G R A T U L U J E M E

Kukučínov Jadran

V medzilektorátnej literárnej súťaži Kukučínov Jadran získali študentky Oddelenia slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade prvú a tretiu cenu v kategórii prózy.

Jana Domoniová, študentka druhého ročníka, získala 1. cenu a pobyt na Letnej škole slovenského jazyka a kultúry SAS v Bratislave za prózu O spojoch, schizofrénii a jednej žúrke.

Milina Čiliaková, študentka štvrtého ročníka, získala 3. cenu za prózu Zabudnutý? a pobyt na letnej škole slovenského jazyka UJOP.

O výsledkoch rozhodla porota v zložení: Karol Csiba, Veronika Svoradová a Zuzana Trstenská.

mšs

O spojoch, schizofrénii a jednej žúrke

Jana Domoniová, 

študentka odboru slovakistika, 2. ročník, 

Filozofická fakulta Univerzity  v Novom Sade, 

Oddelenie slovakistiky

Som unavený z autobusov, zlých spojov a zo života na dedine. Každodenne zažívať autobusové dobrodružstvá by som nikomu neodporúčal, postupne to urobí niečo s človekom, dalo by sa povedať, že sa zmení. Cesty sú totiž  bohaté na pekné, veľké a hlboké jamy. Nie je však jama ako jama, poznám výstižné exempláre tých najlepších z najväčších, ktoré svoju mystickú krásu odhalia v daždivom období, vtedy ukážu výbornú schopnosť kamufláže a bum! Otrasie sa celý autobus, sivá huspenina v hlave sa poriadne roztancuje a človek sa začne obzerať vôkol seba, či mu náhodou nejaká tá oblička neušla von z trupu alebo či sa žalúdok neobrátil na zlú stranu. Niekto by povedal, že na príčine sú cesty, nie vozidlo. Čiastočne možno súhlasiť, lebo, ako všetci vieme, cesty sa opravujú raz za štyri roky (skôr len vtedy, ak sú mimoriadne voľby). V predvolebnom období sa nájdu v štátnej pokladnici i peniaze na opravu, aby sa občanom ľahšie cestovalo. Že sa  nejaký politik objaví i na obrazovkách vysmiaty a s nožnicami v rukách, slávnostne rozstrihne červenú pásku, čím otvorí  pár kilometrov rovnej cesty a iba tak mimochodom spomenie plány svojej politickej strany, je iste vedľajšie.

Zmenu človeka nezapríčinia len jamy, podmienené neadekvátnym narábaním so štátnymi peniazmi. Samozrejme, existujú aj spôsoby na transformáciu, ktoré sú omnoho nebezpečnejšie. Hovorím o hodinových čakaniach na vysnívané vozidlo verejnej dopravy. Myslím si, že tento spôsob našej premeny je geniálny a hoci si vyžaduje čas, metamorfóza je trvalá a dokonalá.

Ešte 1 hodina + 26 minút

Hlavná železničná stanica opásaná vzácnym mramorom a matným sklom. Striedajú sa kufre: klasické kožené, pestrofarebné módne, značkové, bodkované, pruhované – väčšinou  kolieskové, vydávajúce zvláštny hukot. Pri vchode stoja dvaja policajti. Keby ste sa prechádzali po meste, stretnete ďalšie kusy. Štát chce, aby sa obyvatelia cítili bezpečne pred akýmkoľvek útokom a párik policajtov predsa dokáže zabezpečiť celý železničný terén. Toto je ideálna situácia, ako dokázať občanom, že štát je aj napriek kríze dobre zorganizovaný a dokáže sa brániť pred nebezpečenstvom.

Cestou k voľnej lavičke som niečo zacítil na ruke. Vápnovo biela hmota mi stekala po rukáve bundy. Tí odporní sráči! Táto lokalita je pre nich priam ideálna. V kuse tu lietajú, lebo vždy nájdu zvyšky jedál alebo im nejaké decko hodí pukance. Hľadám vreckovku, no, samozrejme, nemám ani jednu. Nech mi niekto hovorí, že vtáčí výkal znamená šťastie! Ak mi má niečo priniesť, želám si aspoň vreckovku a teleport. Každý si žiada to, čo práve potrebuje. Stroj času si dokážem skonštruovať aj sám, len musím nájsť dobré hodinky, ktoré by niečo podobné zniesli. Aspoňže lavička bola ešte voľná. Staničné hodiny viseli priamo oproti. Zdajú sa celkom v poriadku, ale čo ak sa ukáže niečo lepšie...

1 hodina + 19 minút

Veľký, bezčíselný kruh, jednoduchý, čierno-biely. Každá minúta bola  o niečo dlhšia ako minulá a veľká ručička bola čoraz lenivejšia, až celkom zastala. Nekvalitný mechanizumus. Vtom som zacítil, ako do mňa niekto narazil. Marcel! Vraj kričal na mňa ako pomätený, či som neohluchol a čo tak vypäto hľadím na tie hodiny, vraj nerobia už dvanásť rokov. Kým sme vyfajčili cigaretu, oznámil mi, že konečne kúpil chatu na Španej Doline. Narýchlo načrtol plán na tento víkend, jedným slovom – žúrka. Hneď sme sa pobrali k jeho autu.

Marcela poznám od detstva, vždy bol bitkár. Nikdy si nevedel vybrať protivníka, ani v škôlke, ani na strednej. Povedzme len, že väčšinou z ruvačiek nevyliezol bohvieako slávne. Po strednej ho chuť mlátiť okolo seba prešla. Otec mu kúpil byt v centre mesta, Marcel vyštudoval, zamestnal sa, kúpil chatu – dokonca vraj  bez otcovej podpory.

Vchádzajúc do Španej Doliny zatrúbil. Vraj je to tu zvykom, pozdraviť víly a iné lesné bytosti. Pekný pohanský zvyk, len škoda, že móda je premenlivá. V  posledných storočiach je moderný len jeden boh a v budúcnosti...

Do kostola som prestal chodiť po spovedi. Nemyslím tým ušnú spoveď, pri ktorej svoje hriechy pustíš do vzduchu, skontaminuješ ho, svätý otec ich vypočuje a ako najpredávanejší filter ovzdušia všetko pohltí, vyčistí, ale aj odpustí. Myslím skôr na prijímanie tela a krvi, odpustenie hriechov. Už dávno ma prestali baviť rozprávky o milosti a večnosti...

Dorazili sme na chatu. Marcel mal náladičku, dali sme si pivo s borovickou a potom zavolal všetkým kolegom, že sa dnes párty naozaj uskutoční. Máme sa dobre zabaviť (akoby inokedy bolo zábavy málo). Keď zabaviť, tak zabaviť, ďalej som popíjal len borovičku. Onedlho bola chata plná ľudí, najmä Marcelových kolegov psychiatrov. Jeho povaha mu prácu neuľahčuje, skôr je zvláštne, že doteraz neublížil niektorému z pacientov. Nečudoval by som sa, keby skončil na vlastnom oddelení, ale v košeli, nie v bielom mantíle.

Keď si Marcelovi kolegovia trochu vypijú, začínajú sa meniť na chodiace psychiatrické encykopédie. Všetci o niečom debatovali. Jednému z nich sa na ruke leskli mohutné hodinky. Hneď bolo vidieť, že nie sú lacnou kópiou. Strieborná farba, arabské číslice, tri ručičky a najtenšia z nich najhlučnejšia. Postupne sa hluk prehlboval, silnel a čoraz viac sa podobal zvuku bubna. Zvuk sa odrazu stratil, keď ku mne pristúpil chlap. Začal hovoriť o deprivácii, ale povedal som mu, že takéto slovo nepoznám. Vytliešťal na mňa oči, akoby mal každý poznať psychiatrické termíny.

 Chata bola dosť stará, ale s originálnym nábytkom, najviac ma upútali staré drevené kyvadlové hodiny. Krásna práca, rímske číslice, zachovalé drevo, iba by potrebovali novú vrstvu laku. Zvesil som ich zo steny, aby som si ich ešte trochu lepšie prehliadol.

 1 hodina + 26 minút

Znovu pristúpil ten chlap.

„Marcel, čo to tu stváraš? Dúfam, že si nezabudol na náš projekt o schizofrénii a odkedy ťa zaujímajú hodiny!? Prestaň konečne všetkých navôkol ignorovať.“

Zabudnutý?

Milina Čiliaková, 

študentka odboru slovakistika, 4. ročník, 

Filozofická fakulta Univerzity  v Novom Sade, 

Oddelenie slovakistiky

Svoj príbeh som začal  vetou: ,,Myslel si, že je zabudnutý.“ Všetci študenti v miestnosti sa na mňa prekvapene dívali. Okamžite som si takýmto vstupom získal ich pozornosť, najmä, ak som zvyčajne prednášal úplne inak. ,,Vyrozprával mi všetko dopodrobna. Sadol som si vedľa neho na miesto, z ktorého sa nepohol už roky. Ľudia prechádzali vedľa neho každý deň. Niekedy to boli rovnaké tváre, inokedy cudzie, nové,  jemu to bolo jedno. On iba sedel, akoby nad niečím  premýšľal. Nikdy sa mu ani nesnívalo o tom, že bude existovať práve tu. Vedľa fontány, ktorá mu pripadala taká ďaleká, a predsa bola pri ňom nesmierne blízko. Každý deň sa tu hromadilo mnoho sveta, ľudia vyšli  zo svojich bytov na poobedňajšiu prechádzku alebo na obhliadku mesta, ale nikto sa na neho ani len nepozrel. Len okolo fontány poskakovali  deti, ktorých rodičia dávali pozor, aby do nej náhodou  neskočili. Občas tam prichádzali turisti a fotili sa vedľa neho, ale nik sa ho  neopýtal, prečo tam sedí, čo si píše, kde je jeho domov. Bolo mu smutno z toho, čo pred sebou videl. Vnímal  ľudí, ktorí neustále  utekajú, ale nikdy nič nestihnú. Pozoroval usmiate tváre, za ktorými sa skrýval  smútok. Videl mládež, ktorá čítala z mobilu, ale nelistovala  knihy. Uvedomil si, že on žil v iných časoch, keď vzdelávanie znamenalo dar, nie povinnosť. Iba teraz, odkedy tu sedí, pochopil, ako sa život mení. Kolobeh života krúži, ale vždy má inú podobu. Začal si všímať svet a perom zapisovať príbehy ľudí, ktorí ho inšpirovali. Vtedy mi jeden z nich aj vyrozprával.

Bol deň ako hociktorý iný... Slnko zahnalo svoje lúče do každého kúta mesta a tak sa postupne všade nahromadilo ľudí ako na mravenisku. Bol smutný, že je už ničím, zrnko v piesku, jeden z miliónov, na ktoré svet zabudol. Ale tohto slnečného dňa sa čosi stalo a všetko sa  zmenilo. Prišlo k nemu malé dievča v bielej košieľke a červenom svetri. Dievčatko sa spýtalo ženy, ktorá na ňu dávala pozor: ,Stará mama, kto je tento dedko?´ Starká sa zasmiala a neodpovedala. Bolo mu clivo, keď si pomyslel, že ani ona o ňom nič nevie. Prekvapilo ho preto, keď o chvíľu žena sľúbila dievčatku, že jej doma prečíta báseň a všetko jej o ňom porozpráva. Vzbudilo to v ňom nádej, že tu predsa len  nesedí zbytočne,  že si svoje miesto pod slnkom zaslúžil.

Minulo mnoho rokov, kým nastal večer, keď si na fontánu sadla krásna mladá dáma. Mala plnú tašku kníh, ktoré si rozložila po kameňoch, obklopujúcich fontánu, ako keby to bol jej stôl. Stromoradie prekryté nočnou oblohou bolo ozdobené pouličným svetlom. Moderné lampy ako veľké hviezdy  svietili na čítajúce dievča. ,Jedného dňa budem o tebe prednášať deťom v škole,´ prihovorila sa mu jemným hlasom a jeho líca sa leskli, akoby ich prekryli slzy. Prejavil tým vďaku či potešenie? To netušila. Vedela iba, že je to pán, ktorého ako malá nazvala dedkom. Osobnosť, o ktorej nevedela nič, hoci tu sedí už roky. Je to človek, ktorého príbeh jej vyrozprávala stará mama a dnes sa už nepýta, prečo o ňom jej rovesníci nevedia, ale rozhodla sa, že bude robiť všetko, aby si ho každý uctil, keď vedľa neho prejde.

Bol deň ako hociktorý iný... Necítil sa už zbytočný, zabudnutý. Vedel, že toto miesto patrí iba jemu. Poznal dôvod, prečo tu sedí a tentoraz sa pozeral na ľudí s úsmevom na tvári. Nie preto, že si ho všímali viacej ako predtým, ani preto, že sa vedľa neho zastavil okoloidúci. Bol šťastný, lebo videl pred sebou malé  dievča, ktoré pred rokmi nevedelo o ňom nič a dnes sedí vedľa neho a prednáša dvadsiatim žiakom práve o ňom. Po prvýkrát cítil, že sem patrí. Teší  sa,  keď počuje slovo, ktoré písal v inom storočí a dnes znie z úst mladej bytosti. Cíti potešenie na srdci, keď mu v ušiach odznievajú jeho verše,  iskry dávnych čias.

Bol deň  ako hociktorý iný... Na Hviezdoslavovom námestí  sedel on ešte vždy s perom v ruke a pozeral sa na deti. Pani učiteľka skončila hodinu a oslovila ho: ,Hovorila som ti, že o tebe budem prednášať,  lebo nie ten, kto v rozkoši planúc žil, ale ten, kto tvoril a vytvoril, môže hovoriť, že žil!,  však?´ Pozrela naňho ešte raz a na tvári sa mu zjavil úsmev. Bol to pocit vďaky?“

Prednáška sa skončila. Študenti na mňa pozerali a ja som pozeral na nich. Nežiadal som od nich, aby sa vedľa každej sochy zastavili a vedeli vyrozprávať jej životopis alebo naspamäť prednášať všetky diela autora. Chcel som, aby sa zamysleli nad tým, prečo je socha umiestnená na istom mieste, aký skutok vykonala či ktoré významné dielo tá osobnosť pre nás vytvorila. Je to divný príbeh, však?