Traf!, slovenský študentský časopis. Ročník 7. Číslo 13 – 14. September 2016

        



 

 Slovenský študentský časopis

Ročník 7 / Číslo 13 – 14 / September 2016

  
          K tvorivosti

Kedysi bol začiatok všetkého... Začiatok, pred ktorým nebol žiaden koniec. Všetko, čo vtedy vzniklo, bolo Kedysi dávno bol začiatok všetkého… Začiatok, pred ktorým nebol žiaden koniec. Všetko, čo vtedy vzniklo, bolo nové a jedinečné. Tento vznik umožňoval prameň tvorivosti, čerstvý a plný – na pohľad nekonečný. Postupne sa z neho začalo čerpať. Tvorivosť tak bujnela, mohutnela, rozširovala sa a prejavovala v rôznych tvaroch na všetkých očakávaných i neočakávaných miestach.

Túžba po čerpaní z prameňa tvorivosti bola obrovská. Inovatívnosť sa zo začiatku prejavovala v obmenách túžby po dobre a spravodlivosti, v úsilí zlepšiť svet a želať si neskutočné a nepoznané. Potom však prišiel pocit vyčerpanosti. S novou dobou a moderným chápaním sveta sa prílev do prameňa akoby zastavil, avšak voda v ňom stále prúdi. Myšlienky sa víria, kombinujú, plynú.

Je prameň tvorivosti skutočne nevyčerpateľný? Kto ho takým robí? Kto mu pridáva ďalšie kvapky? Sú to tí, ktorí čítajú, alebo tí, ktorí píšu?

Vytvoriť z ničoho niečo, vedieť vplývať na čosi, zaujať, rozmýšľať – byť... Je to umenie, ktoré jednotlivec čerpá z pradávneho prameňa. Svojou múdrosťou, rozvážnosťou a schopnosťou myslieť, svojou tvorivosťou človek znova a znova plní prameň a prebúdza v ňom novú silu. Prispieva tak k nekonečnému perpetuum mobile.

Byť kreatívny, vytvoriť nové, originálne dielo, zapôsobiť, uplatniť sa a vyniknúť... To je zmysel života. Prispieť k regenerácii prameňa tvorivosti, byť súčasťou tvorivého procesu, byť odvážny a meniť svet. Usilovať sa prispôsobiť si realitu a rozširovať jej hranice aj vlastnými výtvormi.

Myslíš a si? Existuješ? Tak sa opováž! Prekroč hranicu komfortnej zóny! Vydaj sa na cestu hľadania podstaty, na cestu tvorivosti a originality! Hraj sa! Buď pripravený na zmeny! Nečakaj na správnu chvíľu a na oslovenie tvorivých múz, ale kráčaj smelo za svojím cieľom! Meň svet!

Vydaj sa na cestu prekonávania prekážok a zájdi ďaleko, až k prameňu – k vlastnému prameňu života a tvorivosti!

Ma. Anna Margaréta Valentová

       Akademické mobility: cesty, poznanie, kamarátstva

Prednedávnom aj Srbsko zasiahla horúčka medziuniverzitných výmen.

Novosadská univerzita sa pred niekoľkými rokmi zapojila do siete akademických mobilít prostredníctvom viacerých programov: Join EU-SEE, Basileus, SIGMA Agile, SUNBEAM, EUROWEB+, Erasmus+, Campus Europae, Ceepus, Global UGRAD, DAAD, Campus France. Dané programy umožňujú študentom pobudnúť na zahraničnej univerzite a tam sa zapojiť do študentského života, zdokonaliť sa vo zvolenom odbore, rozšíriť si vedomosti, spoznať kultúru a mentalitu iných národov, podnietiť sa k tvorivosti, cestovať a v neposlednom rade sa kamarátiť s obyvateľmi iných štátov. Programy zahrnujú aj učiteľské výmeny, umožňujúce prednáškové pobyty a skúsenosti s výučbou v zahraničí.

Zvlášť populárny je program Erazmus+, prostredníctvom ktorého môžu študenti pobudnúť v zahraničí buď jeden semester, alebo celý školský rok. Veľkou výhodou týchto programov sú štipendiá, ktoré sú aj krokom k osamostatneniu sa mladých ľudí, k získaniu ich vedomostí, ale i k zvýšeniu pracovných príležitostí.

Erasmus+ je nový, ucelený európsky fond, ktorý podporuje vzdelávanie, študentské a učiteľské výmeny, športové či mládežnícke aktivity a programy celoživotného vzdelávania. Erazmus+, alebo kreditová mobilita, vychádza študentom v ústrety aj v tom zmysle, že ESPB kredity, ktoré sú získané na zahraničných univerzitách, sa na domácej fakulte uznávajú.

Ak si chcete vyskúšať štúdium na niektorej zo zahraničných univerzít, spoznať sa so zahraničnými kolegami, vymeniť si s nimi skúsenosti a získať nové vedomosti, stačí, aby Vaša fakulta mala uzavretú dohodu s univerzitou, ktorú chcete navštíviť. Potom Vám už odborníci, ktorí na Vašej fakulte predstavujú tieto programy, pomôžu so všetkými potrebnými záležitostiami a môžete smelo vykročiť na cestu študentskej mobility.

Na Filozofickej fakulte v Novom Sade o programoch medzinárodných mobilít informuje Kancelária pre medzinárodnú spoluprácu

(bližšie http://www.ff.uns.ac.rs/fakultet/fakultet_medjunarodna_saradnja.html).

Zaujímavé informácie z prvej ruky má pre Vás Želmíra Koláriková, študentka 3. ročníka slovakistiky, ktorá v letnom semestri školského roku 2015/2016 pobudla na Prešovskej univerzite v Prešove. V rámci programu Erasmus+ Želmíru na Oddelení slovakistiky FF UNS v tom istom semestri vymenil študent Prešovskej univerzity v Prešove, kolega slovakista Ján Dunda.

Porovnajte si ich skúsenosti.

         

                           

Ako ste sa dozvedeli o programe študentských mobilít?

Želmíra: Na fakulte som sa od našej lektorky dozvedela, že máme možnosť ísť na výmenu študentov na Slovensko. Neváhala som dlho a rozhodla som sa pre mobilitu. Od februára do júna, čiže počas letného semestra školského roka 2015/2016, som študovala na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove.

Ján: O štúdium v zahraničí som sa zaujímal už na gymnáziu, no vtedy som ešte nemal presnú predstavu o tom, čomu by som sa chcel v budúcnosti venovať. Chuť cestovať a nachádzať nepoznané ma neopustila, ani keď som sa rozhodol nastúpiť na slovakistiku v Prešove, teda priamo v tom regióne, z ktorého pochádzam, a tak som sa celkom prirodzene zaujímal o výmenné pobyty pre študentov cez program Erasmus. Tieto mobility sú super príležitosť pre tých, ktorí si chcú vyskúšať život v novom prostredí, a teda sú aj akousi malou skúškou odvahy a možno i zodpovednosti.

Aký bol záujem študentov o tento program mobility?

Želmíra: Z nášho Oddelenia slovakistiky som bola jediná, ale zoznámila som sa so študentkou rusinistiky z novosadskej Filozofickej fakulty, takže mi bolo ľahšie, lebo predsa sme boli dve študentky zo Srbska.

Ján: Povedal by som, že výmenné pobyty sú momentálne na Slovensku v kurze. Napokon, aj moji najbližší priatelia v ročníku boli vybraní na mobility vo Francúzsku a Veľkej Británii, takže po celý čas sme boli v kontakte a vymieňali sme si dojmy a zážitky. Myslím si, že momentálne je najväčší záujem (a to nielen u nás, ale aj v ostatných krajinách strednej Európy) hlavne o severské a západoeurópske krajiny. Neznamená to však, že by Srbsko či Slovensko nemali čo ponúknuť. Šiel som na svoju výmenu s predstavou, že o Srbsku sa síce nerozpráva toľko, koľko o iných krajinách, no že budem mať o to autentickejší a v konečnom dôsledku aj originálnejší zážitok zo svojho pobytu.

Realizácia programu bola taká, ako ste očakávali?

Želmíra: Prvého dňa sme mali uvítanie, zoznámila som sa so študentmi z Poľska, Grécka, Francúzska, Nemecka, Portugalska, Ukrajiny, Česka, Turecka, ktorí boli tiež na mobilite prostredníctvom programu Erazmus+, cítili sme sa tam ako jedna rodina. Počas semestra nám hostitelia organizovali výlety do Krakova, Rakúska, Budapešti, Česka a do Vysokých Tatier. Na prednáškach, ktoré som si zvolila, to bolo spočiatku ťažké, keďže som nikoho nepoznala a kolegovia boli iní, ako sú u nás, neboli veľmi naladení pre spoluprácu, takže som si musela poradiť sama. Ďakujúc profesorom, zdolala som všetko, čo sa odo mňa očakávalo.

Ján: Keď som doma oznámil, že pôjdem na Balkán, reakcie boli rôzne. Bral som však túto záležitosť úsmevne, pretože som nečakal zážitky ako z Kusturicových filmov. Novosadčania, ale aj ostatní študenti v meste, sú naozaj dobrosrdeční a priateľskí ľudia, takže som nemal núdzu o príjemnú spoločnosť. Trochu nepríjemným zistením pre mňa bolo, že sme nemali v programe zahrnuté ubytovanie na internátoch a musel som si tak na začiatku pobytu zháňať podnájom. Keďže som pricestoval do Srbska vo februári, väčšina študentov už bola ubytovaná, takže mi nezostalo nič iné, ako sa ísť pýtať do miestnych realitných agentúr. Komunikovali sme lámanou srbčinou, pretože som sa ju učil vtedy len prvý týždeň, teda aby som bol fakt úprimný, bolo to skôr dorozumievanie sa rukami-nohami.

Môžete porovnať štúdium u nás a v Prešove?

Želmíra: Keď by som mala porovnať spôsob výučby a skúšania, myslím si, že na Slovensku je to oveľa jednoduchšie a ľahšie ako u nás, že sa oveľa menej od študentov žiada a látka, ktorá sa vyučuje, je omnoho jednoduchšia. Bola to pre mňa výborná skúsenosť, aj keď to na začiatku nebolo ani trochu ľahké.

Ján: Mal som pocit, že do vyučovania sa vnášala trochu tá odlišná mentalita – hodiny boli uvoľnenejšie, veľký dôraz sa kládol na dialóg v triede a vnímam to tak, že vyučujúci boli omnoho osobnejší vo vzťahu k študentom, čo je vynikajúce. Zdá sa mi, že doma sme vo vzdelávaní omnoho striktnejší, máme radi, keď je vo všetkom poriadok a omnoho väčší dôraz sa zvykne klásť na dochvíľnosť. Musím však povedať, že práve študenti zo zahraničia, mňa nevynímajúc, si veľmi rýchlo a radi zvyknú na trochu väčšiu pohodlnosť v Srbsku, a tak sme aj často vtipkovali na účet našich priateľov z Nemecka či Rakúska, keď niekam meškali.

Odporučili by ste iným kolegom mobilitu?

Želmíra: Ak by sa mi naskytla ešte jedna možnosť, neváhala by som a šla by som znovu. Odporučila by som aj ostatným študentom, aby si to vyskúšali a zoznámili sa s plánom a prácou fakulty na Slovensku.

Ján: Rozhodne áno. Mladí ľudia by nemali upadnúť do stereotypu, mali by nájsť odvahu skúšať nové veci a nebáť sa otvorene myslieť. Študenti v Srbsku a na Slovensku sú šikovní a talentovaní, preto by mali dostať priestor, aby si mohli vyskúšať rôznorodé aktivity a aby sami vedeli triezvo zhodnotiť, čo ich v živote bude napĺňať. A baviť. Pretože to je rovnako dôležité.

Pripravili MŠS a AMV

     Súčasní slovenskí básnici Peter Šulej a Katarína Kucbelová

        

18. novembra 2015 navštívili Oddelenie slovakistiky FF UNS v rámci projektu Litera tour, ktorý tu organizuje a moderuje prof. PhDr. Marta Součková, PhD., lektorka slovenského jazyka a kultúry, básnik, prozaik a vydavateľ Peter Šulej a prozaik Peter Balko.

5. mája 2016 sa konala ďalšia Litera tour na Oddelení slovakistiky FF UNS, prezentácia poetky Kataríny Kucbelovej a prozaičky Moniky Kompaníkovej.

V tomto čísle slovenského študentského časopisu uvádzame ukážky z ostatných básnických zbierok Petra Šuleja, Nódy (2014), a Kataríny Kucbelovej Vie, čo urobí (2013). Literárny vedec Jaroslav Šrank zaradil Petra Šuleja do experimentálno-dekonštruktívnej línie postmodernej poézie. V básni, ktorú uverejňujeme v našom časopise, Šulej odkazuje na vojvodinského básnika Jozefa Klátika. Tvorbu Kataríny Kucbelovej Šrank považuje za prejav druhej vlny experimentálno-dekonštruktívnej poézie na Slovensku.

AMV

Peter Šulej

Katarína Kucbelová (1979)

VIE, ČO UROBÍ

naleje víno

má aj niečo tvrdšie, keby niekto chcel

o zbrani v zásuvke sa bavíme ako o zábavnej

pyrotechnike

číta letáky supermarketov

mýli si televízne noviny a reality šou

susedov s postavami z televízie

aj jeho téma sú susedské vzťahy

jeho teritórium je ulica

nad vyššími územnými celkami nerozmýšľa

vie, čo by povedal redaktorke

je pripravený na všetko

nezaskočí ho ani bezbrannosť

priemerného televízneho diváka

Študentská súťaž Lektorátu slovenského jazyka a kultúry

na Oddelení slovakistiky FF UNS 2015

V rubrike Pôvodná tvorba publikujeme práce zo študentskej súťaže Lektorátu slovenského jazyka a kultúry na Oddelení slovakistiky FF UNS 2015, ktorá bola organizovaná druhýkrát.

Do súťaže vlastnej tvorby (umeleckého, esejistického a literárnovedného textu) sa v akademickom roku 2015/2016 prihlásilo sedem autoriek a dvaja autori. Z trinástich textov štyri patria do poézie, jeden do prózy, tri sú adaptácie, respektíve štylizácie s tendenciou ku próze, päť textov predstavujú úvahy či reflexie o láske a živote.

Komisia, Marta Součková, Jarmila Hodoličová a Marína Šimáková Speváková, odmenila knihami šesť prác.

Prvú cenu získala Jana Domoniová za poéziu, pričom oceniť možno najmä jej báseň Šváb, v ktorej sa prejavuje talent autorky písať civilne a zároveň zmysel pre jazykové hry. Druhé dve ceny boli udelené Andree Lomenovej, za fejtón, a Martine Bartošovej, za prozaický text. Na treťom mieste boli Daniela Vujovićová, za adaptáciu a fantastizáciu rozprávky o Červenej čiapočke, Vladimír Valihora za antropomorfizovaný opis o mademoiselle Gilotíne a Milina Čiliaková za sľubný pokus o prózu pre deti. V našom časopise uverejňujeme víťazné básne Jany Domoniovej a z ostatných príspevkov vyberáme doteraz nepublikované texty Andrey Lomenovej, Vladimíra Valihoru a Dragany Đilasovej.

MŠS

Šváb

Jana Domoniová, 2. ročník

 

Dnes,

začínam,

všetko,

pekne odznovu.

Ó, ja!

            Červený syr.

            Ružová voda.

            Modré šváby.

Nechá ich tam,

nech si trochu pochutia.

Skleneným pohárom cieli.

Rozmliaždené,

suché telá.

Niet hemolymfy.

Prešuje ich.

Biela šťava nie je.

Mláti pohárom,

trhá tykadielká,

nôžky, pancierik.

Včera

sa nedalo

skončiť.

Ó, ja!

Babre sa v rozkúskovaných telíčkach,

rýchlo vopchá jedno do úst,

pochrumká, zhltne.

Zapije vodou,

až z brady steká

fialový pramienok.

Hlúpe dieťa.

Alebo zajtra?

Zaiste.

Ó, ja!

Deratizácia

nemožná.

Dezinfekcia

čiastočná.

Detoxikácia?

Flám

Jana Domoniová, 2. ročník

nečakané očakávanie

pohľad blúdi

nervόzna ruka a

nevediace oko

na našich viečkach

sa premieta film

krátky

animovaný

stratený zapaľovač

dym a cigareta

plastové poháre a

svetlé pivo

mobil číslo

esemeska

klávesnica

usmievam sa

vyberám slová

smajlíky

otázniky

!!

Mademoiselle Gilotína

Vladimír Valihora, 4. ročník

        

Ešte stále ju mám. Tú schopnosť prilákať pohľad cudzincov svojimi veličiznými drevenými končatinami a mojou železnou oponou. Dnes ma síce navštevujú iba malé skupiny ľudí, ktoré sa rozhodnú vyliezť úzkymi schodmi do tejto sterilnej miestnosti, no predsa len mám rada publikum. Divné však je, že sa malinké skupiny mojich ctiteľov tak rýchlo striedajú. Asi sú rozdelení podľa nejakého pravidla: raz deti, inokedy dôchodcovia, potom páriky alebo aj všetci spolu. Trochu sa dívajú na mňa, daktorí ukazujú prstom a všetci akoby čakali na môj majestátny pohyb. Niekedy si myslím, že už nikdy nevydám ten starý dobrý zvuk trenia železa o drevo, taký kratučký, ale aj plný. Tak by som sa tešila, keby aspoň ešte raz... ale potrebujem pomoc človeka, nie som celkom samostatná. Prečo už nikto nemá záujem o moju ostrú železnú hudbu? Nedbám... Tie ľudské bytosti sú ozaj smiešne. Dívajú sa na mňa a potom čítajú z tej ceduľky nalepenej na sklo pri mne, asi sa to čítaním volá, keď sa tak dlho pozerajú na kúsok papiera. Sú hlúpi, keď venujú pozornosť materiálu, akým je to tenučké drevo. A či je to vôbec drevo, bez ostria… Možno ľudia dnes obdivujú papier, pretože aj oni sú slabunkí, nie ako ich predkovia. Tí ešte vedeli uctievať také trvanlivé hodnoty, akou som napríklad ja. Smiešne a premenlivé bytosti, tí ľudia, ale aspoň sa pri nich nenudím.

Nevravím, že mi teraz nie je venovaná pozornosť, ale predsa len ma občas zaplavia spomienky. Kedysi mi patrilo celé námestie, samozrejme, ja som bola vždy uprostred neho. Najprv sa bleskurýchlo šírila zvesť o blížiacom sa majestátnom výkone. Celé mesto bolo vzrušené. Dav zapĺňal námestie dovtedy, kým sa čerstvý vzduch nezastavil a steny budov sa nezačali potiť od jeho dychu. Nálada v takýchto chvíľach bola fantastická. Jedni plakali, iní sa škodoradostne škerili, tam slzy, hentam sliny, paráda. Na pódium ma obyčajne dvíhali dvaja kati, ozaj zlatí chlapci, vedeli to s mohutným telom, gavalieri, stará škola. Poznali môj význam a ctili môj drahocenný pohyb, ten sek. Neboli všetci takí fajnoví. Môjmu výkonu vždy predchádzalo nudné táranie do čierna a fialova vyobliekaných zoschnutých, plešivých pánov, potom naťahovanie vydeseného muža alebo ženy. Robilo sa z toho divadlo, ktoré v podstate nikoho nezaujímalo a viacerí ľudia nechápali, že hrajú vedľajšie roly. Stredobodom pozornosti som vždy bola len ja. Úlohou ostatných bolo len vytvorenie napätia, až do vyvrcholenia, do chvíle, v ktorej som potešila publikum svojím velebným činom. Aj ostatní dostávali kúsok môjho lesku. Tie časy ešte žijú v mojej pamäti.

Železná opona sa pomaly dvíha, do lona mi posadia človeka a potom už nastane sakrálne ticho.

Súdne konanie

Ma. Andrea Lomenová

Také šťastie treba v živote prežiť, ako bolo to moje absurdné vysedávanie v súdnej sieni. Všetko len preto, že môj milovaný starý otec bol natoľko spravodlivý pri delení majetku, že bratovi hliviakovi pripadla krásna časť zeme, kým ja mám to potešenie vlastniť storočnú rozpadávajúcu sa chatrč, ktorú dedo nazýval útulným domovom. Mňa to zobralo iba na pár dní, počas ktorých sa susedia začali tešiť môjmu nenávratu. Radostne totiž plakali, lebo si mysleli, že končím na tomto svete takisto ako môj štedrý dedo. Ja som len normálne preležala krízu, aby som nemyslela deň-noc na tú obrovskú radosť z môjho paláca. Ostatného blahobytu som sa pre vlastné dobro radšej podobrotky vzdala. No braček potreboval ešte aj to, aby sa jeho duši vyhovelo. Keďže mám dobrú prácu a makám ako teraz, bude dedov kôň Polly na bratových poliach, nepotrebujem dodatočné darčeky. Treba spomenúť, že môj získaný majetok sa nachádza v chudobnej štvrti na dedine. Nečudo, že si dedo dobre rozumel s rómskymi susedmi. To bude paráda, zbytočné veci hneď mať poruke a vyšmariť ich do susedovho dvora...

Radšej sa dedo mal, kým žil, zaoberať menej závažnými vecami, ktoré by si neskôr nevyžadovali zimné vysedávanie v ľadovej súdnej sieni.

Jedného, ako som už spomenula, poriadne chladného rána som dostala pozvánku, podľa ktorej som mala tú česť zúčastniť sa súdneho rozhodovania. Posol bol trpezlivý a počkal pri vchode môjho domu, kým nedočítam tých pár riadkov. Už z listu sa dalo vycítiť, aké príjemné chvíle zažijem v súdnej sieni s nepriateľom, teda s právnikom môjho brata. Šla som. Pekne vyobliekanú a navoňavkovanú ma strážnik poriadne povyzliekal pohľadom a ešte aj kráľovsky previedol cez pištiaceho prehliadača zbraní. Len nechápem, prečo človečina prichádzajúca po mne mohla obísť pištiacu hrozbu a vyhnúť sa tak nepríjemným pocitom. Vôbec si však nemyslím, že by som pripomínala odpornú kriminálničku zo seriálu Trinásť mŕtvych mužov. Nie, v žiadnom prípade.

Také niečo mi ani na rozum neprišlo. Sadla som si na určené miesto v súdnej sieni a začala uvažovať, že sem by sa mi v tejto chvíli hodili domáce šaty, z ktorých som sa len pred chvíľou vyzliekla. Nieže by som mala zlú mienku o tých deravých obdĺžnikoch, čo sa oknami nazývajú, ale radšej by som si v hladomorni obzerala počmárané steny a šliapala na vykŕmeného potkana, ako čakala, že tie okná zadržia aspoň trochu prítomného tepla.

Na privítanie sudcu zarachotili stoličky a cirkusové veselie mohlo začať. Krásne tváre velebného pána sudcu a právnika, ktorého oči ustavične blúdili po mojom tele, robili zo súdu karneval a ja som sa aj napriek tomu nudila. Dvojhodinová večnosť v sieni poslúžila na to, aby som sa k slovu vôbec nedostala, a preto som ani nemala možnosť zvíťaziť nad milovaným bračekom. A to ešte nehovorím o veľkej spravodlivosti zákonov nášho čoraz viac stroskotávajúceho štátu. Tešila som sa z usmiatych tvárí mojich protivníkov, ale potom som už naozaj chcela odtiaľ vypadnúť. Aj na svoj odchod som sa tešila iba do chvíle, kým som neprišla ku schodom, ktorými som sa mala konečne odplaziť von. Dnes si už rada spomínam na dobrodružstvo kotúľania sa dolu nimi, asi tridsaťmetrovými. Také skvelé schody sa nenašli ani u Cézara v dobe Kleopatry. Mala som vedieť, že každý je inak stavaný a že na rovnováhu sa môže zabudnúť.

Myslím si, že čistý vzduch po tom všetkom mi urobil dobre. Do novosadskej súdnej siene sa vrátim, len keď to bude naozaj nevyhnutné...

O osobe

Dragana Đilasová, 5. ročník

       Uhol pohľadu znamená, že všetko, čo existuje, môžeme pozorovať rôznymi spôsobmi, že nič nemusí byť jednoznačné a konečné, že všetko musíme brať s rezervou. Nikdy nič neber tak, ako to vyzerá. Spýtaj sa sám seba, či je to naozaj tak? Veríš tomu? Takto si pamätám slová jednej osoby, ktorá ma chcela ušetriť od zbytočného trápenia v živote, cez ktoré ona musela prejsť. Neviem, či som ju teraz ako dospelá, zrelá osoba nesklamala.

Určite nie som jediný človek na svete, ktorý, keď dostal príležitosť, zabudol na cudziu skúsenosť a spravil chybu, vedome a možno aj naschvál, pretože nemohol odolať pokušeniu. ,,Viem, že to neskôr oľutujem, ale možno to nebude tak v mojom prípade, možno to predsa len bude inak, ja nie som ako S, ja viem, čo robím atď.” Poznáte?

Nikdy som sa nechcela učiť na vlastných chybách. Bola som a určite som aj dnes tvrdohlavá, lenže tá mladistvá zaťatosť nadobudla kontúry životnej skúsenosti. Teraz už aspoň viem, kde sa nachádza hranica medzi svedomitosťou a tvrdohlavosťou. Mala som šťastie, že som na to nedoplatila nejakou krutou životnou lekciou, aj keď niekedy som možno mala ustúpiť a poslúchnuť staršieho. Ja som však nepočúvala. A tak ako malý vrabec, Edith Piaf, ja tiež neľutujem nič. Až na jednu vec, a to je tá, ktorou som začala, že človek má všetko brať s rezervou. Never všetkému, čo počuješ.

Ja som bola vždy naivná osoba. Mrzí ma, že slovo naivita má negatívnu konotáciu a viaže sa na hlúposť. Keď je niekto naivný, tak je automaticky aj hlúpy. Ja som to tak nikdy nechápala. Nikdy som proste neverila, že ľudia môžu byť tak veľmi rozdielni, keď ide o čosi také, ako je viera. Verila som ľuďom. Verila som všetkému, čo mi rozprávali, pretože som nepoznala neúprimnosť, nevedela som, že existuje aj temná strana mince. Áno, keď si mladý a neskúsený, tak si aj naivný, ale ja som sa až príliš spoliehala na niečo také abstraktné, ako je úprimnosť. Ani som netušila, aké komplikované sú medziľudské vzťahy. Nevedela som, že osoba hovorila o ľuďoch. Bola som naivná, keď som si myslela, že je reč o učive alebo o niečom, čo si môžem pozrieť v televízii. Taký obmedzený bol môj malý, dospievajúci mozog.

Chvalabohu, nesklamala som sa veľmi, keď som sa dozvedela pravdu. Keď sa mi oči konečne otvorili. Vždy som sa tešila pravde, ale kedysi som si myslela, že ona pochádza od druhých ľudí. Dnes už viem, že pravdu môžeme obmieňať sami. Z uhla pohľadu, ktorý sa nám páči, ktorý nám najviac vyhovuje. Na svete je tak málo bezúhonných ľudí preto, lebo keď máme na výber, väčšina si ľudí zvolí to, čo im bude viac vyhovovať a málokto urobí správnu vec, ktorú, ako sa ukázalo, nie je vždy ľahké vykonať.

Ďakujem osobe, ktorá zasadila semienko skeptizmu do môjho rozumu. Trvalo veľa rokov, kým úplne nerozkvitlo, ale jeho koreň je teraz pevný a ťažko ho niečo rozruší.

PoŠtúrenie mýtu

Projekt PoŠtúrenie mýtu bol iniciovaný Lektorátom slovenského jazyka a kultúry pri Belehradskej univerzite a Univerzite v Novom Sade s podporou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky pri príležitosti Roku Ľudovíta Štúra. Realizoval sa formou súťaže s možnosťou výhry 3 štipendií na 51. ročník Letnej školy slovenského jazyka a kultúry SAS v Bratislave. Súťažiaci mali napísať text konkretizujúci osobnosť Ľudovíta Štúra, a to bez akéhokoľvek formálneho obmedzenia. Práce hodnotila porota v zložení: Karol Csiba, Peter Káša, Dagmar Kročanová, Juraj Malíček a Marianna Sedláková.

Študentka 5. ročníka Oddelenia slovakistiky FF UNS Martina Bartošová získala ocenenie poroty v tejto súťaži. Jej odmenený text List pre brata Slovana bol uverejnený v slovenskom časopise Jazyk a literatúra aj v samostatnom zborníku z tejto súťaže. Martine blahoželáme!

V tej istej súťaži bolo krásne 3. miesto udelené našej študentke 2. ročníka Jane Domoniovej, ktorej text s názvom Štúr, tvarovo odkazujúci na facebookové stránky, bol takisto uverejnený v zborníku. Domoniová tak zároveň získala štipendium na Letnú školu slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca 2016. Jane taktiež blahoželáme!

AMV

Obe práce sú dostupné na: 

https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/sas/PoSturenie_mytu.pdf

Kukučínov Jadran

V medzilektorátnej literárnej súťaži Kukučínov Jadran, ktorú na Katedre slovenského jazyka a literatúry Inštitútu západoslovenských jazykov a literatúr Filozofickej fakulty Univerzity v Záhrebe zorganizoval Lektorát slovenského jazyka a kultúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej Republiky, získali študentky Oddelenia slovakistiky FF UNS prvú a tretiu cenu v kategórii prózy.

Jana Domoniová, študentka druhého ročníka, získala 1. cenu a pobyt na Letnej škole slovenského jazyka a kultúry SAS v Bratislave za prózu O spojoch, schizofrénii a jednej žúrke.

Milina Čiliaková, študentka štvrtého ročníka, získala 3. cenu za prózu Zabudnutý? a pobyt na Letnej škole slovenského jazyka ÚJOP.

O výsledkoch rozhodla porota v zložení: Karol Csiba, Veronika Svoradová a Zuzana Trstenská.

MŠS

O spojoch, schizofrénii a jednej žúrke

Jana Domoniová, 2. ročník

Som unavený z autobusov, zlých spojov a zo života na dedine. Každodenne zažívať autobusové dobrodružstvá by som nikomu neodporúčal, postupne to urobí niečo s človekom, dalo by sa povedať, že sa zmení. Cesty sú totiž bohaté na pekné, veľké a hlboké jamy. Nie je však jama ako jama, poznám výstižné exempláre tých najlepších z najväčších, ktoré svoju mystickú krásu odhalia v daždivom období, vtedy ukážu výbornú schopnosť kamufláže a bum! Otrasie sa celý autobus, sivá huspenina v hlave sa poriadne roztancuje a človek sa začne obzerať vôkol seba, či mu náhodou nejaká tá oblička neušla von z trupu alebo či sa žalúdok neobrátil na zlú stranu. Niekto by povedal, že na príčine sú cesty, nie vozidlo. Čiastočne možno súhlasiť, lebo, ako všetci vieme, cesty sa opravujú raz za štyri roky (najmä vtedy, ak sú mimoriadne voľby). V predvolebnom období sa nájdu v štátnej pokladnici i peniaze na opravu, aby sa občanom ľahšie cestovalo. Že sa nejaký politik objaví i na obrazovkách vysmiaty a s nožnicami v rukách, slávnostne rozstrihne červenú pásku, čím otvorí pár kilometrov rovnej cesty a iba tak mimochodom spomenie plány svojej politickej strany, je iste vedľajšie.

Zmenu človeka nezapríčinia len jamy, podmienené neadekvátnym narábaním so štátnymi peniazmi. Samozrejme, existujú aj spôsoby na transformáciu, ktoré sú omnoho nebezpečnejšie. Hovorím o hodinových čakaniach na vysnívané vozidlo verejnej dopravy. Myslím si, že tento spôsob našej premeny je geniálny a hoci si vyžaduje čas, metamorfóza je trvalá a dokonalá.

Ešte 1 hodina + 26 minút

Hlavná železničná stanica opásaná vzácnym mramorom a matným sklom. Striedajú sa kufre: klasické kožené, pestrofarebné módne, značkové, bodkované, pruhované – väčšinou kolieskové, vydávajúce zvláštny hukot. Pri vchode stoja dvaja policajti. Keby ste sa prechádzali po meste, stretnete ďalšie kusy. Štát chce, aby sa obyvatelia cítili bezpečne pred akýmkoľvek útokom a párik policajtov predsa dokáže zabezpečiť celý železničný terén. Toto je ideálna situácia, ako dokázať občanom, že štát je aj napriek kríze dobre zorganizovaný a je schopný brániť sa pred nebezpečenstvom.

Cestou k voľnej lavičke som niečo zacítil na ruke. Vápnovo biela hmota mi stekala po rukáve bundy. Tí odporní sráči! Táto lokalita je pre nich priam ideálna. V kuse tu lietajú, lebo vždy nájdu zvyšky jedál alebo im nejaké decko hodí pukance. Hľadám vreckovku, no, samozrejme, nemám ani jednu. Nech mi niekto hovorí, že vtáčí výkal znamená šťastie! Ak mi má niečo priniesť, želám si aspoň vreckovku a teleport. Každý si žiada to, čo práve potrebuje. Stroj času si dokážem skonštruovať aj sám, len musím nájsť dobré hodinky, ktoré by niečo podobné zniesli. Aspoňže lavička bola ešte voľná. Staničné hodiny viseli priamo oproti. Zdajú sa celkom v poriadku, ale čo ak sa ukáže niečo lepšie...

1 hodina + 19 minút

Veľký, bezčíselný kruh, jednoduchý, čierno-biely. Každá minúta bola o niečo dlhšia ako minulá a veľká ručička bola čoraz lenivejšia, až celkom zastala. Nekvalitný mechanizmus. Vtom som zacítil, ako do mňa niekto narazil. Marcel! Vraj kričal na mňa ako pomätený, či som neohluchol a čo tak vypäto hľadím na tie hodiny, vraj nerobia už dvanásť rokov. Kým sme dofajčili cigaretu, oznámil mi, že konečne kúpil chatu v Španej Doline. Narýchlo načrtol plán na tento víkend, jedným slovom – žúrka. Hneď sme sa pobrali k jeho autu.

Marcela poznám od detstva, vždy bol bitkár. Nikdy si nevedel vybrať protivníka, ani v škôlke, ani na strednej. Povedzme len, že väčšinou z ruvačiek nevyliezol bohvieako slávne. Po strednej ho chuť mlátiť okolo seba prešla. Otec mu kúpil byt v centre mesta, Marcel vyštudoval, zamestnal sa, kúpil chatu – dokonca vraj bez otcovej podpory.

Vchádzajúc do Španej Doliny zatrúbil. Vraj je to tu zvykom, pozdraviť víly a iné lesné bytosti. Pekný pohanský zvyk, len škoda, že móda je premenlivá. V posledných storočiach je moderný len jeden boh a v budúcnosti...

Do kostola som prestal chodiť po spovedi. Nemyslím tým ušnú spoveď, pri ktorej svoje hriechy pustíš do vzduchu, skontaminuješ ho, svätý otec ich vypočuje a ako najpredávanejší filter ovzdušia všetko pohltí, vyčistí, ale aj odpustí. Myslím skôr na prijímanie tela a krvi, odpustenie hriechov. Už dávno ma prestali baviť rozprávky o milosti a večnosti...

Dorazili sme na chatu. Marcel mal náladičku, dali sme si pivo s borovičkou a potom zavolal všetkým kolegom, že sa dnes párty naozaj uskutoční. Máme sa dobre zabaviť (akoby inokedy bolo zábavy málo). Keď zabaviť, tak zabaviť, ďalej som popíjal len borovičku. Onedlho bola chata plná ľudí, najmä Marcelových kolegov psychiatrov. Jeho povaha mu prácu neuľahčuje, skôr je zvláštne, že doteraz neublížil niektorému z pacientov. Nečudoval by som sa, keby skončil na vlastnom oddelení, ale v košeli, nie v bielom mantíle.

Keď si Marcelovi kolegovia trochu vypijú, začínajú sa meniť na chodiace psychiatrické encyklopédie. Všetci o niečom debatovali. Jednému z nich sa na ruke leskli mohutné hodinky. Hneď bolo vidieť, že nie sú lacnou kópiou. Strieborná farba, arabské číslice, tri ručičky a najtenšia z nich najhlučnejšia. Postupne sa hluk prehlboval, silnel a čoraz viac sa podobal zvuku bubna. Zvuk sa odrazu stratil, keď ku mne pristúpil chlap. Začal hovoriť o deprivácii, ale povedal som mu, že takéto slovo nepoznám. Vypliešťal na mňa oči, akoby mal každý poznať psychiatrické termíny.

 Chata bola dosť stará, ale s originálnym nábytkom, najviac ma upútali staré drevené kyvadlové hodiny. Krásna práca, rímske číslice, zachovalé drevo, iba by potrebovali novú vrstvu laku. Zvesil som ich zo steny, aby som si ich ešte trochu lepšie prehliadol.

 1 hodina + 26 minút

Znovu pristúpil ten chlap.

„Marcel, čo to tu stváraš? Dúfam, že si nezabudol na náš projekt o schizofrénii a odkedy ťa zaujímajú hodiny!? Prestaň konečne všetkých navôkol ignorovať.“

Zabudnutý?

Milina Čiliaková, 4. ročník

Svoj príbeh som začal vetou: ,,Myslel si, že je zabudnutý.“ Všetci študenti v miestnosti sa na mňa prekvapene dívali. Okamžite som si takýmto vstupom získal ich pozornosť, najmä, ak som zvyčajne prednášal úplne inak. ,,Vyrozprával mi všetko dopodrobna. Sadol som si vedľa neho na miesto, z ktorého sa nepohol už roky. Ľudia prechádzali okolo neho každý deň. Niekedy to boli rovnaké tváre, inokedy cudzie, nové, jemu to však bolo jedno. On iba sedel, akoby nad niečím premýšľal. Nikdy sa mu ani nesnívalo o tom, že bude existovať práve tu. Vedľa fontány, ktorá mu pripadala taká ďaleká, a predsa bola pri ňom nesmierne blízko. Každý deň sa tu hromadilo mnoho sveta, ľudia vyšli zo svojich bytov na poobedňajšiu prechádzku alebo na obhliadku mesta, ale nikto sa na neho ani len nepozrel. Len okolo fontány poskakovali deti, ktorých rodičia dávali pozor, aby do nej náhodou neskočili. Občas tam prichádzali turisti a fotili sa vedľa neho, ale nik sa ho neopýtal, prečo tam sedí, čo si píše, kde je jeho domov. Bolo mu smutno z toho, čo pred sebou videl. Vnímal ľudí, ktorí neustále utekajú, ale nikdy nič nestihnú. Pozoroval usmiate tváre, za ktorými sa skrýval smútok. Videl mládež, ktorá čítala z mobilu, ale nelistovala knihy. Uvedomil si, že on žil v iných časoch, keď vzdelávanie znamenalo dar, nie povinnosť. Iba teraz, odkedy tu sedí, pochopil, ako sa život mení. Kolobeh života krúži, ale vždy má inú podobu. Začal si všímať svet a perom zapisovať príbehy ľudí, ktorí ho inšpirovali. Vtedy mi jeden z nich aj vyrozprával.

Bol deň ako hociktorý iný... Slnko zahnalo svoje lúče do každého kúta mesta a tak sa postupne všade nahromadilo ľudí ako na mravenisku. Bol smutný, že je už ničím, zrnkom v piesku, jeden z miliónov, na ktoré svet zabudol. Ale tohto slnečného dňa sa čosi stalo a všetko sa zmenilo. Prišlo k nemu malé dievča v bielej košieľke a červenom svetri. Dievčatko sa spýtalo ženy, ktorá na ňu dávala pozor: ,Stará mama, kto je tento dedko?‘ Starká sa zasmiala a neodpovedala. Bolo mu clivo, keď si pomyslel, že ani ona o ňom nič nevie. Prekvapilo ho preto, keď o chvíľu žena sľúbila dievčatku, že jej doma prečíta báseň a všetko jej o ňom porozpráva. Vzbudilo to v ňom nádej, že tu predsa len nesedí zbytočne, že si svoje miesto pod slnkom zaslúžil.

Minulo mnoho rokov, kým nastal večer, keď si k fontáne sadla krásna mladá dáma. Mala plnú tašku kníh, ktoré si rozložila po kameňoch, obklopujúcich fontánu, ako keby to bol jej stôl. Stromoradie prekryté nočnou oblohou bolo ozdobené pouličným svetlom. Moderné lampy ako veľké hviezdy svietili na čítajúce dievča. ,Jedného dňa budem o tebe prednášať deťom v škole,‘ prihovorila sa mu jemným hlasom a jeho líca sa leskli, akoby ich prekryli slzy. Prejavil tým vďaku či potešenie? To netušila. Vedela iba, že je to pán, ktorého ako malá nazvala dedkom. Osobnosť, o ktorej nevedela nič, hoci tu sedí už roky. Je to človek, ktorého príbeh jej vyrozprávala stará mama a dnes sa už nepýta, prečo o ňom jej rovesníci nevedia, ale rozhodla sa, že bude robiť všetko, aby si ho každý uctil, keď vedľa neho prejde.

Bol deň ako hociktorý iný... Necítil sa už zbytočný, zabudnutý. Vedel, že toto miesto patrí iba jemu. Poznal dôvod, prečo tu sedí a tentoraz sa pozeral na ľudí s úsmevom na tvári. Nie preto, že si ho všímali viacej ako predtým, ani preto, že sa vedľa neho zastavil okoloidúci. Bol šťastný, lebo videl pred sebou malé dievča, ktoré pred rokmi nevedelo o ňom nič a dnes sedí vedľa neho a prednáša dvadsiatim žiakom práve o ňom. Po prvýkrát cítil, že sem patrí. Teší sa, keď počuje slovo, ktoré písal v inom storočí a dnes znie z úst mladej bytosti. Cíti potešenie v srdci, keď mu v ušiach odznievajú jeho verše, iskry dávnych čias.

Bol deň ako hociktorý iný... Na Hviezdoslavovom námestí sedel on ešte vždy s perom v ruke a pozeral sa na deti. Pani učiteľka skončila hodinu a oslovila ho: ,Hovorila som ti, že o tebe budem prednášať, lebo nie ten, kto v rozkoši planúc žil, ale ten, kto tvoril a vytvoril, môže hovoriť, že žil!, však?‘ Pozrela naňho ešte raz a na tvári sa mu zjavil úsmev. Bol to pocit vďaky?“

Prednáška sa skončila. Študenti na mňa pozerali a ja som pozeral na nich. Nežiadal som od nich, aby sa vedľa každej sochy zastavili a vedeli vyrozprávať jej životopis alebo naspamäť prednášať všetky diela autora. Chcel som, aby sa zamysleli nad tým, prečo je socha umiestnená na istom mieste, aký skutok vykonala či ktoré významné dielo tá-ktorá osobnosť pre nás vytvorila. Je to divný príbeh, však?

Jozef Urban: Malý, zúrivý Robinson

Ma. Edita Povolná Kmeťková

Prešlo už viac ako desať rokov od smrti významného slovenského básnika Jozefa Urbana, no napriek tomu si mnohí aj dnes radi spomínaju na jeho poéziu. Urban bol básnik, ktorý priniesol niečo nové do slovenskej literatúry. Jeho tvorbu zaraďujeme do mladej slovenskej poézie 80. rokov.

Básne Jozefa Urbana nadväzujú na poéziu beatnikov, ktorá bola revoltou proti určitým konvenciám, ktorá chápala život iným spôsobom, inšpirovala sa hippie hnutím a často bola sprevádzaná jazzovou hudbou. Urbanova poézia je viac defetistická, jeho lyrickému hrdinovi chýba sebadôvera, azda preto Urbanov subjekt nachádza východisko v úniku zo skutočnosti, utvárajúc si tak svoj vlastný svet.

Najmä takýto typ lyrického hrdinu vystupuje v jeho debute Malý zúrivý Robinson. Už samotný názov nás núti k rozmýšľaniu: prečo je lyrický subjekt malý a zúrivý? Azda preto, že človek je limitovaný svojou malosťou, nemôže vplývať na svoj osud ani na svet okolo seba, nahnevaný je na spoločnosť, ktorá ho nechápe. Básnický subjekt Jozefa Urbana podobne ako Robinson (hrdina románu Daniela Defoea, Robinson Crusoe) si kreuje svoj vlastný svet, svoj ostrov, svet svojho bezpečia, v ktorom sa skrýva a v ktorom hľadá zmysel svojho bytia.

V celej zbierke dominuje melanchólia, nostalgia, básnický subjekt túži po spolupatričnosti, ale nenachádza ju, neusiluje sa dostatočne, aby daný stav zmenil, skôr uteká do svojho vymysleného sveta, do sveta poézie, ktorá je jeho záchranou.

Podobnú tematiku objavujeme aj v Urbanových ďalších zbierkach Hluchonemá hudba, Kniha polomŕtvych a v iných.

Okrem humoristických básní obsahuje Urbanova zbierka aj texty ironické, sebaironické a sarkastické. Písané sú moderným básnickým jazykom. Urban vytvoril svoj vlastný štýl písania, jeho básnický jazyk je neobmedzený, s hovorovými prvkami.

Jeho poézia je ľahko pochopiteľná a istotne v nej nájdu zmysel tí, ktorí majú radi beatnickú poéziu.

24. februára 2016 sa na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade uskutočnila promócia absolventov slovakistiky.

V slávnostnej sieni FF UNS študentom udelili 34 diplomov v troch jazykoch – v slovenskom, v srbskom a dodatok k diplomu v anglickom jazyku. 24 diplomov dostali absolventi základných štúdií a 10 diplomov absolventi master štúdií.

Pri tejto príležitosti sme si mohli pozrieť slávnostný program s umeleckými (hudobnými a literárnymi) vstupmi. Knižné dary venoval študentom spisovateľ Víťazoslav Hronec a Slovenské vydavateľské centrum.

Študentom sa prihovorila vedúca Oddelenia slovakistiky FF UNS prof. Dr. Jarmila Hodoličová a svojou prítomnosťou slávnosť poctili aj dekanka Filozofickej fakulty prof. Dr. Ivana Živančevićová-Sekerušová, prodekanka Filozofickej fakulty prof. Dr. Biljana Šimunovićová-Bešlinová, konzulka Veľvyslanectva Slovenskej republiky Ing. Oľga Beňová a ďalší hostia.

V našom časopise uverejňujeme príhovor, ktorý v mene všetkých promovaných študentov napísala a prečítala Anna Margaréta Valentová.

V Novom Sade, 24. februára 2016

Filozofická fakulta, Oddelenie slovakistiky

Vážené profesorky, vážení profesori,

ctení hostia,

milé kolegyne, milí kolegovia,

prišiel deň, na ktorý sme dlho čakali. Dnes konečne držíme diplomy v rukách: našu odmenu za dlhoročné úsilie, trpezlivosť, vytrvalosť aj mnohé obete. Pred rokmi sme vstúpili do tejto budovy plní snov, očakávaní, chceli sme hľadať seba, svoje miesto v spoločnosti a vôbec v živote. Našli sme tu ľudí, ktorí nám v tom počas štúdia pomáhali, za čo im všetkým patrí veľká vďaka! Často sa hovorí o probléme vysťahovania sa vojvodinských Slovákov na Slovensko, o odchode na štúdium do zahraničia, no my sme sa rozhodli zostať a prispieť tak k zachovaniu slovenčiny na našom území a hľadať svoje uplatnenie tu.

Dnes máme príležitosť stretnúť sa po určitom časovom odstupe, bohatší o životné skúsenosti, zaspomínať si, bilancovať a ďalej plánovať... Čo ďalej? Kam nás priviedla cesta počas týchto posledných rokov? Niektorí z nás využívajú získané vedomosti v zamestnaní, pri vyučovaní detí na základných či stredných školách, v televíznych a rozhlasových príhovoroch divákom, v kultúre či v iných humanitných oblastiach. Tí, ktorí zatiaľ nepracujú v odbore, istotne poučení lekciami zo študentského obdobia uplatňujú svoje kvality v každodennej práci. Niektoré z nás sa našli v tom najkrajšom životnom povolaní – rodičovstve. Sú ale aj takí, ktorí sa svoje šťastie predsa len rozhodli hľadať na Slovensku.

Všetci však máme rovnaký cieľ bez ohľadu na to, kam nás život zaviedol – usilujeme sa o svoje lepšie zajtrajšky, prekonávajúc všetky problémy a prekážky. Robíme to rozmýšľajúc a pracujúc vo svojej materinskej reči, v slovenčine, pri štúdiu ktorej sme tu, v tejto budove, strávili niekoľko rokov.

Od zápisu mojej generácie na Oddelenie slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade uplynulo sedem rokov. Spomienky na zápis a prvé študentské dni však nevybledli: živo si napríklad spomínam na zvedavé pohľady našich profesorov pri slávnostnom privítaní prvákov. Dnes už na Oddelení slovakistiky niektorých z nich nestretneme, ale ich milé tváre sa v našich srdciach budú ešte dlho usmievať.

Aj keď na fakulte pribudli noví zamestnanci, náš cieľ, naše poslanie zostáva rovnaké. My, tu dnes prítomní, predstavujeme jedno ohnivko v pomyselnej vzdelávacej reťazi. Sme prvými v novom, začínajúcom bolonskom systéme. Môžeme byť hrdí na to, že sme vyštudovanými slovakistami. Absolvovali sme potrebné skúšky, zdolali sme všetky prekážky a skončili vysokoškolské štúdiá. Diplom, ktorý dnes držíme v rukách, však nepredstavuje cieľ, ale je prostriedkom, ako sa vydať na ďalšiu cestu...

Všetkým vám, milí kolegovia, želám mnoho úspechov aj v životnej škole, ktorá, žiaľ, často nie je tolerantná, nevychádza nám v ústrety a neodpúšťa nepripravenosť! Želám Vám múdre rozhodnutia v nečakaných situáciách, aby ste sa vybrali tým správnym smerom v neprehľadnej križovatke bytia! Teraz, keď už v rukách držíme diplomy, o fakulte sa ľahko hovorí. Verím však, že keď sa takto stretneme o pár rokov, budeme sa môcť pochváliť aj ďalšími úspešne zdolanými peripetiami. Prajem sebe i Vám, aby sme našli sami seba, svoje šťastie a svoje miesto pod slnkom!

Všetkým, ktorí s nami kráčali našou cestou štúdiami – našim profesorom, docentom, asistentkám a knihovníčkam, všetkým tým, ktorí nás vzdelávali a vychovávali, ktorým na nás počas všetkých tých rokoch záležalo, patrí naše úprimné ĎAKUJEM!

Nám už zostáva iba jedna úloha – dokázať, že nám tituly slovakistov právom patria a uplatniť získané vedomosti v nasledujúcich rokoch. Sme si vedomí tejto zodpovednosti a budeme sa usilovať svojím správaním a vlastnými skutkami presvedčiť iných o význame a potrebe štúdia slovenčiny! Buďme vzormi svojim študentom a kolegom, tak ako boli pre nás autoritami pedagógovia z Oddelenia slovakistiky FF UNS. Nezabúdajme pritom na slová Ľudovíta Štúra: „Príklad jeden, ktorý je opravdivý, platí viac než tisíc rýchle zapadajúcich slov.“

Ma. Anna Margaréta Valentová

26. apríla 2016 sa na Oddelení slovakistiky FF UNS uskutočnili prednášky Mgr. Silvie Vertanovej, PhD. a Mgr. Marcely Andokovej, PhD., autoriek publikácie Tlmočník ako rečník.

20. a 21. apríla 2016 sme na Oddelení slovakistiky FF UNS privítali literárne vedkyne z Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave Mgr. Oľgu Vanekovú, PhD., doc. PhDr. Eriku Brtáňovú, CSc., Mgr. Janu Pácalovú, PhD. a Mgr. Danu Hučkovú, CSc. Ich odborné prednášky boli na našom oddelení realizované v rámci bilaterálneho projektu Ústavu slovenskej literatúry SAV a Oddelenia slovakistiky FF UNS. 

24. marca 2016 sme sa zapojili do podujatia Prekladateľské dni na Filozofickej fakulte UNS prekladateľskou dielňou, ktorú viedli doc. Dr. Marína Šimáková Speváková a Ma. Anna Margaréta Valentová.

     16. decembra 2015 sa na Oddelení slovakistiky FF UNS uskutočnil predvianočný večierok. Pri tejto príležitosti študenti slovenského jazyka a literatúry pripravili divadelné predstavenie, ktoré s nimi nacvičila lektorka prof. PhDr. Marta Součková, PhD. Študenti, ktorí si zvolili slovenčinu ako cudzí jazyk, predniesli prítomným kolegom, pedagógom a ďalším hosťom vianočné vinše.

16. októbra 2016 sa na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty uskutočnila medzinárodná konferencia 270 rokov dejín, literatúry a jazyka Slovákov vo Vojvodine. Mnohých odborníkov a vzácnych hostí z domova a zo zahraničia srdečne privítali aj naše študentky, ktoré sa starali o to, aby sa naši hostia v tento deň cítili príjemne.

12. októbra 2015 nás navštívila Mgr. Dana Hučková, CSc. a predniesla zaujímavú prednášku o slovenskej moderne.

V rámci zaznamenávania Dňa mladých sa v Starej Pazove v dňoch 12. až 15. augusta 2015 uskutočnil Festival súčasnej poézie a performancie s názvom Pazova poziva/Pazova Calling. Pri príležitosti festivalu vyšiel i zborník džBujanje. Kedže tento ročník zborníka bol prvý, v ktorom boli básne zverejnené dvojjazyčne, do projektu sa zapojili i prekladatelia. Jednu časť prekladov mali na starosti študentky Oddelenia slovakistiky FF UNS Anna Margaréta Valentová, Jana Domoniová a Andrea a Aneta Lomenové. Tieto preklady redigovali doc. Dr. Marína Šimáková Speváková a Dr. Jasna Uhláriková.

 

Uvedené vety preložte do slovenčiny:

1                  1.    Preporučujemo da se deca u slobodno vreme bave sportom.

2.    Zašto redari nisu doneli dnevnik?

3.    Verujem da ću na kraju školske godine ipak imati odličan uspeh.

4.    Ukinuli su novu autobusku liniju do Bačkog Petrovca.

5.    Sutra možemo da očekujemo ledenu kišu i grad.

6.    Kako smo samo propustili tako veliku grešku?

7.    Ne bi trebalo da propustite ovu priliku.

8.    Za poslednjih mesec dana je sve poskupelo.

9.    Trebao sam pozvati nekoga ali ne mogu da se setim koga.        

10. Možeš li, molim te, da isključiš TV?

11. Napolju je baš zahladnelo.

12. Raspitaću se da li neko zna nešto o tome.

13. Za kolač će nam biti potreban šećer u prahu i mleko u prahu.    

14. Naša baka je prva u selu imala televizor u boji.

15. Hteli bi smo da kupimo kuću na sprat.

16. Hoćemo li večeras da gledamo neki film?

17. Danas obeležavamo jedan važni jubilej.

18. On je stalno tako pospan, mora da je bolestan.

19. Moraš se doterati za tako svečanu večeru.

20. Naterao me je da mu kažem istinu. 

1. Odporúčame, aby sa deti vo voľnom čase zaoberali športom. / 2. Prečo dozorní žiaci nepriniesli triednu knihu?/ 3. Verím, že na konci školského roka predsa len budem mať výborný prospech./ 4. Zrušili novú autobusovú linku do Báčskeho Petrovca. / 5. Zajtra možno očakávať mrznúci dážď a ľadovec. / 6. Ako sme len mohli prehliadnuť takú veľkú chybu? / 7. Nemali by ste premárniť túto príležitosť. / 8. Za posledný mesiac všetko zdraželo. / 9. Mala som zavolať niekomu, no nemôžem si spomenúť komu. / 10. Mohol by si, prosím, vypnúť TV? / 11. Vonku sa poriadne ochladilo. / 12. Spýtam sa, či niekto niečo o tom vie. / 13. Na koláč budeme potrebovať práškový cukor a sušené mlieko. / 14. Naša babka mala prvá v dedine farebnú televíziu. / 15. Chceli by sme si kúpiť poschodový dom. / 16. Pozrieme si dnes večer nejaký film? / 17. Dnes si pripomíname dôležité výročie (jubileum). / 18. Stále je taký ospalý, istotne je chorý. / 19. Musíš sa vyparádiť na takú sviatočnú večeru. / 20. Donútil (prinútil) ma, aby som mu povedala pravdu.

Traf!, slovenský študentský časopis. Ročník 7. Číslo 13 – 14. September 2016. Zodpovedná redaktorka: doc. Dr. Marína Šimáková Speváková. Výkonná redaktorka čísla 13 – 14: Ma. Anna Margaréta Valentová. Autori textov: Anna Margaréta Valentová, Jana Domoniová, Andrea Lomenová, Dragana Đilasová, Martina Bartošová, Milina Čiliaková, Edita Povolná Kmeťková, Vladimír Valihora (študenti a absolventi slovenského jazyka a literatúry). Jazyková úprava textov: prof. PhDr. Marta Součková, PhD. Vydáva: Filozofická fakulta Univerzity v Novom Sade, Oddelenie slovakistiky. Za vydavateľa: prof. Dr. Ivana Živančevićová Sekerušová, dekanka. Číslo uvádzame v elektronickej podobe blogu. Blog upravila a aktualizovala Ma. Anna Margaréta Valentová. Adresa redakcie: Oddelenie slovakistiky FF UNS, Dr. Zorana Đinđića 2, 21 000 Nový Sad. E-mail: casopistraf@gmail.com.