Chlad
Jelena
Lengoldová
Nenúť ma, aby som ti povedala úplne
všetko. Lebo – ak poviem úplne všetko – potom už pokojne môžem iba vypnúť tento
prístroj, odísť a čakať na smrť. Vo mne sa už nič viac nedeje. Jediné, čo ešte
pulzuje a prejavuje znaky života, je toto tu. A preto ma nechaj, nech aspoň tu
zostane niečo, čo ti môžem povedať zajtra, alebo inokedy, keď sa prebudím.
Počas všetkých tých rokov som mnohokrát
odpovedala na jednu drzú a zbytočnú otázku: Čo a koľko je vo vašich knihách
autobiografické? Niekedy sa na túto otázku pýtali priamo, pozerajúc na mňa ako
vyšetrovateľ, ktorý vie, že najhoršie veci som pred ním zbytočne ukryla.
Inokedy nešikovne skrývali zvedavosť v kváziliterárnom kontexte: Môžu sa
niektorí hrdinovia vo vašich príbehoch spoznať? Tí hanblivejší sa opýtali: Aký
je vzťah medzi napísaným a tým, čo ste sama skúsili? Alebo: Aký je prienik (prienik!) každodennosti do tvorivej
dielne?
Za ten čas – keď už chceš vedieť – v
tvorivej dielni pavúky spriadali svoje nite, slnko vychádzalo a znovu
zachádzalo, niekedy niekto prišiel, ale dlho sa nezdržal, lebo nebolo tu práve
najveselšie a nebola som vždy naladená na rozprávanie a usmievanie. Mohla som
sa pretvarovať, že počúvam, no niekedy mi hlava prosto klesla na ruky a dlane
sa zastavili vo vlasoch.
Prirodzene, nacvičila som si všetky
možné odpovede na tento typ otázky. Niekedy som si zacitovala svojho obľúbeného
Garpa, inokedy som márne vysvetľovala, že literárna skutočnosť a spisovateľova
skutočnosť nikdy nie sú rovnaké. Nikdy som im nepovedala, že po prvé – ani
neviem, čo je to skutočnosť, no tak ďaleko sme sa nikdy nedostali, oni ani ja.
Niekedy som povedala, že táto otázka je irelevantná, inokedy som bola i sama
drzá a povedala som, že sú to vskutku bulvárne otázky. Dakedy som bola plná
porozumenia a priznala som sa, že aj mňa často zaujímali detaily zo súkromného
života spisovateľov, ktorých som rada čítala.
A preto, ajhľa, tu, v tomto príbehu,
niet pochybností. On je celkom autobiografický. V ňom je všetko pravdivé, od
názvu až do konca, ktorý v tejto chvíli ešte nepoznáme. Ani vy, ktorí čítate,
ani ja, ktorá píšem. Lebo – kým píšem tento príbeh – ja vskutku nemám jasnú
predstavu, akým smerom sa bude uberať. Spisovateľská stáž ma naučila, že
literárny hrdina má vlastný život a vlastnú vôľu. Ba aj vtedy, keď chcem svojho
hrdinu modelovať v jednom smere, vyplynie, že je to nemožné, ak sa aj sám
hrdina s tým nestotožní.
Neviem však, čo sa deje, keď som
literárnou hrdinkou – ja sama. Má aj v tom prípade literárna hrdinka vlastnú
vôľu, ktorá môže odporovať mojej? To sa dozvieme spoločne na stranách, ktoré
nasledujú.
Chcem vám porozprávať, ako som sa v
jednej chvíli života rozhodla svoj osud odovzdať dvom silám: tabletkám a
zaháľaniu. Neprišlo to samé, samozrejme. Predchádzali tu niektoré udalosti.
Keďže ide o autobiografický príbeh, v ktorom klam a ani skrášľovanie nesmie
byť, použijeme sofistikovanejší druh klamu – zamlčovanie. To, čo vám nechcem
povedať, zamlčím.
Po mnohých pokusoch urobiť život
zmysluplným a šťastným totiž vysvitlo, že život je vo svojej podstate
bolestivý, namáhavý, často veľmi jednotvárny a keď sa vyplní udalosťami, tie sú
obyčajne také zaťažujúce, že začnete túžiť po dňoch, keď ste nevedeli, kam so
sebou a čo so svojím voľným časom. Každopádne sa stalo šťastie len krátkou
epizódou a ja som sa aj napriek tomu snažila vo všetkom byť v plnej bojovej
pohotovosti, disciplinovane spĺňajúc všetky svoje povinnosti. Vstávanie,
umývanie zubov, kúpanie, odchod na návševu k príbuzným v nemocniciach,
pravidelné oslavy narodenín, odpovedanie na listy a interview, účasť na
premiérach, knižných krstinách, otváraní galérií, písanie blahoželaní,
zosúlaďovanie šiat s topánkami, upratovanie zásuviek, umývanie auta raz v
týždni, odstráňovanie zubného povlaku raz za tri mesiace, nanášanie masky na
tvár a masky na vlasy, vitamíny pre telo v pohári každé ráno, teplá, studená,
znovu teplá a znovu studená sprcha pre dobrú cirkuláciu, nesmelé otváranie
elektronickej pošty, v ktorej ma stále čakala nová „kopa“ povinností a to
všetky, ale úplne všetky z arzenálu nepríjemného a čoraz častejšie aj
nezrozumiteľného, zvládanie nových a čoraz komplikovanejších počítačových
programov, ktoré, ako ma ubezpečovali,
mi zjednodušia život... No a ja som nemala pocit, že sa môj život stáva
jednoduchším. Naopak, stával sa čoraz zložitejším a namáhavejším, vzďaľoval sa
odo mňa kozmickou rýchlosťou – môj vlastný život. Mohla som to vidieť, ešte sa
mi zdalo, že tuším ako mizne v inom priestranstve, ako maličká planéta, ktorá
sa nejakou krutou hrou gravitácie odpojila od svojho slnka a teraz odchádza,
navždy odchádza, bohvie kam a tu nie je nikto,
kto by ju zohrial alebo spálil. Patetické, však? To je môj príbeh a je
autobiografický, existuje v ňom veľký priestor určený pre patetickosť. Práve
taký sa mi zazdal môj život – ako tá odchádzajúca malá planéta, ktorá sa iba
občas počas jasných nocí mihne na nebi. Zažiari mi smutne zhora, keď zaškúlim
očami. Ale len čo žmurknem, zmizne. A nechá ma dolu v obave, kde je, čo sa jej
stalo, či sa už nenávratne chytila do pasce čiernej diery, či sa už stala
potravou iného kozmu alebo sa roztopila v nejakom inom slnci. Nie je ľahko, keď
neviete, kam sa vybral a odletel váš vlastný život, nachádzajúci sa nekonečne ďaleko od vás
V tej chvíli som sa ešte stále snažila
dať veciam vôkol seba ilúziu mladosti. So všetkými tými prvkami, o ktorých som
si myslela, že predstavujú mladosť, hoci sa neskoršie ukáže, že som o mladosti
nevedela nič a že som urobila mnoho smiešnych zlyhaní, napodobňujúc mladosť, že
ma od poníženia zachránil jedine fakt, že skutoční mladí ľudia okolo mňa boli
príliš láskaví a nevysmievali sa môjmu zlému napodobňovaniu toho
neidentifikovaného stavu známeho pod smrteľným menom mladosť. Nebudem vám
hovoriť o tých pokusoch, nie je to potrebné, aby ste to vedeli, a ja zase
nepoznám mieru vašej dobroprajnosti. Postačí, keď vám poviem, že som takmer
všetko robila nesprávne. Niekedy s plným vedomím, že robím nesprávnu vec, no
predsa riadená nejakou bláznivou vôľou vzoprieť sa zdravému rozumu a inokedy
zase presvedčená, že robím to najlepšie a že by jedna ešte mladá a dobre
vyzerajúca žena urobila presne to, čo robím ja.
No, nie.
Samozrejme, že nie. Všetky tie pokusy boli márne kotrmelce. Spomeňte si na to
klišé o „kopŕcaní sa“. Čo vám príde prvé na um? Ryba, ktorá sa
zúfalo mece na dne člna, pravdaže, zatiaľ čo sa vy spytujete, či ju nebolia
ústa, z ktorých ste jej práve vytiahli háčik. Je to práve ten obraz, aj keď
vyznieva stereotypne. Môj rybár nemal ani toľko zľutovania, aby nežne vytiahol
háčik. Nie, on ho z nejakej – iba jemu známej príčiny – nechal tam nejaký čas trčať,
sediac na lavičke vo svojom člne a pozorujúc ma, ako sa mecem, ako nemo otváram
ústa a mlátim chvostom. Vyhýbal sa pohľadu mojich vystrašených rybacích očí. A
potom sa, predpokladám, nado mnou zmiloval, ale bol príliš slabý na to, aby sa
pozeral na rybu v agónii, takže ma nakrátko dal do vody, nachajúc ma na háčiku.
Iba ma tak poťahoval za svojím člnom raz rýchlejšie, raz pomalšie, aby zistil,
či som stále tu. Bola som tu, prirodzene. Bola by
som tu, aj keby ma s tohto háčika zložil. Obaja sme vedeli, že ja som iba hlúpa
ryba, ktorá nemá nijaké zvláštne želanie, iba plávať za člnom. Vám sa však
musím priznať: Rana v ústach ma ukrutne bolela. Iba vďaka tomu pocitu som
vedela, že ešte žijem, ináč by som si pravdepodobne pomyslela, že som už dávno
zomrela a teraz sa iba vznášam na druhom svete na vlnách rybacieho raja. Lebo
ja vôbec nepochybujem o tom, že sa jedného dňa do raja dostanem. Peklo
neprichádza v žiadom prípade do úvahy. Keďže hriech ako fenomén neuznávam a
keďže uznávam iba chyby, úmyslené alebo náhodné, viem, že som ich všetky
urobila z vášní, z nadbytku života v sebe, prebytku hladu po niečom, čo by sa
mohlo banálne nazvať “splývanie s inými
bytosťami”. A keďže jediný boh, ktorého uznávam, žije len vo mne. On mi vopred
odpustil všetky moje hriechy a povedal mi, aby som sa nebála, lebo istotne
pôjdem do raja. Toľko o tom. Teda, tá ryba s boľavými ústami, tá ryba, ktorá
vás ako metafora istotne už začína hnevať, sa vznášala za loďou a potom sa
rybár rozhodol vytiahnuť ma znovu, aby videl, čo sa stane teraz. Nie s rybou,
ale s ním. Či sa otužil, či môže teraz pozorovať agóniu ryby. A na prekvapenie,
teraz mohol, trošku dlhšie. Potom ešte dlhšie. Zapáčila sa mu tá hra. Mne trošku
menej, ale on sa zrejme bavil. Lebo – pozrite sa – bol to človek, ktorý nebol
zvyknutý na lov. Zvykol si byť úlovkom. Zvykol si byť sám tou rybou s
bolestivými ústami. A odrazu hľa, zázrak! Objavil sa niekto, kto bol
zraniteľnejší ako on. Existuje väčšie očarenie pre večnú obeť ako to, že si
konečne nájde svoju vlastnú?
Akosi ho môžem aj pochopiť. Všetci my,
ľudia, sme boli niekedy iba obyčajní lovci, ktorí museli zabiť živú bytosť, aby
prežili. A keď zo seba dáme dolu všetky vrstvy klamstva a všetky závoje
škrupulí, potom sa objaví naša podstata. Lovec alebo úlovok. Chápem ho. Aj ja
by som asi urobila to isté, keby som bola v tej chvíli lovec.
Akokoľvek. O tom už nebudeme hovoriť.
Hemingway povedal všetko, čo sa o tom povedať mohlo. Ja by som mohla iba niečo
pokaziť, povediac veci ani zďaleka také zmysluplné a silné.
Bolo leto. Deň dlhý. Slnko vysoko.
Popoludniu nebolo konca-kraja. Zeleň sa rozprestierala, pokiaľ vám pohľad
siahal a za ňou bolo nebo. Všetko bolo tak, aby vás pomýlilo a aby ste si mysleli,
že taký deň bude trvať večne. Nikde nič sa nehýbalo okrem dvoch mravcov, ktoré
potichu robili svoju prácu, prechádzajúc z jednej strany záhradnej cestičky na
druhú. To si nemohol všimnúť nikto okrem mňa. Nič nebolo počuť, nikde nič
nezaznelo, neudrel žiadny gong, nikto nevystrelil delovú guľu, nebolo počuť
zvony. Všetko sa udialo nebadane, ale neodvolateľne. Staroba prišla vtedy,
práve v tom momente. Sadla som si za stôl v mojej záhradke ako jedna osoba,
zostala tu určitý čas a keď som konečne vstala a vošla do domu, bola som už
niekto iný.
Čo sa stáva s ľudmi, ktorí nikam
nepatria? To som vopred nemohla vedieť. To je možno – myslela som si – tá
chvíľa, keď konečne začnú patriť k sebe. Obávala som sa, či budem vôbec
jestvovať. Existovala som, kým ma unášala imaginácia. V jednej chvíli ma však prestala unášať. Čo teraz so mnou
bude?
Prvé, čo som urobila v to leto, bolo, že
som prestala chodiť do práce. Znie to šialene, no dá sa to v podstate ľahko
urobiť. Jednoducho sa rozhodnete a prestanete. Neberiete telefonáty, neotvárate
poštu, hovoríte všetkým, aby s vami už nepočítali a je to. Nasleduje niekoľko
týždňov konfúzie, prevažne cudzej, no nakoniec veci nejako zaspia. Nie ste
nezameniteľný. Nikto nie je nezameniteľný. Je to potešujúci, ale aj zdrvujúci fakt.
Potom nejaký ten čas klamete seba, že
budete žiť zdravým životom, že budete vstávať zavčasu a chodiť na dlhé ranné
prechádzky, že sa budete venovať veciam, ktoré máte radi. Potom sa snažíte
urobiť súpis vecí, ktoré milujete. A tak sedíte nad prázdnou stranou papiera a
uvedomíte si, že neexistuje nič, vôbec nič, čomu chcete venovať zvyšok svojho
života. A po nejakom čase sa konečne zmierite s pravdou: Vybojovali ste si
svoje nič. Máte právo vzdať sa všetkého,
čo sa zdalo ako imperatívum, vaše alebo ich.
A tak – keďže viac s ľuďmi splývať
nebudem, lebo sa to ukázalo ako nemysliteľne ťažké a neúspešné – rozhodla som
sa konečne splynúť sama so sebou. Tak isto ako môj kocúr splýva so sebou počas
mnohých hodín hlbokého sna. Občas sa mi zdalo, keď som sa naňho pozerala, ako
po celé hodiny spí, že má smutný a nezmyselný život. Teraz si to už myslím iba
zriedkavo. Zmysluplný život sa pomaly stáva oxymorom. Nezmyselnosť je jeho
postata, je iba otázkou času, popoludnia, noci, mdlôb, v ktorých si to
pripustíme.
Existuje predsa len niečo, čo vám
zostane ako dedičstvo z predchádzajúceho života. Je to bôľ. Nikdy sa mi ho
nepodarilo prekonať. Nikdy som sa nenaučila tešiť z alkoholu a keby sa mi to aj
podarilo, bola by to vhodná chvíľa stať sa náruživým a oddaným alkoholikom. Z
toho však nič nebolo. Alkohol vyvoláva u mňa iba trošku nevoľnosti a na druhý
deň ma bolí hlava, ale nič nemám z toho krásneho zabudnutia, nič z tej čarovnej
anestézie, o ktorej všetci toľko hovoria. Takže z alkoholu nič, aj keď to znie
ako naozaj príťažlivá idea.
Tabletky sú však niečo iné. Také malé,
také navonok nevinné, také krehké, keď sa ich pokúšate rozdeliť alebo
prehryznúť. Začnete s malou dávkou a potom pomaly experimentujete. Jestvuje
dávka na zabíjanie tej bolesti. A dávky na zabíjanie všetkého. Jestvuje dávka
na krásne sny a dávka na noc bez akýchkoľvek snov. Jestvuje dávka na všetko.
Jestvuje, predpokladám, dávka aj na smrť, ale o nej ešte nerozmýšľam.
Nehovorím, že nebudem, ale zatiaľ nechávam veci plynúť takto. Je celkom dobré
žiť, vlniť sa, vznášať sa takmer tam na okraji, byť ohraničený neprítomnosťou
zmyslov. Tak, ako som si predtým bola vedomá prítomnosti citov, teraz si
rovnako, ba možno aj silnejšie uvedomujem ich neprítomnosť. V sne občas podám
ruku, aby som sa presvedčila a zmocní sa ma radosť. Všetok ten priestor, všetok
je môj! Niekedy bez strachu preskočím z jedného útesu na iný. Čoraz
zriedkavejšie sa mi stáva, že strácam v snoch topánky a hľadám dvere, ktoré sa
stratili v nekonečných chodbách. Čoraz zriedkavejšie. Teraz prevažne kráčam
alebo levitujem nad širokými priestranstvami ničoho. Dakedy sa stane, že vojdem
do nejakého vlaku. Neviem vám presne povedať, či sa to deje vo sne alebo v
skutočnosti a kým sa vlak pohýna, ja si všimnem na nástupišti známu tvár. Na
chvíľku sa spýtam, odkiaľ je mi ten človek známy, pocítim tieň, papršlek toho
bôľu na dne žalúdka, ale vlak sa už pohýna, tvár sa tratí, zjavujú sa
nepriehľadné lúky, znova a všetko mizne. Znovu pokoj. A keď sa zobudím, pozerám
sa chvíľu na strop, potom vstanem, nakŕmim kocúra, chytím nejakú knihu z
police, čítam, ak niekto zavolá, poviem, že som chorá a že sa ozvem o týždeň. A
potom sa v jednej chvíli vzdajú a prestanú volať. Ak v knihe zasvieti nejaká smutná veta, ak zapípa
nejaký alarm, nič nie je ľahšie ako nová tabletka a deň sa rozpúšťa postupne v
nej.
Takže je to tak. Nemám vám viac čo
povedať, čo ešte neviete. Možno iba túto epizódu, ktorá nie je pre nikoho
dôležitá, ale spisovateľ vo mne vie, že je vhodná na ukončenie
autobiografického príbehu.
Zobudil ma dnes nejaký tichý, neurčitý
hlad. Otvorím chladničku, aby som zistila, či tam niečo je. A skutočne je.
Chrobák stál na priečinku na vajíčka. Jeden z tých malých, špicatých, rýchlych.
Pomyslela som si, že teraz mi ujde. Ale potom som si uvedomila, že sa takmer nehýbe.
Zamrzol. Zatúlal sa do mojej chladničky, podcenil pritom
jej opojný chlad. Chytila som ho. Vydal zo seba iba maličké trhnutie – na
konci.
Zo srbského originálu preložila :
Anna Margaréta Valentová
Preklad uverejňujeme s autokiným súhlasom.
.
Jelena Lengoldová (1959) je súčasná srbská
spisovateľka. Publikovala osem kníh, a to päť kníh poézie, dve knihy poviedok a
jeden román. Jej diela sa nachádzajú v mnohých antológiách a sú preložené do mnohých jazykov. V roku 2011 sa stala laureátkou Európskej ceny za
literatúru, ktorú jej udelila Európska únia za knihu poviedok Vašarski mađioničar (Jarmočný
kúzelník). Žije v Belehrade.
