Traf! téma: V labyrinte knižníc

Hudba – priateľ poézie

Je dobre známe, že hudba a poézia boli odjakživa späté. Už názov literárneho druhu poukazuje na spätosť poézie s lýrou, hudobným nástrojom. Hudba si v poézii vždy nachádza nové prejavy, najmä cez zvukomalebnosť a rytmus. Hudba môže inšpirovať autorov literárnych diel podobne, ako sa po­ézia stáva podnetom pre mnohých skladateľov. Inšpiráciu na takéto rozjímanie sme našli v Kristíne Uramovej, ktorá hrá výborne na klavíri, ale i zhudobňuje vlastnú básnickú tvorbu.

Kristína Uramová z Kysáča ukončila strednú hu­dobnú školu Isidoru Bajića v Novom Sade, dnes je z nej úspešná učiteľka súkromných hodín klavíra a, podľa našej mienky, celkom dobrá poetka. Odma­lička boli klávesy a hudba jej každodennosťou, a to vďaka otcovi, ktorý jej hudbu priblížil. Najprv hráva­la spoliehajúc sa na vlastný sluch a keď zistila, že to ľahko zvláda, Kristína sa rozhodla vstúpiť do hudby trochu hlbšie, a tak sa vrhla do sveta nôt, husľových a basových kľúčov a do všetkého, čo s hudbou súvisí. Rozhovor s Kristínou bol motivovaný jej tvorbou, spá­jajúcou dve umelecké oblasti, čím sme chceli ukázať, že práve knižnica, ktorú si utvárame v našom vedomí od útleho detstva, môže ovplyvniť našu ďalšiu životnú činnosť.

Okrem hry na klavíri píše Kristína básne, ktoré neskôr zhudobňuje. V tomto čine vidíme potvrdenie onoho základu zrodu lyriky, ktorá, podľa niektorých teórií, vznikla spolu s hudbou, pri zábave a nábožen­ských obradoch. Hudba a slová tvorili najprv jeden celok, súčasť obradnej komunikácie s vyššími silami. Kristína je hrdá na svoju súkromnú knižnicu, ako povedala, s ňou je odmalička spriaznená, ako aj s niektorými básnikmi, ktorých knihy vlastní. Sama hovorí, že bez inšpirácie Smrekovým vitalizmom by lásku k životu nepochopila. Z jeho básnickej zbierky Cválajúce dni preberá motívy mladosti a ra­dosti zo života, ktoré spája s vlastnými pocitmi a normami. Kristína si často otvorí knihu piesní Má­rie a Kristíny Royových, ktoré má vo vlastnej kniž­nici a ktoré sú pre ňu ďalšou inšpiráciou k písaniu.Podľa jej vlastných slov Kristína túži zhudobňovať svo­je texty: „Myslím si, že každý hudobník si to aspoň raz vyskúšal, ak aj nie verejne, ale určite niekde v kútiku svojho súkromia alebo aspoň v myšlienkach.“

Skúsenosť písať piesne získala Kristína na stred­nej hudobnej škole. Už vtedy túžila tvoriť hudobné diela. Vyskúšala si to aj vďaka vhodným okolnos­tiam, t. j. predmetom v škole. Na základe osvoje­ných vedomostí nadobudla schopnosť premeniť umelecký text, ktorý napíše, na jedinečné pies­ne. Priznala sa, že v samotnom rytme, forme a spôsobe rýmovania, cíti v básni melódiu a hu­dobný štýl, ktorý ju núti každú báseň aj zhudobniť. Je preto samozrejmé, že bás­nik vo všetkom, čím sa zaoberá, nájde súvislosti s hudbou. Chvíle, v ktorých môže svoju prácu Kris­tína prezentovať iným, sú pre ňu zvláštne a výnimočné.

Hudba dokáže prebúdzať v člo­veku aj jeho vnútornú rozmani­tú umeleckosť. Kristína vyrába i ručné práce, pestro ich ozdobuje a ponúka ich ako darčeky na rôz­ne sviatky.

Hudba a literatúra ovplyvňujú Kristínin život a som presvedčená, že v každom človeku prebúdzajú iba to dobré.

Andrea Lomenová, 4. ročník

Traf! téma: V labyrinte knižníc

Pouličné kníhkupectvo s Ernstom Blochom a Cliveom Barkerom

Knihy sa vynášajú na ulicu, kde sa vŕšia alebo vyskytujú ojedinele medzi inými nepotrebnými vecami. Rozhá­dzané náhodne alebo zámerne poukladané, spolu tvoria konglomerát epizód zo životov ich majiteľov. Všetky sú demokraticky rovnaké a od zodraného asfaltu ich delí kus nylónovej fólie. Jej intelektuálne veličenstvo, kniha, sa priatelí s hmotou nesúrodých predmetov, pri nej leží do­driapaná topánka, navždy odtrhnutá od svojho páru. Ďalej je tu počítačová klávesnica, nositeľka redukovanej abece­dy či hodinky zaznamenávajúce nepresný čas. Nad nimi sa vznáša stolička bez nohy a iný telesne postihnutý náby­tok. Ozajstné divadielko vyliezlo z kontajnera a rozprestre­lo sa pod nohami okoloidúcich. Kŕdeľ zoskupený právom byť vymenený za peniaze. Papier, plastika, drevo či oceľ v stovkách foriem číhajú na svojich budúcich majiteľov.

Kopu artiklov viaže poriadok. V každom obchode sú produkty zoradené po poriadku. Literatúra predstavuje osobitý celok, v ktorom pornografické čítanie, marxizmus a trash lifestyle časopisy vypĺňajú najväčšiu časť knižných artiklov. Biografia J. B. Tita svojou sedemzväzkovou hmo­tou oddeľuje obrázkové knihy pre deti od obrázkových kníh pre staršie deti a dospelých.

Predavač predsa pozná etické bariéry a má aj vkus. Je majiteľ pouličného kníhkupectva a vlastní aj vedľajší obchod. Napriek tomu jeho chudobné curriculum vitae obsahuje ukotvený, ukonaný, utíšený. Menom priezvis­kom nedôležitý. Knihovník je uzavretý vo svojom ubitom bytí, dusiť sa v ničnerobení celé predpoludnia preňho ne­predstavuje žiadnu záťaž. Iného východiska niet. Nirvánu občas preruší študent s úzkou hlavou vyrastenou spoza okuliarov s tučným rámom, ktorý sa usiluje zistiť, akým právom marxistický teoretik Ernst Bloch sedí v spoločnosti nahých lesbičiek.

Je to vedomá narážka na splývanie filozofickej literatú­ry s politickým systémom v období šírenia socializmu? Či pre ňu treba odsúdiť ľavicového teoretika Ernsta Blocha, pre trampoty neslýchaného spoločenského zriadenia? Nech sa tu potí nemecký autor, veď aj tak jeho utopistický názor zavrhla realita, pretáča sa v hlave študenta.

Predavač sa mohol iba bezvýrazne pozrieť na zapýre­nú dioptrickú postavu. Nevie o žiadnej utopistickej teórii, chcel len oddeliť pestrofarebné od jednofarebného, od kašičkou zašpinených obrázkových kníh.

Sledovanie osudu knihy by otvorilo stručnú historku o tom, ako sa Bloch dostal do rúk knihovníka s trojslovným CV a potom do zvrátenej spoločnosti J. B. Tita a pornogra­fickej literatúry.

S Blochom sa rozlúčil jeho dlhoročný prvý majiteľ. Na obálke zapísané: Rozlúčka s utópiou. Majiteľ bol kedysi jeho horlivým zástancom, členom komunistickej stra­ny. Potom jeho kňazsky čierna brada vystriedala ohole­nú, Brionom vyčistenú tvár. Brada je dnes preňho prepy­chovým symbolom úspešne vykonaných transformačných procesov. Znovu objavil silu tradičných, patriarchálnych hodnôt predkov a zrazu sa mu znechutila kniha s utopic­kým titulom. Pravda, trojzväzkové diela neznášal ani pred­tým, zaberali dosť priestoru jednoizbového bytu. Rozho­dol sa vyšmariť odpornú knihu do odpadu. Tam ju našiel majiteľ pouličného kníhkupectva a vytiahol z potravín, zľahka očistil a Bloch je už artiklom pouličného kníhkupec­tva. Rovno pred nohami študenta, ktorý knihu napokon nekúpi pre nevýhodnú cenu.

Dnes sa nepredá ani vedľa Blocha sa roz­prestierajúci Clive Barker so svojou hororo­vou fantastikou, ani zľava mu nepomôže do­žiť sa vlastného recyklovania, hoci literatúra, ktorá nebrzdí fantáziu, je omnoho populár­nejšia než čítanie utópií. Ono nemá ozajstnú krv na stranách.

Na opačnej strane ulice, zoči-voči pou­ličnému kníhkupectvu dlážkového typu, je postavená búdka. Reprezentačný objekt, kde sa okrem cigariet predávajú aj knihy. Podľa slov predavačky sa najlepšie predáva tragická autobiografia hercovraha, imigranta a historická pornografia kosovského typu.

vv (Vladimír Valihora, 3. ročník)

Traf! téma: V labyrinte knižníc

Čo (ne)vieme o knižniciach

Knižnice v stredoveku majú so súčasnými kniž­nicami spoločné iba to, že boli zbierkami kníh a centrom vzdelania. Knižnicu si dnes asi väčšina z nás predstaví ako regály, na ktorých sú pouk­ladané knihy. Vďaka Gutenbergovmu vynálezu (mechanickej kníhtlače) existuje súčasná podo­ba knihy, ktorá sa diametrálne líši od jej stredo­vekej formy. Knihy predstavovali hlinené tabuľky alebo papyrusové či pergamenové zvitky, ktoré boli uložené na stojanoch alebo vložené do hli­nených a rákosových obalov. V dnešnej dobe majú do knižnice prístup všetci a cena knihy je prístupná pre každého. Kedysi však mohol do knižnice vojsť len panovník, prípadne bol tento priestor prístup­ný pre skupinu učencov. Kedže kniha bola drahá, vlast­niť ju mohli iba najbohatší občania.

Najväčšie knižnice v antickom období, čiže v staro­veku, boli v Alexandrii, Efeze a v Pergamone.

Veľký význam mala najmä Alexandrijská knižnica, najbohatšia a najväčšia zbierka kníh vo vtedajšom sve­te. Predpokladá sa, že bola založená v 3. stor. p. n. l., za vlády Ptolemaia I. Sótéra (305 p. n. l. – 282 p. n. l.), múdreho panovníka, ktorý sa usiloval nastoliť roky mie­ru. Ptolemaios bol nielen inteligentný a veľký vojvodca, ale aj všestranný vládca a tvorca diela Dejiny Alexan­dra Veľkého. Na svoj dvor zavolal jedného z najlepších učencov, Démétria z Faléra, ktorý navrhol, aby sa v Ale­xandrii založila univerzita, a stal sa jej prvým riaditeľom.

Centrom Alexandrie bol chrám Múz, čiže Museion (lat. museum), vedecká inštitúcia, ktorú zriadil na radu Démétria z Faléra Ptolemaios I. Lenže univerzita bez knižnice je ako kráľovstvo bez kráľa, preto Démétrios mal za úlohu vybudovať i zbierku kníh.

V tejto „svätyni múz“ sa nachádzala malá zoo, zá­hrada, veľká konferenčná miestnosť a dokonca tu bolo aj laboratórium. Miestnosti, vytvorené pre knižnicu, boli najdôležitejšie z celej inštitúcie. Ptolemaios I. pod­poroval knižnicu celé roky, dával veľké sumy na nákup kníh z Grécka, Perzie, Indie a z kultúr iných krajín, aj keď preferoval grécke umenie.

Knižnica mala veľký fond kníh: 200 000 zvitkov po­čas panovania Ptolemaia I., 400 000 počas Ptolemaia II., 700 000 kníh vlastnila v období Juliusa Caesara, 900 000 počas vlády Marca Antonia, ktorý dal 200 000 zvit­kov preniesť do Alexandrie z Pergamskej knižnice.

Knižnica bola niekoľkokrát zničená, prvý raz v roku 47 p. n. l., keď ju Caesar zapálil. Neskôr knižnicu zničili kvôli náboženským problémom. V roku 1960 bola kniž­nica obnovená, niekdajšiu slávu však už nedosiahla.

Významná bola tiež Pergamská knižnica, vytvorená v antickom gréckom meste Pergamone. Stavbu knižnice začal Attalos I. a ukončil ju Eumenes II. v roku 170 p. n. l.. Knižnica obsahovala 200 000 papyrusových zvitkov a bola druhou najväčšou zbierkou na svete. Mala štyri miestnosti a hovorí sa, že vynikla vďaka Ptolemaiovi V. Epifanovi (205 – 185 p. n. l). Pergamská knižnica bola ozdobená prekrásnymi sochami, pred ňou stála socha bohyne Athény, vysoká 3, 10 m, ktorá sa dnes nachádza v Pergamskom múzeu v Berlíne. Celý fond knižnice ne­chal Marcus Antonius previezť do Alexandrie, ako dar kraľovnej Kleopatre. Týmto spôsobom chcel nahradiť škodu, ktorú spôsobil G. J. Caesar.

Nepochybne dôležitá je i Celsova knižnica, ktorá sídlila v Efeze, v blízkosti Sulcusa v Turecku, stavaná v rokoch 114 n. l. – 125 n. l. Tvoriť ju začal rímsky se­nátor Tiberius Julius Celsus Polemaeanus a ukončil ju jeho syn, rímsky konzul Galius Julius Aquilia. Knižnica obsahovala 12 000 zvitkov.

Knižnica je 23 m dlhá a 17 m vysoká. Pred jej schod­mi stoja 4 ženské sochy, ktoré predstavujú múdrosť (So­fia), rozhodnutie (Arete), rozsudok (Ennoia) a odbor­nosť (Episteme).

Dúfam, že si generácia, ktorá príde po nás, uvedo­mí, prečo starovekí múdri ľudia nad hlavným vchodom do Alexandrijskej knižnice napísali „Nemocnica duše“. Knižnica totiž aj dnes nám všetkým lieči alebo by aspoň mala liečiť – dušu. 

Igor Martiš, 2. ročník

Traf! téma: V labyrinte knižníc

Virtuálna bibliotéka

Výskum digitalizácie kníh a knižničný systém v slovenských vojvodinských knižniciach

Tento výrok známeho rímskeho filozofa sa tradu­je tisícročia tak ako kniha. Na staré knihy sa väč­šinou zabúda; neustále vznikajú dalšie knihy, s no­vým obsahom a súčasnou tematikou, ktoré sa me­nia súčasne s rozvojom celej spoločnosti. Akú hod­notu má kniha v živote človeka a koľko pozornosti jej súčasný čitateľ venuje, zistili študenti slovenčiny pri výskume knižničného systému a procesu digita­lizácie kníh v slovenskom vojvodinskom prostredí.

Cieľom tohto výskumu bolo zistiť rozmach digitali­zácie knižných publikácií v slovenských obecných knižniciach vo Vojvodi­ne, ako aj počet digita­lizovaných kníh, pozitíva a negatíva tohto spôsobu práce. Chceme tiež priblížiť prácu s elektronickými knihami a porovnať čítanie mladých ľudí v minulosti a dnes.

Nedávno sa v dennej tlači písalo o knižniciach v budúcnosti, ktoré očakáva radikálna zmena v systé­me práce. Predpokladá sa, že verejné knižnice bude možné navštevovať iba s členskou kartou a uvádza sa príklad verejnej knižnice v San Antoniu (v hodnote 2,3 milióna dolárov), ktorá má namiesto kníh elektronic­ký systém. Zdroje uvádzajú, že vďaka nemu navštívilo túto knižnicu viac ako 100 000 čitateľov v prvom roku od jej založenia. Digitalizované knižnice existujú v štu­dentskom areáli v USA už niekoľko rokov a ako také sa zaraďujú ku knižniciam fungujúcim bez tlačeného materiálu. Bezpochyby možno konštatovať, že tento svetový trend migruje aj do nášho prostredia a je len otázkou času, kedy sa naplno prejaví. Prostredníc­tvom niekoľkomesačnej skúsenosti sa tiež zistilo, že takýmto tablet systémom sa rýchlo zabudlo na poško­dené knihy, nevrátené knihy, roztrhané obálky alebo dokonca stratené a nenahradené knihy v starých kniž­niciach, tieto prob­lémy už nejestvujú. Ďalšou prednosťou digitalizovaných kníh je využívanie omnoho menšieho priestoru na ich uskladnenie, na rozdiel od tlačených kníh, ktoré si vy­žadujú police a vitríny.

Pre niektorých čitateľov sú tieto novinky sladkou a pútavou výzvou, iní zase cítia nostalgiu za tou veľkou miestnosťou, kde vládne kráľovstvo slov vo farebných škatuľkách, pravidelne naukladaných na policiach. Pri výskume slovenských knižníc v našom prostredí sme zistili, že digitalizácia ako proces je ešte stále takmer neznámym pojmom. Tunajšie obecné knižnice majú v priemere 350 členov (niektoré aj viac), z toho oko­lo 70 % čitateľov tvoria študenti a žiaci. 90 % oslo­vených knižníc sa vyjadrilo, že nemajú digitalizované knihy a za príčinu daného stavu väčšinou pokladajú nedostatok finančných prostriedkov a absentujúcich podmienok na digitalizáciu. Nájdu sa aj takí, ktorí di­gitalizáciu nepokladajú za možnosť zlepšenia práce knižnice. Knižnice, ktoré sú digitalizované, uvádzajú pozitíva elektronického spôsobu práce, ako je prístup­nosť kníh širšej verejnosti, rýchly prístup k informáci­ám a knižničným obsahom, ušetrenie skladovacieho priestoru (fyzická neprítomnosť publikácie), ďalej nie je potrebná dochádzka do knižnice a čitatelia môžu čerpať informácie z rôznych oblastí a prostredí. Za­zneli však aj obavy z technického zlyhania knižničného elektronického archívu a ďalším nedostatkom elek­tronických kníh je ich náročnosť z hľadiska zrakového vnímania. Knihovníci sa procesom digitalizácie necítia ohrozenými zamestnancami a 90 % z nich sa neobá­va straty pracovného miesta, čo je dnes háklivou, ale častou témou a veľkým problémom v spoločnosti. Na otázku, či si myslia, že slovenské knižnice v porovnaní so srbskými knižnicami v našom prostredí zaostávajú, 50 % oslovených odpovedalo, že srbské knižnice sú podľa ich mienky v popredí. Ukázalo sa, že okolo 70 % čitateľov si z obecných knižníc vypožičiava najmä umeleckú literatúru a len 30 % čitateľov si vypožičiava vedecké štúdie, monografie, časopisy a iné publiká­cie. 45 % knižníc obsahuje počítače aj pre čitateľov. Pokročilá technológia má veľký vplyv nielen na súk­romný život jednotlivca, ale zasahuje aj verejné a lo­kálne knižnice, kým obecné slovenské knižnice zatiaľ, žiaľ, nemajú vhodné prostriedky na realizáciu tohto virtuózneho procesu.

Jeden známy filozof povedal, že niektoré knihy sú nezaslúžene zabudnuté, žiadna však nie je zapamä­taná nezaslúžene. Zostáva nám iba dúfať, že si túto skutočnosť uvedomia aj budúce generácie čitateľov a tak bez ohľadu na spôsob, akým je kniha podaná, im utkvie v pamäti to najlepšie z beletrie.

V Austine mestská vláda buduje knižnicu v hodno­te 120 miliónov dolárov, ktorá bude otvorená v roku 2016. Čím sa môže Vojvodina pochváliť v najbližšej dobe? Nechajme sa prekvapiť.

„Izba bez kníh je ako telo bez duše.“ (M.T. Cicero)

Aneta Lomenová, 4. ročník

Vyšiel nový Traf!

Ďalšie číslo slovenského študentského časopisu Traf!, č. 9 – 10, je pripravené. Študenti slovakistiky Univerzity v Novom Sade skúmali tentoraz tému knižníc: venovali sa aspektom súčasnej digitalizácie, dejinám knižníc, symbolike knižnice v literatúre, funkcii osobnej bibliotéky pri výbere profesie. Traf! informuje tiež o besede so súčasnými prozaikmi zo Slovenska, Marekom Vadasom a Zuskou Kepplovou, uvádza rozhovor so slovenskou vojvodinskou poetkou Katarínou Hricovou a obsahuje i študentské tvorivé práce zo školského roka 2013/2014. Číslo aj tentoraz skvele graficky upravil Jozef Tomáš, študent grafického inžinierstva a dizajnu v Novom Sade.

Novi broj časopisa Traf!, broj 9-10, je u štampi. Studenti slovakistike na Filozofskom fakultetu Univerziteta u Novom Sadu istraživali su temu biblioteke: aspekte digitalizacije biblioteka, istoriju biblioteka, simboliku biblioteke u književnosti, uticaj lične biblioteke na odabir profesije. Traf! informiše o besedi sa savremenim piscima iz Slovačke, Marekom Vadasom i Zuskom Keplovom, održanoj na Filozofskom fakultetu u Novom Sadu, prezentuje razgovor sa slovačkom pesnikinjom iz Vojvodine Katarinom Hric, sadži kreativne radove studenata u akademskoj 2013/2014. godini. Broj je i ovaj put grafički opremio Jozef Tomaš, student grafičkog inženjerstva i dizajna u Novom Sadu.

Časopis si online nájdete tu: Traf

Svetový deň kníh

Dnes je svetový deň kníh. Všeobecná konferencia UNESCO roku 1995 prijala rezolúciu, ktorou sa 23. apríl stal Svetovým dňom knihy a autorských práv. 23. apríla roku 1616 zomreli velikáni svetovej literatúry, ako Miguel Cervantes y Savedra, William Shakespeare a Inca Garcilaso de la Vega. Výročie narodenia alebo úmrtia majú v tento deň aj Maurice Druon, Halldór Laxness, Vladimír Nabokov, Joseph Pla a Manuel Mejía Vallejo.

Touto informáciou zároveň avizujeme nové číslo študentského časopisu Traf!, ktoré čoskoro prezentujeme. Venujeme ho knihám na poličkách, v ruke, vo virtuálnom svete v digitálnej forme, knihám vo vrecku, na ulici...
                              Čítajte knihy!