G R A T U L U J E M E

Kukučínov Jadran

V medzilektorátnej literárnej súťaži Kukučínov Jadran získali študentky Oddelenia slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade prvú a tretiu cenu v kategórii prózy.

Jana Domoniová, študentka druhého ročníka, získala 1. cenu a pobyt na Letnej škole slovenského jazyka a kultúry SAS v Bratislave za prózu O spojoch, schizofrénii a jednej žúrke.

Milina Čiliaková, študentka štvrtého ročníka, získala 3. cenu za prózu Zabudnutý? a pobyt na letnej škole slovenského jazyka UJOP.

O výsledkoch rozhodla porota v zložení: Karol Csiba, Veronika Svoradová a Zuzana Trstenská.

mšs

O spojoch, schizofrénii a jednej žúrke

Jana Domoniová, 

študentka odboru slovakistika, 2. ročník, 

Filozofická fakulta Univerzity  v Novom Sade, 

Oddelenie slovakistiky

Som unavený z autobusov, zlých spojov a zo života na dedine. Každodenne zažívať autobusové dobrodružstvá by som nikomu neodporúčal, postupne to urobí niečo s človekom, dalo by sa povedať, že sa zmení. Cesty sú totiž  bohaté na pekné, veľké a hlboké jamy. Nie je však jama ako jama, poznám výstižné exempláre tých najlepších z najväčších, ktoré svoju mystickú krásu odhalia v daždivom období, vtedy ukážu výbornú schopnosť kamufláže a bum! Otrasie sa celý autobus, sivá huspenina v hlave sa poriadne roztancuje a človek sa začne obzerať vôkol seba, či mu náhodou nejaká tá oblička neušla von z trupu alebo či sa žalúdok neobrátil na zlú stranu. Niekto by povedal, že na príčine sú cesty, nie vozidlo. Čiastočne možno súhlasiť, lebo, ako všetci vieme, cesty sa opravujú raz za štyri roky (skôr len vtedy, ak sú mimoriadne voľby). V predvolebnom období sa nájdu v štátnej pokladnici i peniaze na opravu, aby sa občanom ľahšie cestovalo. Že sa  nejaký politik objaví i na obrazovkách vysmiaty a s nožnicami v rukách, slávnostne rozstrihne červenú pásku, čím otvorí  pár kilometrov rovnej cesty a iba tak mimochodom spomenie plány svojej politickej strany, je iste vedľajšie.

Zmenu človeka nezapríčinia len jamy, podmienené neadekvátnym narábaním so štátnymi peniazmi. Samozrejme, existujú aj spôsoby na transformáciu, ktoré sú omnoho nebezpečnejšie. Hovorím o hodinových čakaniach na vysnívané vozidlo verejnej dopravy. Myslím si, že tento spôsob našej premeny je geniálny a hoci si vyžaduje čas, metamorfóza je trvalá a dokonalá.

Ešte 1 hodina + 26 minút

Hlavná železničná stanica opásaná vzácnym mramorom a matným sklom. Striedajú sa kufre: klasické kožené, pestrofarebné módne, značkové, bodkované, pruhované – väčšinou  kolieskové, vydávajúce zvláštny hukot. Pri vchode stoja dvaja policajti. Keby ste sa prechádzali po meste, stretnete ďalšie kusy. Štát chce, aby sa obyvatelia cítili bezpečne pred akýmkoľvek útokom a párik policajtov predsa dokáže zabezpečiť celý železničný terén. Toto je ideálna situácia, ako dokázať občanom, že štát je aj napriek kríze dobre zorganizovaný a dokáže sa brániť pred nebezpečenstvom.

Cestou k voľnej lavičke som niečo zacítil na ruke. Vápnovo biela hmota mi stekala po rukáve bundy. Tí odporní sráči! Táto lokalita je pre nich priam ideálna. V kuse tu lietajú, lebo vždy nájdu zvyšky jedál alebo im nejaké decko hodí pukance. Hľadám vreckovku, no, samozrejme, nemám ani jednu. Nech mi niekto hovorí, že vtáčí výkal znamená šťastie! Ak mi má niečo priniesť, želám si aspoň vreckovku a teleport. Každý si žiada to, čo práve potrebuje. Stroj času si dokážem skonštruovať aj sám, len musím nájsť dobré hodinky, ktoré by niečo podobné zniesli. Aspoňže lavička bola ešte voľná. Staničné hodiny viseli priamo oproti. Zdajú sa celkom v poriadku, ale čo ak sa ukáže niečo lepšie...

1 hodina + 19 minút

Veľký, bezčíselný kruh, jednoduchý, čierno-biely. Každá minúta bola  o niečo dlhšia ako minulá a veľká ručička bola čoraz lenivejšia, až celkom zastala. Nekvalitný mechanizumus. Vtom som zacítil, ako do mňa niekto narazil. Marcel! Vraj kričal na mňa ako pomätený, či som neohluchol a čo tak vypäto hľadím na tie hodiny, vraj nerobia už dvanásť rokov. Kým sme vyfajčili cigaretu, oznámil mi, že konečne kúpil chatu na Španej Doline. Narýchlo načrtol plán na tento víkend, jedným slovom – žúrka. Hneď sme sa pobrali k jeho autu.

Marcela poznám od detstva, vždy bol bitkár. Nikdy si nevedel vybrať protivníka, ani v škôlke, ani na strednej. Povedzme len, že väčšinou z ruvačiek nevyliezol bohvieako slávne. Po strednej ho chuť mlátiť okolo seba prešla. Otec mu kúpil byt v centre mesta, Marcel vyštudoval, zamestnal sa, kúpil chatu – dokonca vraj  bez otcovej podpory.

Vchádzajúc do Španej Doliny zatrúbil. Vraj je to tu zvykom, pozdraviť víly a iné lesné bytosti. Pekný pohanský zvyk, len škoda, že móda je premenlivá. V  posledných storočiach je moderný len jeden boh a v budúcnosti...

Do kostola som prestal chodiť po spovedi. Nemyslím tým ušnú spoveď, pri ktorej svoje hriechy pustíš do vzduchu, skontaminuješ ho, svätý otec ich vypočuje a ako najpredávanejší filter ovzdušia všetko pohltí, vyčistí, ale aj odpustí. Myslím skôr na prijímanie tela a krvi, odpustenie hriechov. Už dávno ma prestali baviť rozprávky o milosti a večnosti...

Dorazili sme na chatu. Marcel mal náladičku, dali sme si pivo s borovickou a potom zavolal všetkým kolegom, že sa dnes párty naozaj uskutoční. Máme sa dobre zabaviť (akoby inokedy bolo zábavy málo). Keď zabaviť, tak zabaviť, ďalej som popíjal len borovičku. Onedlho bola chata plná ľudí, najmä Marcelových kolegov psychiatrov. Jeho povaha mu prácu neuľahčuje, skôr je zvláštne, že doteraz neublížil niektorému z pacientov. Nečudoval by som sa, keby skončil na vlastnom oddelení, ale v košeli, nie v bielom mantíle.

Keď si Marcelovi kolegovia trochu vypijú, začínajú sa meniť na chodiace psychiatrické encykopédie. Všetci o niečom debatovali. Jednému z nich sa na ruke leskli mohutné hodinky. Hneď bolo vidieť, že nie sú lacnou kópiou. Strieborná farba, arabské číslice, tri ručičky a najtenšia z nich najhlučnejšia. Postupne sa hluk prehlboval, silnel a čoraz viac sa podobal zvuku bubna. Zvuk sa odrazu stratil, keď ku mne pristúpil chlap. Začal hovoriť o deprivácii, ale povedal som mu, že takéto slovo nepoznám. Vytliešťal na mňa oči, akoby mal každý poznať psychiatrické termíny.

 Chata bola dosť stará, ale s originálnym nábytkom, najviac ma upútali staré drevené kyvadlové hodiny. Krásna práca, rímske číslice, zachovalé drevo, iba by potrebovali novú vrstvu laku. Zvesil som ich zo steny, aby som si ich ešte trochu lepšie prehliadol.

 1 hodina + 26 minút

Znovu pristúpil ten chlap.

„Marcel, čo to tu stváraš? Dúfam, že si nezabudol na náš projekt o schizofrénii a odkedy ťa zaujímajú hodiny!? Prestaň konečne všetkých navôkol ignorovať.“

Zabudnutý?

Milina Čiliaková, 

študentka odboru slovakistika, 4. ročník, 

Filozofická fakulta Univerzity  v Novom Sade, 

Oddelenie slovakistiky

Svoj príbeh som začal  vetou: ,,Myslel si, že je zabudnutý.“ Všetci študenti v miestnosti sa na mňa prekvapene dívali. Okamžite som si takýmto vstupom získal ich pozornosť, najmä, ak som zvyčajne prednášal úplne inak. ,,Vyrozprával mi všetko dopodrobna. Sadol som si vedľa neho na miesto, z ktorého sa nepohol už roky. Ľudia prechádzali vedľa neho každý deň. Niekedy to boli rovnaké tváre, inokedy cudzie, nové,  jemu to bolo jedno. On iba sedel, akoby nad niečím  premýšľal. Nikdy sa mu ani nesnívalo o tom, že bude existovať práve tu. Vedľa fontány, ktorá mu pripadala taká ďaleká, a predsa bola pri ňom nesmierne blízko. Každý deň sa tu hromadilo mnoho sveta, ľudia vyšli  zo svojich bytov na poobedňajšiu prechádzku alebo na obhliadku mesta, ale nikto sa na neho ani len nepozrel. Len okolo fontány poskakovali  deti, ktorých rodičia dávali pozor, aby do nej náhodou  neskočili. Občas tam prichádzali turisti a fotili sa vedľa neho, ale nik sa ho  neopýtal, prečo tam sedí, čo si píše, kde je jeho domov. Bolo mu smutno z toho, čo pred sebou videl. Vnímal  ľudí, ktorí neustále  utekajú, ale nikdy nič nestihnú. Pozoroval usmiate tváre, za ktorými sa skrýval  smútok. Videl mládež, ktorá čítala z mobilu, ale nelistovala  knihy. Uvedomil si, že on žil v iných časoch, keď vzdelávanie znamenalo dar, nie povinnosť. Iba teraz, odkedy tu sedí, pochopil, ako sa život mení. Kolobeh života krúži, ale vždy má inú podobu. Začal si všímať svet a perom zapisovať príbehy ľudí, ktorí ho inšpirovali. Vtedy mi jeden z nich aj vyrozprával.

Bol deň ako hociktorý iný... Slnko zahnalo svoje lúče do každého kúta mesta a tak sa postupne všade nahromadilo ľudí ako na mravenisku. Bol smutný, že je už ničím, zrnko v piesku, jeden z miliónov, na ktoré svet zabudol. Ale tohto slnečného dňa sa čosi stalo a všetko sa  zmenilo. Prišlo k nemu malé dievča v bielej košieľke a červenom svetri. Dievčatko sa spýtalo ženy, ktorá na ňu dávala pozor: ,Stará mama, kto je tento dedko?´ Starká sa zasmiala a neodpovedala. Bolo mu clivo, keď si pomyslel, že ani ona o ňom nič nevie. Prekvapilo ho preto, keď o chvíľu žena sľúbila dievčatku, že jej doma prečíta báseň a všetko jej o ňom porozpráva. Vzbudilo to v ňom nádej, že tu predsa len  nesedí zbytočne,  že si svoje miesto pod slnkom zaslúžil.

Minulo mnoho rokov, kým nastal večer, keď si na fontánu sadla krásna mladá dáma. Mala plnú tašku kníh, ktoré si rozložila po kameňoch, obklopujúcich fontánu, ako keby to bol jej stôl. Stromoradie prekryté nočnou oblohou bolo ozdobené pouličným svetlom. Moderné lampy ako veľké hviezdy  svietili na čítajúce dievča. ,Jedného dňa budem o tebe prednášať deťom v škole,´ prihovorila sa mu jemným hlasom a jeho líca sa leskli, akoby ich prekryli slzy. Prejavil tým vďaku či potešenie? To netušila. Vedela iba, že je to pán, ktorého ako malá nazvala dedkom. Osobnosť, o ktorej nevedela nič, hoci tu sedí už roky. Je to človek, ktorého príbeh jej vyrozprávala stará mama a dnes sa už nepýta, prečo o ňom jej rovesníci nevedia, ale rozhodla sa, že bude robiť všetko, aby si ho každý uctil, keď vedľa neho prejde.

Bol deň ako hociktorý iný... Necítil sa už zbytočný, zabudnutý. Vedel, že toto miesto patrí iba jemu. Poznal dôvod, prečo tu sedí a tentoraz sa pozeral na ľudí s úsmevom na tvári. Nie preto, že si ho všímali viacej ako predtým, ani preto, že sa vedľa neho zastavil okoloidúci. Bol šťastný, lebo videl pred sebou malé  dievča, ktoré pred rokmi nevedelo o ňom nič a dnes sedí vedľa neho a prednáša dvadsiatim žiakom práve o ňom. Po prvýkrát cítil, že sem patrí. Teší  sa,  keď počuje slovo, ktoré písal v inom storočí a dnes znie z úst mladej bytosti. Cíti potešenie na srdci, keď mu v ušiach odznievajú jeho verše,  iskry dávnych čias.

Bol deň  ako hociktorý iný... Na Hviezdoslavovom námestí  sedel on ešte vždy s perom v ruke a pozeral sa na deti. Pani učiteľka skončila hodinu a oslovila ho: ,Hovorila som ti, že o tebe budem prednášať,  lebo nie ten, kto v rozkoši planúc žil, ale ten, kto tvoril a vytvoril, môže hovoriť, že žil!,  však?´ Pozrela naňho ešte raz a na tvári sa mu zjavil úsmev. Bol to pocit vďaky?“

Prednáška sa skončila. Študenti na mňa pozerali a ja som pozeral na nich. Nežiadal som od nich, aby sa vedľa každej sochy zastavili a vedeli vyrozprávať jej životopis alebo naspamäť prednášať všetky diela autora. Chcel som, aby sa zamysleli nad tým, prečo je socha umiestnená na istom mieste, aký skutok vykonala či ktoré významné dielo tá osobnosť pre nás vytvorila. Je to divný príbeh, však?

Traf!, slovenský študentský časopis.

Ročník 6. Číslo 11 – 12. Jún 2015. Zodpovedná redaktorka: doc. Dr. Marína Šimáková Speváková. Autori textov: Martina Bartošová, Anna Balážová, Milina Čiliaková, Jana Domoniová, Dragana Đilasová, Aneta Lomenová, Jakub Souček, Vladimír Valihora, Daniela Vujovićová, Daniela Ušiaková (študenti slovenského jazyka a literatúry). Jazyková úprava textov: prof. PhDr. Marta Součková, PhD. Grafická úprava: Jozef Tomáš, študent 5. ročníka grafického inžinierstva a dizajnu na Fakulte technických vied Univerzity v Novom Sade. Vydáva: Filozofická fakulta Univerzity v Novom Sade, Oddelenie slovakistiky. Za vydavateľa: prof. Dr. Ivana Živančevićová Sekerušová, dekanka. Číslo uvádzame v elektronickej podobe. Adresa redakcie: Oddelenie slovakistiky, Dr. Zorana Đinđića 2, 21 000 Nový Sad. E-mail: casopistraf@gmail.com.

Traf! Test

Pripravila: Martina Bartošová

Podčiarknuté konštrukcie nahraďte spisovnými výrazmi uvedenými v zátvorkách: 

Keďže sa vyznám v tejto oblasti, mienim, že je stále nedostatočná spolupráca... (myslím si, zdá sa mi)
Ide o majetok, ktorý stváralo niekoľko generácií v jednej rodine. (budovalo, vytváralo)
Vo vojne maďarské vojsko zbúralo Nový Sad a mesto utratilo väčšinu obyvateľstva. (prišlo o, stratilo; ALE utratiť napr. psa)
Nech je povzbudením pre všetkých údov cirkvi, aby s radosťou vykonávali svoje povolanie. (členov)
Nový Sad v 60. rokoch 18. storočia počítal 8 000 obyvateľov. (mal)
Minulo sa nebezpečenstvo. (pominulo sa, je po nebezpečenstve)
Zákaz letenia. (lietania, letu)
Na tohtoročnej manifestácii sa zúčastnili mnohí známi spisovatelia zo zahraničia. (tohtoročnom podujatí, tohtoročnej akcii)
Slovenská klobása je známym petrovským brandom. (známou petrovskou značkou)
Navštívila som memoriálne strediská vo Vojvodine. (pamiatkové)
Máme v ekipe dvoch hercov. (v súbore, v tíme)
Pilne sa učíme pre blížiace sa skúšky. (usilovne, na skúšky)
Som umelecky naladený na fotografiu. (nadaný, orientovaný)
Moja každodenná relácia je Petrovec – Kulpín. (trasa; ALE relácia môže byť vysielanie v televízii)

Podčiarknuté konštrukcie nahraďte spisovnými výrazmi: 

Celý čas ti chcem povedať, že si mi nejaká divná.
Ondrej sa zaoberá poľnohospodárskou prácou.
Mária sa v poslednom čase potiahla do seba. Dúfam, že ju to prejde...
Prečítal som si správu v novinách, že jeden pomerne mladý chlap utratil život tak, že namiesto vody popil ocot.
Mne je dôležité žiť zdravým životom. Preto sa snažím nevnášať do seba mastnú potravu a vyhýbať sa bublinkovým šťavám.
Veľkonočné aranžmány sa predávali na rozličných punktoch.
Písanie novinárskeho článku je často sprevádzané rozličnými ťažkosťami. Od novinára sa totiž vyžaduje, aby písal čo najrýchlejšie a čím kvalitnejšie.
Vyzerá, že je činnosť slovenskej mládeže veľmi rozprúdená.
Ako mladý som nemal možnosť školiť sa.
Akého si si vyvolila, takého si teraz maj!
Nevyslovene ma teší, že si si konečne našiel dobrú prácu, po akej si túžil.
Ozaj, je Anna krajšia v prírode alebo na televízii?
Je veľmi tvrdohlavý. Ani za svet neodstúpi od svojho zámeru.
O siedmej mi počína najobľúbenejšia emisia Hore-dolu.
Vedľa štúdií chodím na folklór. Mojou pohnútkou je stať sa tanečnicou.

Riešenia: Celý čas ti chcem povedať, že si nejaká divná. Ondrej sa zaoberá poľnohospodárstvom. poslednom čase uzavrela do seba. Dúfam, že ju to prejde... Mária sa v novinách, že jeden pomerne mladý chlap Prečítal som si správu v život tak, že namiesto vody vypil ocot. prišiel o Pre mňa je dôležité žiť zdravým životom. Preto sa snažím nekonzumovať mastnú potravu a vyhýbať sa sýteným nápojom. Veľkonočné ozdoby sa predávali na rozličných miestach. Písanie novinárskeho článku je často sprevádzané rozličnými ťažkosťami. Od novinára sa totiž vyžaduje písať čo najrýchlejšie a čo najkvalitnejšie. Zdá sa, že sa činnosť slovenskej mládeže veľmi rozprúdila. Ako mladý som nemal možnosť vzdelávať sa. Akého si si vybrala, takého si teraz maj! Nevýslovne ma teší, že si si konečne našiel dobrú prácu, po akej si túžil. Ozaj, je Anna krajšia naživo alebo v televízii? Je veľmi tvrdohlavý. Ani za svet sa nevzdáva svojho zámeru. . Hore-dolu siedmej začína moja najobľúbenejšia relácia O Okrem štúdií mám rada folklór. Mojou túžbou je stať sa tanečnicou.

Traf! Časť za celok

CYKLUS ČO ČÍTAME: 

Agda Bavi Pain – More. Love. Čajky. 
Disko disko disko

Príbeh textu A. B. Paina je vyrozprávaný v 3. osobe jednotného čísla, prostredníctvom pohľadu zvonka. Hlavnou postavou poviedky je diskdžokej Serjoža, ktorý chce prezentovať americký štýl života ako novinku v Dome pionierov, vo svojom prostredí. Geňo je Serjožov priateľ a pomáha mu prichystať techniku a vinylové platne. Spolu so Serjožom vyrobili guľu z vreckových zrkadielok a črepov z malinovkových fliaš. 

Dej Painovej prózy je situovaný do Domu pionierov, pričom priestor tu nehrá dôležitú úlohu, je uzavretý, čo pô- sobí na dav, nie na hlavnú postavu. 

Na začiatku textu sa Serjoža chystá do Domu pionierov, upraví si vlasy, spevní ich šiltovkou z benzínovej pumpy, oblečie si pásikavé tričko a so sebou si berie dvojplatničkový varič, ktorý sa mu páčil na platni diskdžokeja z televízie. Serjoža jazdí na skejtborde, ktorý si vyrobil zo žehliacej dosky. Chystá prekvapenie pre pionierov a mladých ľudí, aby zažili niečo nové a moderné, zabavili sa v americkom štýle. Nakoniec sa všetko končí katastrofálne, vinyl sa roztečie z platní, prijemnú atmosféru naruší agresivita davu, ktorý nará- tor upokojí hrou na gitare. 

V poviedke je badateľná gradácia: situácia sa zhoršuje a v závere sa zase zlepší. 

Serjoža je mladý muž, ktorý sa chce ukázať pred ostatnými tým, že prinesie niečo nové do nie celkom vyvinutého kraja, kde vládne socializmus a štýl života sa líši od existencie vo vyvinutejšej západnej spoločnosti. Spočiatku je Serjoža nadšený z nového dobrodružstva, ale situácia sa vyvinula inak, ako očakával: keď sa platne začali topiť a všade bol dym, vydesil sa, avšak uniknúť nemohol. Na konci príbehu začína agresívny dav na hlavné postavy útočiť. Narácia v 3. osobe j. č. sa mení na rozprávanie v 1. os. j. č.: akoby narátor vystúpil z davu, odhalil sa a príbeh subjektivizoval, podal z vlastného uhla pohľadu. 

Daniela Vujovićová, 

študentka 1. ročníka

Traf! Časť za celok

CYKLUS ČO ČÍTAME: Vladimír Balla – Leptokaria 
Infekcia

Autor využíva priame rozprávanie v 1. osobe sg. Takýto tvar narácie sa najčastejšie používa vtedy, ak chce autor upútať čitateľa a pohltiť ho svetom príbehu. Narátor má zväčša vnútorný pohľad na realitu a predstavuje spojenie medzi čitateľom a samotným dielom. Tento subjektívny pohľad je neúplný, lebo čitateľ dostáva poznatky iba na základe videnia alebo pocitov narátora. V danom zmysle aj v tomto diele pochádzajú všetky naše poznatky o deji práve od hlavného hrdinu, ktorý hovorí o svojom vnímaní reality, o tom, čo sa deje v jeho vnútri, umožňuje nám nazrieť do jeho myšlienok, spôsobu rozmýšľania či vnímania istých situácií. 

Poviedka je napísaná v minulom čase. Takýmto spôsobom autor dosiahol, že čitateľ vníma text ako akýsi denník protagonistu, ktorý si pripomína, čo všetko sa mu v minulosti stalo a čo ho dohnalo práve do toho bodu, kde sa momentálne nachádza, ale my sa o súčasnosti nedozvedáme nič. Autor necháva prítomnosť a budúcnosť otvorenú, čím nám umožňuje predpokladať, čo sa bude diať. Príbeh je teda nedopovedaný a čitateľ si ho sám dotvára. 

Zvláštne je, že sa v ani jednej časti prózy neuvádzajú mená: nevieme, ako sa volá protagonista, jeho kamaráti ani pomocníci. Myslím si, že keby Balla použil propriá, svojím spôsobom by ohraničil naše vnímanie, pravdepodobne by nám meno postavy asociovalo určitú osobu z nášho života, t. j. podvedome by sme viedli paralely medzi postavami z diela a reálnymi osobnosťami. Keďže v poviedke nie sú mená, môžeme jasnejšie a „objektívnejšie“ pozorovať jej hrdinov, bez predsudkov alebo asociácií s vlastnou realitou. Druhým vysvetlením, prečo autor nepoužil propriá, môže byť, že sú v diele celkom nepodstatné. 

Na začiatku prózy je priestor uzavretý, autor opisuje dom, protagonista sa zbavuje nábytku. Samotná uzavretosť miestnosti akoby zvyšovala šance na tzv. infekciu. Hrdina pravdepodobne trpí depresiami, ktoré sa v zatvorenom a stiesnenom priestore zhoršujú. Preto protagonista potrebuje vyhodiť veci, ale vlastní démoni ho prenasledujú aj po ich likvidácii. Hrdina akoby sa chcel zbaviť minulosti, výčitiek svedomia, negatívnych vlastností. Symbolicky najprv vyhadzuje veci, neskôr zoškrabuje omietku zo stien a narobí v nich diery, až sa nakoniec múry zrútia. Diery v múroch a tenké steny obrazne zastupujú psychické zdravie hlavnej postavy, ktorá začne mať vidiny a pomaly sa stráca vo vlastnom (ne)vedomí, depresia ju postupne ovláda. Protagonista si uvedomuje svoj negatívny stav, a to ho znepokojuje, neustále prenasleduje a privádza do šialenstva. 

V celom príbehu objavujeme tenziu, mystickosť a stupňovanie, ktoré vrcholí na konci diela, keď hrdina opúšťa rodné mesto a vydáva sa na cestu, v úsilí utiecť od samého seba a svojej minulosti. Stretne cudzinca, ktorého vidí padať – tu autor znovu zobrazuje silu, deformujúcu postavu, ale protagonista ju nevidí: sú to cudzincovi démoni, ktorých dokáže vidieť iba on sám, nakoniec ho tieto ničivé sily zahubia. Hrdina sa pokúša predísť takémuto osudu, ale nevieme, či ho smrť naozaj nezastihne. 

V poviedke možno badať, že obe postavy sú umelci, keďže nachádzajú v rôznych situáciách inšpiráciu, dokonca aj v odcudzení ľudí z mesta či ich kamarátov. V texte sa spomína aj teatrálnosť a postava hovorí o gotických vežiach, čo dokazuje jej záujem o umenie. 

Protagonista sa v príbehu vyvíja: na začiatku textu je prezentovaný ako človek, ktorý potrebuje zmeniť iba prostredie, v ktorom žije, ale postupne, s pribúdajúcimi obavami, stupňujúcou sa depresiou, sa začína meniť. Postava už dokáže vidieť iba svoje najhoršie vlastnosti a skutky, ktoré sa síce dlho usiluje maskovať, avšak časom podľahne alkoholu, bojuje so samým sebou, až napokon od seba uniká. 

Jana Domoniová, 

študentka 1. ročníka

Traf! Časť za celok

Svet podľa Marisie 

Svetlana Žuchová: Obrazy zo života M. Bratislava: Marenčin PT, 2013

Život v nemocnici sa neriadi podľa bežných časových zákonitostí. Spánok je luxus, ktorý si personál len má- lokedy môže dovoliť. A ak sa aj niekomu podarí na chvíľu si zdriemnuť, musí vstať v okamihu, keď mu zazvoní mobil. Hodiny určené na prácu sa spájajú s časom na oddych. Minulosť sa tu mieša s prítomnosťou a budúcnosť je tvorená nekončiacim rozpisom denných či nočných služieb. 

Marisia, protagonistka románu Svetlany Žuchovej, Obrazy zo života M., pracuje ako zdravotná sestra. Odlišný režim v nemocnici prekonáva len vďaka pravidlám, ktoré menia neistú skutočnosť na stereotyp: „Preto som si stanovila pravidlá, aby sa zo služieb stala súčasť života a nenarúšali tok času. Z nepravidelnosti sa musela stať súčasť vzorky.“ (s. 9). Marisiu spoznávame prostredníctvom banálnych činností – Žuchovej dôraz na detail postavu zreálňuje a približuje ju recipientovi. Dozvieme sa napríklad, že čajové vrecúško Marisia nikdy nevyberá z nápoja, že si radšej privstane, akoby sa nemala osprchovať, alebo že vo voľnom čase rada pláva či záhradníči. 

Stereotypné činnosti sú pre Marisiu spôsobom, ako sa konfrontovať s nepriaznivou realitou. Napätie v texte je tvorené kontrastom vážneho a banálneho – tragika sa často skrýva za všedné obrazy: „Behávať som začala niekedy potom, čo zomrela mama.“ (s. 20) alebo: „V deň, keď mama zomrela, som išla na kúpalisko.“ (s. 36). Pesimizmus postavy sa strieda s jej úsilím o užívanie života. Napriek tomu, že návod na dosiahnutie šťastia vidí Marisia v spontánnosti a jednoduchosti, je pre ňu ťažké vymaniť sa z materialisticky orientovanej spoločnosti: „Stále sa nám niečo nepáčilo a pre niečo sme boli ne- šťastní, neustále nás niečo znepokojovalo. Hoci možno by bolo stačilo vykašľať sa na bankové konto a pracovné povolenia a ísť v nedeľu na výlet.“ (s. 68). 

Marisia nedokáže byť impulzívna. Vo svojom živote potrebuje istoty viac ako čokoľvek iné. Má strach z neprijatia komunitou, izolácie a prázdnoty. Stará sa o pacientov, no so sebou má najviac problémov. Dospelosť pre ňu predstavuje výzvu, ktorú vníma pri šoférovaní auta či pri upratovaní. Svoj vzťah s Otom si uvedomuje cez každodennú, opakujúcu sa skutočnosť: „Niekedy sa síce zdráham nazývať našu dvojposteľ a stôl s dvoma stoličkami domácnosťou, ale je zas pravda, že vlastníme už aj vysávač a žehliacu dosku, takže sme, predsa len, čímsi ako domácnosťou.“ (s. 55). 

Napriek tomu, že Marisiine zápisky pripomínajú denník, medzi čitateľom a hrdinkou románu sa postupne formuje priepasť. Jednoduchosť textu je narúšaná moralizovaním a častým citovaním univerzálnych právd, napríklad: „Vtip na umieraní je však práve v tom, že život ide ďalej. Pre umieranie sa zem krútiť neprestane.“ (s. 34) alebo: „Možno zlomy vidno až z odstupu. Aj zá- hadné kruhy v obilí vidno len z vtáčej perspektívy.“ (s. 134). Didaktizmus textu potvrdzuje aj zvolené motto: „One life. Live it well.“ (s. 3). Marisia chvíľami pôsobí ako dievčatko, ktoré práve začalo objavovať svet. Sugestívnosť obrazov sa neustálym vysvetľovaním oslabuje, až stráca. Otázna je i autorkina práca s kompozíciou textu, nachádzame tu veľa klišéovitých, sentimentálnych a nadbytočných pasáží: „Keby boli keby, boli by sme v nebi, mávli by ľudia rukou.“ (s. 28). 

Svetlana Žuchová nedokázala udržať kvalitu svojho textu na konštantnej úrovni. Zatiaľ čo prvá kapitola percipienta príjemne prekvapí, po prečítaní posledných stránok sa cítime ako hrdinka, ktorá sa plánuje zúčastniť polmaratónu. Obrazy zo života M. tak možno prirovnať k autu, ktoré za krátky čas dosiahne vysokú rýchlosť, no po úvodnom nadšení jeho vodič zistí, že nemá dostatok benzínu. 

Jakub Souček

JAKUB SOUČEK vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s anglickým jazykom a literatúrou na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. V súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu v odbore literárna veda, v rámci čoho sa venuje výskumu próz Edgara Allana Poa. Okrem toho sa zaujíma o súčasnú slovenskú literatúru, ktorú reflektuje v recenziách uverejňovaných v časopisoch RAK, Vlna a iných. 

Text Jakuba Součka uvádzame ako prvú recenziu od študenta slovakistiky zo Slovenska, v ďalších číslach by sme s uvedenou tendenciou chceli pokračovať. 

Traf! Časť za celok

Všetko je jedno a jedno je všetko 
Víťazoslav Hronec: Pán vzduchu a kráľov syn 
Bratislava: Smena, 1993

Hroncova kniha Pán vzduchu a kráľov syn je súčasťou trilógie, ktorú okrem nej tvorí zbierka poviedok Prievan (1976) a román Plný ponor (1999). Všetky tri knihy spája autorovo sústredenie sa na rodinu Lutrovcov, teda téma, ktorá je v knihe, o ktorej je reč, zastúpená, ale nie je ústredná. S istotou sa však dá povedať, že úvahy o osude, pominuteľnosti, čase a o živote sú stredobodom pozornosti autora, a všetky postavy v knihe sú iba prostriedkom na ich vyjadrenie. Niežeby sa autor postavám nevenoval, ony majú dôležité miesto a podstatnú rolu v jeho textoch. Tvorené sú postmodernisticky, sú mystické, niekedy bez mena, inokedy s menom, aby si čitateľ mohol sám domyslieť, o koho ide, a náznakov je pomerne veľa. Hroncovo dielo treba čítať pozorne, nie preto, že by bolo náročné, ale aby nám neušlo niečo, čo nám pomôže pri interpretácii každej ďalšej poviedky, keď si s prekvapením uvedomíme, že čítame o postave z predošlej poviedky a ani o tom nevieme. Asi aj preto nám pomôže index na konci knihy, mapujúci chronologický sled životných údalostí všetkých postáv, ktorý okrem zrejmej orientačnej funkcie má aj funkciu postmodernistickú. 

Zbierka obsahuje sedem poviedok, navonok si možno všimnúť jej typické postmodernistické znaky. Obsahuje obrázky s odkazmi i bez nich, čarbaniny, faktografické údaje, čísla, dátumy atď. Niektoré poviedky sú členené, napríklad Noc na treťom poschodí je rozdelená na dve časti, ľavú a pravú, na ľavej strane je jeden príbeh, na druhej strane je príbeh v kurzíve, ktorý je viac vecný a môže mýliť čitateľa. Vzniká napríklad otázka, či čí- tať texty súbežne alebo najprv jeden, potom druhý? Najviac zastú- pené v knihe sú poznámky z fyziky, vzťahujúce sa na postavu Marijana Juričevića, ktorý má najdlhšie a najpôsobivejšie úvahy o živote. Ak sa nemýlim, práve takéto uvádzanie vecných teórií o správaní telies, atómov a pod. má za úlohu prehodnotiť metafyzické a materiálne, teda ľudské správanie a jestvovanie oproti nadčasovému univerzu. V poviedke Pred odchodom je zase pozoruhodný postup spracovania textu. V úvode autor zobrazuje postavu (až do konca prózy nevieme, o koho ide), ktorá leží v posteli vedľa ženy, jeho manželky, nasleduje dialóg medzi ľuďmi, o ktorých protagonista rozmýšla. Tieto osoby sú si svojho postavenia vedomé, vedia, že sú len predstavou v niečej hlave, ale to im neuberá na autenticite, dokonca sa miestami zdá, akoby sa správali nezávisle od ich „tvorcu“. Rozhovory ľudí a úvahy hlavnej postavy sa striedajú a zároveň sa dopĺňajú. 

Hroncov štýl v tejto knihe je, aj keď sa jedná o vážne témy, príjemný a pôsobivý. Je plný inteligentných viet, spomienky sú opísané veľmi živo, a spôsob, akým sú postavy a ich životy pospájané, síce vyznieva navonok povrchne, ale čím viac sa o nich dozvedáme, tým viac sa nám zdajú komplikovanejšie a zložitejšie. Výsledkom je dielo majstrovsky premyslené. Ide o verný materiál svojho času, typický postmodernistický text, z pera mimoriadneho mysliteľa. 

Dragana Đilasová, 

študentka 5. ročníka