodnoty. Ktoré – to musí odhaliť každý jeden brodením sa labyrintom života.

Vchod do jednej miestnosti knižnice hľadali postavy najťaž­šie. Bola to zamurovaná miest­nosť Finis africae, do ktorej sa dalo vstúpiť až po objavení ďal­šej slovnej hry. Bola tam kniha, ktorú postavy hľadali: Aristo­telova druhá kniha O smiechu, pre ktorú zomierali všetky obete v opátstve. Jej stra­ny boli potreté jedom a keď sa pri jej listovaní čitateľ prstom dotkol jazyka, aby si ovlažil prst na ľahšie listo­vanie, jed si sám vnášal do tela, a to takým spôsobom, že ako rýchlo chcela obeť čítať, tak rýchlo aj zomrela. Podobne to máme aj s vedomosťami: ak niečo veľmi a okamžite chceme vedieť, môže nás to zabiť.

Jorge, ktorý bol príčinou všetkých obetí, stačil pred svojou smrťou podpáliť knižnicu, miesto poznania, kde boli uschované poklady filozofie, histórie a prírodných vied. Zhorela knižnica, no vedomosti, múdrosť a vášeň po odhalení tajomstiev, ktoré skrývajú knihy, zostala.

Anna Margareta Valentová, 5. ročník

Eco, Umberto: Meno ruže. Bratislava: Tatran, 1991. 512 s. 

Rovnako ťažká je aj cesta vzdelávania, cesta k poznaniu. Na rozdiel od Ecových prekážok, ktoré čitateľ musí prekonať, aby sa dostal do cieľa knihy, do cieľa múdrosti v knihe života okrem trpezlivosti a vytrvalosti potrebujeme aj iné hodnoty. Ktoré – to musí odhaliť každý jeden brodením sa labyrintom života.