Traf!, slovenský študentský časopis.

Ročník 6. Číslo 11 – 12. Jún 2015. Zodpovedná redaktorka: doc. Dr. Marína Šimáková Speváková. Autori textov: Martina Bartošová, Anna Balážová, Milina Čiliaková, Jana Domoniová, Dragana Đilasová, Aneta Lomenová, Jakub Souček, Vladimír Valihora, Daniela Vujovićová, Daniela Ušiaková (študenti slovenského jazyka a literatúry). Jazyková úprava textov: prof. PhDr. Marta Součková, PhD. Grafická úprava: Jozef Tomáš, študent 5. ročníka grafického inžinierstva a dizajnu na Fakulte technických vied Univerzity v Novom Sade. Vydáva: Filozofická fakulta Univerzity v Novom Sade, Oddelenie slovakistiky. Za vydavateľa: prof. Dr. Ivana Živančevićová Sekerušová, dekanka. Číslo uvádzame v elektronickej podobe. Adresa redakcie: Oddelenie slovakistiky, Dr. Zorana Đinđića 2, 21 000 Nový Sad. E-mail: casopistraf@gmail.com.

Traf! Test

Pripravila: Martina Bartošová

Podčiarknuté konštrukcie nahraďte spisovnými výrazmi uvedenými v zátvorkách: 

Keďže sa vyznám v tejto oblasti, mienim, že je stále nedostatočná spolupráca... (myslím si, zdá sa mi)
Ide o majetok, ktorý stváralo niekoľko generácií v jednej rodine. (budovalo, vytváralo)
Vo vojne maďarské vojsko zbúralo Nový Sad a mesto utratilo väčšinu obyvateľstva. (prišlo o, stratilo; ALE utratiť napr. psa)
Nech je povzbudením pre všetkých údov cirkvi, aby s radosťou vykonávali svoje povolanie. (členov)
Nový Sad v 60. rokoch 18. storočia počítal 8 000 obyvateľov. (mal)
Minulo sa nebezpečenstvo. (pominulo sa, je po nebezpečenstve)
Zákaz letenia. (lietania, letu)
Na tohtoročnej manifestácii sa zúčastnili mnohí známi spisovatelia zo zahraničia. (tohtoročnom podujatí, tohtoročnej akcii)
Slovenská klobása je známym petrovským brandom. (známou petrovskou značkou)
Navštívila som memoriálne strediská vo Vojvodine. (pamiatkové)
Máme v ekipe dvoch hercov. (v súbore, v tíme)
Pilne sa učíme pre blížiace sa skúšky. (usilovne, na skúšky)
Som umelecky naladený na fotografiu. (nadaný, orientovaný)
Moja každodenná relácia je Petrovec – Kulpín. (trasa; ALE relácia môže byť vysielanie v televízii)

Podčiarknuté konštrukcie nahraďte spisovnými výrazmi: 

Celý čas ti chcem povedať, že si mi nejaká divná.
Ondrej sa zaoberá poľnohospodárskou prácou.
Mária sa v poslednom čase potiahla do seba. Dúfam, že ju to prejde...
Prečítal som si správu v novinách, že jeden pomerne mladý chlap utratil život tak, že namiesto vody popil ocot.
Mne je dôležité žiť zdravým životom. Preto sa snažím nevnášať do seba mastnú potravu a vyhýbať sa bublinkovým šťavám.
Veľkonočné aranžmány sa predávali na rozličných punktoch.
Písanie novinárskeho článku je často sprevádzané rozličnými ťažkosťami. Od novinára sa totiž vyžaduje, aby písal čo najrýchlejšie a čím kvalitnejšie.
Vyzerá, že je činnosť slovenskej mládeže veľmi rozprúdená.
Ako mladý som nemal možnosť školiť sa.
Akého si si vyvolila, takého si teraz maj!
Nevyslovene ma teší, že si si konečne našiel dobrú prácu, po akej si túžil.
Ozaj, je Anna krajšia v prírode alebo na televízii?
Je veľmi tvrdohlavý. Ani za svet neodstúpi od svojho zámeru.
O siedmej mi počína najobľúbenejšia emisia Hore-dolu.
Vedľa štúdií chodím na folklór. Mojou pohnútkou je stať sa tanečnicou.

Riešenia: Celý čas ti chcem povedať, že si nejaká divná. Ondrej sa zaoberá poľnohospodárstvom. poslednom čase uzavrela do seba. Dúfam, že ju to prejde... Mária sa v novinách, že jeden pomerne mladý chlap Prečítal som si správu v život tak, že namiesto vody vypil ocot. prišiel o Pre mňa je dôležité žiť zdravým životom. Preto sa snažím nekonzumovať mastnú potravu a vyhýbať sa sýteným nápojom. Veľkonočné ozdoby sa predávali na rozličných miestach. Písanie novinárskeho článku je často sprevádzané rozličnými ťažkosťami. Od novinára sa totiž vyžaduje písať čo najrýchlejšie a čo najkvalitnejšie. Zdá sa, že sa činnosť slovenskej mládeže veľmi rozprúdila. Ako mladý som nemal možnosť vzdelávať sa. Akého si si vybrala, takého si teraz maj! Nevýslovne ma teší, že si si konečne našiel dobrú prácu, po akej si túžil. Ozaj, je Anna krajšia naživo alebo v televízii? Je veľmi tvrdohlavý. Ani za svet sa nevzdáva svojho zámeru. . Hore-dolu siedmej začína moja najobľúbenejšia relácia O Okrem štúdií mám rada folklór. Mojou túžbou je stať sa tanečnicou.

Traf! Časť za celok

CYKLUS ČO ČÍTAME: 

Agda Bavi Pain – More. Love. Čajky. 
Disko disko disko

Príbeh textu A. B. Paina je vyrozprávaný v 3. osobe jednotného čísla, prostredníctvom pohľadu zvonka. Hlavnou postavou poviedky je diskdžokej Serjoža, ktorý chce prezentovať americký štýl života ako novinku v Dome pionierov, vo svojom prostredí. Geňo je Serjožov priateľ a pomáha mu prichystať techniku a vinylové platne. Spolu so Serjožom vyrobili guľu z vreckových zrkadielok a črepov z malinovkových fliaš. 

Dej Painovej prózy je situovaný do Domu pionierov, pričom priestor tu nehrá dôležitú úlohu, je uzavretý, čo pô- sobí na dav, nie na hlavnú postavu. 

Na začiatku textu sa Serjoža chystá do Domu pionierov, upraví si vlasy, spevní ich šiltovkou z benzínovej pumpy, oblečie si pásikavé tričko a so sebou si berie dvojplatničkový varič, ktorý sa mu páčil na platni diskdžokeja z televízie. Serjoža jazdí na skejtborde, ktorý si vyrobil zo žehliacej dosky. Chystá prekvapenie pre pionierov a mladých ľudí, aby zažili niečo nové a moderné, zabavili sa v americkom štýle. Nakoniec sa všetko končí katastrofálne, vinyl sa roztečie z platní, prijemnú atmosféru naruší agresivita davu, ktorý nará- tor upokojí hrou na gitare. 

V poviedke je badateľná gradácia: situácia sa zhoršuje a v závere sa zase zlepší. 

Serjoža je mladý muž, ktorý sa chce ukázať pred ostatnými tým, že prinesie niečo nové do nie celkom vyvinutého kraja, kde vládne socializmus a štýl života sa líši od existencie vo vyvinutejšej západnej spoločnosti. Spočiatku je Serjoža nadšený z nového dobrodružstva, ale situácia sa vyvinula inak, ako očakával: keď sa platne začali topiť a všade bol dym, vydesil sa, avšak uniknúť nemohol. Na konci príbehu začína agresívny dav na hlavné postavy útočiť. Narácia v 3. osobe j. č. sa mení na rozprávanie v 1. os. j. č.: akoby narátor vystúpil z davu, odhalil sa a príbeh subjektivizoval, podal z vlastného uhla pohľadu. 

Daniela Vujovićová, 

študentka 1. ročníka

Traf! Časť za celok

CYKLUS ČO ČÍTAME: Vladimír Balla – Leptokaria 
Infekcia

Autor využíva priame rozprávanie v 1. osobe sg. Takýto tvar narácie sa najčastejšie používa vtedy, ak chce autor upútať čitateľa a pohltiť ho svetom príbehu. Narátor má zväčša vnútorný pohľad na realitu a predstavuje spojenie medzi čitateľom a samotným dielom. Tento subjektívny pohľad je neúplný, lebo čitateľ dostáva poznatky iba na základe videnia alebo pocitov narátora. V danom zmysle aj v tomto diele pochádzajú všetky naše poznatky o deji práve od hlavného hrdinu, ktorý hovorí o svojom vnímaní reality, o tom, čo sa deje v jeho vnútri, umožňuje nám nazrieť do jeho myšlienok, spôsobu rozmýšľania či vnímania istých situácií. 

Poviedka je napísaná v minulom čase. Takýmto spôsobom autor dosiahol, že čitateľ vníma text ako akýsi denník protagonistu, ktorý si pripomína, čo všetko sa mu v minulosti stalo a čo ho dohnalo práve do toho bodu, kde sa momentálne nachádza, ale my sa o súčasnosti nedozvedáme nič. Autor necháva prítomnosť a budúcnosť otvorenú, čím nám umožňuje predpokladať, čo sa bude diať. Príbeh je teda nedopovedaný a čitateľ si ho sám dotvára. 

Zvláštne je, že sa v ani jednej časti prózy neuvádzajú mená: nevieme, ako sa volá protagonista, jeho kamaráti ani pomocníci. Myslím si, že keby Balla použil propriá, svojím spôsobom by ohraničil naše vnímanie, pravdepodobne by nám meno postavy asociovalo určitú osobu z nášho života, t. j. podvedome by sme viedli paralely medzi postavami z diela a reálnymi osobnosťami. Keďže v poviedke nie sú mená, môžeme jasnejšie a „objektívnejšie“ pozorovať jej hrdinov, bez predsudkov alebo asociácií s vlastnou realitou. Druhým vysvetlením, prečo autor nepoužil propriá, môže byť, že sú v diele celkom nepodstatné. 

Na začiatku prózy je priestor uzavretý, autor opisuje dom, protagonista sa zbavuje nábytku. Samotná uzavretosť miestnosti akoby zvyšovala šance na tzv. infekciu. Hrdina pravdepodobne trpí depresiami, ktoré sa v zatvorenom a stiesnenom priestore zhoršujú. Preto protagonista potrebuje vyhodiť veci, ale vlastní démoni ho prenasledujú aj po ich likvidácii. Hrdina akoby sa chcel zbaviť minulosti, výčitiek svedomia, negatívnych vlastností. Symbolicky najprv vyhadzuje veci, neskôr zoškrabuje omietku zo stien a narobí v nich diery, až sa nakoniec múry zrútia. Diery v múroch a tenké steny obrazne zastupujú psychické zdravie hlavnej postavy, ktorá začne mať vidiny a pomaly sa stráca vo vlastnom (ne)vedomí, depresia ju postupne ovláda. Protagonista si uvedomuje svoj negatívny stav, a to ho znepokojuje, neustále prenasleduje a privádza do šialenstva. 

V celom príbehu objavujeme tenziu, mystickosť a stupňovanie, ktoré vrcholí na konci diela, keď hrdina opúšťa rodné mesto a vydáva sa na cestu, v úsilí utiecť od samého seba a svojej minulosti. Stretne cudzinca, ktorého vidí padať – tu autor znovu zobrazuje silu, deformujúcu postavu, ale protagonista ju nevidí: sú to cudzincovi démoni, ktorých dokáže vidieť iba on sám, nakoniec ho tieto ničivé sily zahubia. Hrdina sa pokúša predísť takémuto osudu, ale nevieme, či ho smrť naozaj nezastihne. 

V poviedke možno badať, že obe postavy sú umelci, keďže nachádzajú v rôznych situáciách inšpiráciu, dokonca aj v odcudzení ľudí z mesta či ich kamarátov. V texte sa spomína aj teatrálnosť a postava hovorí o gotických vežiach, čo dokazuje jej záujem o umenie. 

Protagonista sa v príbehu vyvíja: na začiatku textu je prezentovaný ako človek, ktorý potrebuje zmeniť iba prostredie, v ktorom žije, ale postupne, s pribúdajúcimi obavami, stupňujúcou sa depresiou, sa začína meniť. Postava už dokáže vidieť iba svoje najhoršie vlastnosti a skutky, ktoré sa síce dlho usiluje maskovať, avšak časom podľahne alkoholu, bojuje so samým sebou, až napokon od seba uniká. 

Jana Domoniová, 

študentka 1. ročníka

Traf! Časť za celok

Svet podľa Marisie 

Svetlana Žuchová: Obrazy zo života M. Bratislava: Marenčin PT, 2013

Život v nemocnici sa neriadi podľa bežných časových zákonitostí. Spánok je luxus, ktorý si personál len má- lokedy môže dovoliť. A ak sa aj niekomu podarí na chvíľu si zdriemnuť, musí vstať v okamihu, keď mu zazvoní mobil. Hodiny určené na prácu sa spájajú s časom na oddych. Minulosť sa tu mieša s prítomnosťou a budúcnosť je tvorená nekončiacim rozpisom denných či nočných služieb. 

Marisia, protagonistka románu Svetlany Žuchovej, Obrazy zo života M., pracuje ako zdravotná sestra. Odlišný režim v nemocnici prekonáva len vďaka pravidlám, ktoré menia neistú skutočnosť na stereotyp: „Preto som si stanovila pravidlá, aby sa zo služieb stala súčasť života a nenarúšali tok času. Z nepravidelnosti sa musela stať súčasť vzorky.“ (s. 9). Marisiu spoznávame prostredníctvom banálnych činností – Žuchovej dôraz na detail postavu zreálňuje a približuje ju recipientovi. Dozvieme sa napríklad, že čajové vrecúško Marisia nikdy nevyberá z nápoja, že si radšej privstane, akoby sa nemala osprchovať, alebo že vo voľnom čase rada pláva či záhradníči. 

Stereotypné činnosti sú pre Marisiu spôsobom, ako sa konfrontovať s nepriaznivou realitou. Napätie v texte je tvorené kontrastom vážneho a banálneho – tragika sa často skrýva za všedné obrazy: „Behávať som začala niekedy potom, čo zomrela mama.“ (s. 20) alebo: „V deň, keď mama zomrela, som išla na kúpalisko.“ (s. 36). Pesimizmus postavy sa strieda s jej úsilím o užívanie života. Napriek tomu, že návod na dosiahnutie šťastia vidí Marisia v spontánnosti a jednoduchosti, je pre ňu ťažké vymaniť sa z materialisticky orientovanej spoločnosti: „Stále sa nám niečo nepáčilo a pre niečo sme boli ne- šťastní, neustále nás niečo znepokojovalo. Hoci možno by bolo stačilo vykašľať sa na bankové konto a pracovné povolenia a ísť v nedeľu na výlet.“ (s. 68). 

Marisia nedokáže byť impulzívna. Vo svojom živote potrebuje istoty viac ako čokoľvek iné. Má strach z neprijatia komunitou, izolácie a prázdnoty. Stará sa o pacientov, no so sebou má najviac problémov. Dospelosť pre ňu predstavuje výzvu, ktorú vníma pri šoférovaní auta či pri upratovaní. Svoj vzťah s Otom si uvedomuje cez každodennú, opakujúcu sa skutočnosť: „Niekedy sa síce zdráham nazývať našu dvojposteľ a stôl s dvoma stoličkami domácnosťou, ale je zas pravda, že vlastníme už aj vysávač a žehliacu dosku, takže sme, predsa len, čímsi ako domácnosťou.“ (s. 55). 

Napriek tomu, že Marisiine zápisky pripomínajú denník, medzi čitateľom a hrdinkou románu sa postupne formuje priepasť. Jednoduchosť textu je narúšaná moralizovaním a častým citovaním univerzálnych právd, napríklad: „Vtip na umieraní je však práve v tom, že život ide ďalej. Pre umieranie sa zem krútiť neprestane.“ (s. 34) alebo: „Možno zlomy vidno až z odstupu. Aj zá- hadné kruhy v obilí vidno len z vtáčej perspektívy.“ (s. 134). Didaktizmus textu potvrdzuje aj zvolené motto: „One life. Live it well.“ (s. 3). Marisia chvíľami pôsobí ako dievčatko, ktoré práve začalo objavovať svet. Sugestívnosť obrazov sa neustálym vysvetľovaním oslabuje, až stráca. Otázna je i autorkina práca s kompozíciou textu, nachádzame tu veľa klišéovitých, sentimentálnych a nadbytočných pasáží: „Keby boli keby, boli by sme v nebi, mávli by ľudia rukou.“ (s. 28). 

Svetlana Žuchová nedokázala udržať kvalitu svojho textu na konštantnej úrovni. Zatiaľ čo prvá kapitola percipienta príjemne prekvapí, po prečítaní posledných stránok sa cítime ako hrdinka, ktorá sa plánuje zúčastniť polmaratónu. Obrazy zo života M. tak možno prirovnať k autu, ktoré za krátky čas dosiahne vysokú rýchlosť, no po úvodnom nadšení jeho vodič zistí, že nemá dostatok benzínu. 

Jakub Souček

JAKUB SOUČEK vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s anglickým jazykom a literatúrou na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. V súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu v odbore literárna veda, v rámci čoho sa venuje výskumu próz Edgara Allana Poa. Okrem toho sa zaujíma o súčasnú slovenskú literatúru, ktorú reflektuje v recenziách uverejňovaných v časopisoch RAK, Vlna a iných. 

Text Jakuba Součka uvádzame ako prvú recenziu od študenta slovakistiky zo Slovenska, v ďalších číslach by sme s uvedenou tendenciou chceli pokračovať. 

Traf! Časť za celok

Všetko je jedno a jedno je všetko 
Víťazoslav Hronec: Pán vzduchu a kráľov syn 
Bratislava: Smena, 1993

Hroncova kniha Pán vzduchu a kráľov syn je súčasťou trilógie, ktorú okrem nej tvorí zbierka poviedok Prievan (1976) a román Plný ponor (1999). Všetky tri knihy spája autorovo sústredenie sa na rodinu Lutrovcov, teda téma, ktorá je v knihe, o ktorej je reč, zastúpená, ale nie je ústredná. S istotou sa však dá povedať, že úvahy o osude, pominuteľnosti, čase a o živote sú stredobodom pozornosti autora, a všetky postavy v knihe sú iba prostriedkom na ich vyjadrenie. Niežeby sa autor postavám nevenoval, ony majú dôležité miesto a podstatnú rolu v jeho textoch. Tvorené sú postmodernisticky, sú mystické, niekedy bez mena, inokedy s menom, aby si čitateľ mohol sám domyslieť, o koho ide, a náznakov je pomerne veľa. Hroncovo dielo treba čítať pozorne, nie preto, že by bolo náročné, ale aby nám neušlo niečo, čo nám pomôže pri interpretácii každej ďalšej poviedky, keď si s prekvapením uvedomíme, že čítame o postave z predošlej poviedky a ani o tom nevieme. Asi aj preto nám pomôže index na konci knihy, mapujúci chronologický sled životných údalostí všetkých postáv, ktorý okrem zrejmej orientačnej funkcie má aj funkciu postmodernistickú. 

Zbierka obsahuje sedem poviedok, navonok si možno všimnúť jej typické postmodernistické znaky. Obsahuje obrázky s odkazmi i bez nich, čarbaniny, faktografické údaje, čísla, dátumy atď. Niektoré poviedky sú členené, napríklad Noc na treťom poschodí je rozdelená na dve časti, ľavú a pravú, na ľavej strane je jeden príbeh, na druhej strane je príbeh v kurzíve, ktorý je viac vecný a môže mýliť čitateľa. Vzniká napríklad otázka, či čí- tať texty súbežne alebo najprv jeden, potom druhý? Najviac zastú- pené v knihe sú poznámky z fyziky, vzťahujúce sa na postavu Marijana Juričevića, ktorý má najdlhšie a najpôsobivejšie úvahy o živote. Ak sa nemýlim, práve takéto uvádzanie vecných teórií o správaní telies, atómov a pod. má za úlohu prehodnotiť metafyzické a materiálne, teda ľudské správanie a jestvovanie oproti nadčasovému univerzu. V poviedke Pred odchodom je zase pozoruhodný postup spracovania textu. V úvode autor zobrazuje postavu (až do konca prózy nevieme, o koho ide), ktorá leží v posteli vedľa ženy, jeho manželky, nasleduje dialóg medzi ľuďmi, o ktorých protagonista rozmýšla. Tieto osoby sú si svojho postavenia vedomé, vedia, že sú len predstavou v niečej hlave, ale to im neuberá na autenticite, dokonca sa miestami zdá, akoby sa správali nezávisle od ich „tvorcu“. Rozhovory ľudí a úvahy hlavnej postavy sa striedajú a zároveň sa dopĺňajú. 

Hroncov štýl v tejto knihe je, aj keď sa jedná o vážne témy, príjemný a pôsobivý. Je plný inteligentných viet, spomienky sú opísané veľmi živo, a spôsob, akým sú postavy a ich životy pospájané, síce vyznieva navonok povrchne, ale čím viac sa o nich dozvedáme, tým viac sa nám zdajú komplikovanejšie a zložitejšie. Výsledkom je dielo majstrovsky premyslené. Ide o verný materiál svojho času, typický postmodernistický text, z pera mimoriadneho mysliteľa. 

Dragana Đilasová, 

študentka 5. ročníka

Traf! Pôvodná tvorba

Ontológia tela v poézii prvej polovice 20. storočia

Pokúsime sa vymedziť pojem tela v literárnom kontexte, presnejšie v štruktúre umeleckého textu. Nejde pritom o pokus utvoriť teóriu umeleckého, presnejšie lyrického textu, ale skôr sa chceme zahrať a zatancovať si s chladnými pojmami na pôde lyrického diela. Jedná sa tu viac o cvičenie, svojráznu gymnastiku pojmovej aparatúry, než o vážnejšiu literárnoteoretickú prácu. 

Telo netreba chápať ako náhodný motív literárneho diela. Vychádzame z toho, že telo je substanciálnym pojmom v umení vôbec a poukazuje na vnútorné charakteristiky umenia. Telo nie je iba príťažlivým objektom umeleckej tvorby, témou pozoruhodnou samou o sebe, so svojimi vizuálnymi vlastnosťami, svojou harmóniou vyplývajúcou z rytmu protikladov častí a celku, svojím pohybom, kontextom, v ktorom pôsobí atď. Expresivitu estetického charakteru možno pozorovať aj v jeho funkcii nositeľa imanentne ľudského, vnútorného, prejavujúceho sa vonkajšími telesnými charakteristikami. Avšak ani schopnosť prejaviť vnútorné nevyčerpáva definovanie zložitého vzťahu literárnych pólov vnútorného a vonkajšieho v telesnom bytí človeka. Vnútorný, psychický svet nedokážeme mechanicky oddeliť od jeho telesného prejavu a naopak, ľudské telo nemôžeme chápať mimo významu, ktorý telo nadobúda v umeleckom texte. V poézii sa sémantika tela umiestňuje do širších kontextov, ktoré neplnia bežnú komunikačnú funkciu. V tomto zmysle časti tela nie sú organickými časťami organizmu, ale sú niečo významovo vzdialené. Taktiež nemôžeme povedať, že by básnik rytmickým používaním slov, ktoré pomenúvajú nejakú, vnemom obsiahnutú realitu, vyjadroval len svoju vnútornú intimitu. To by bolo banálne zjednodušenie poslania básnika. 

Umenie, a zvlášť umenie 20. storočia, venuje veľkú časť energie definovaniu spoločenskej polohy umelca a jeho diela. Treba doložiť, že pozitivizmus preceňuje vý- znam spoločenského aspektu, ktorý je síce dôležitý pre utváranie plnšieho kontextu, v ktorom vzniká umelecké dielo, ale daný aspekt ešte nezaručuje estetickú hodnotu diela. 

Kategóriu tela v lyrickom texte považujeme za jeden z dôležitých estetických mostov spájajúcich objektívnu realitu s intimitou autora. Ono je estetická kategória obsahujúca všetky svoje organické prejavy. Ono nefunguje iba ako slovo alebo jeden jediný motív, ani ako mechanický súčet jazykových prostriedkov pomenúvajúcich časti tela, ale telo je totalita všetkých svojich metaforických, rytmických i symbolických prejavov. Lyrický význam tela spočíva v jeho schopnosti byť hranicou výrazu a významu, vonkajším prejavom vnútorného, a hranica ako taká vždy predstavuje napätie medzi dvomi svetmi a umelecké dielo má funkciu prekonávania týchto hraníc. Telo potom nie je iba slovom, ale je sprostredkovateľom vonkajšej skutočnosti, čo je zároveň najširší význam, aký nadobúda v básnickom diele. 

Ustálené frazeologické alebo „bežné“ spojenia súvisiace s telom a ošúchané patetické pomenúvacie celky (typu „bolestivé srdce“) treba odlíšiť od autentického poetického prejavu vyjadreného slovom, ktoré označuje určitú časť tela. Napríklad v básni Orgiast čierny a biely objavujeme sémanticky originálne a vcelku esteticky produktívne a zmyslov plné syntagmy ako „slnkom pokyprené oči“ (Fabry, Uťaté ruky, 1935, s. 18) alebo v básni Už je pozde... spojenie: „veľký mesiac, nemý, bledý, obličaj sťa mŕtvoly“ (Krasko, Nox et solitudo, 1975, s. 16). 

Telo možno chápať ako výraz napätia medzi vonkaj- ším a vnútorným, lyrickým a epickým, subjektívnym a objektívnym. V tomto prekonávaní posúvame hranicu lyrického k epickému, osobného ku všeobecnému alebo k spoločenskému, dejovému. Umenie verša sa preto opiera o pojem tela, jeho schopnosť plniť expresívne úlohy, cez množstvo somatických prvkov. Pomocou nich sa básnik pohybuje medzi dvomi protikladnými svetmi, pohybuje sa líniou tela, volí jazykové prostriedky, ktoré označujú telesnú realitu k iným pojmom, z čoho vyplýva autentický estetický zážitok vlastnej telesnosti a osobného, psychického až neopakovateľného. Spojenie protikladných tendencií až po nezrozumiteľnosť osobného a vonkajšieho prírodno-spoločenského, v ktorom čitateľ môže nájsť seba, je podstatnou umeleckou zložkou lyrického textu, dokonca aj lyrizovanej epiky. 

Na druhej strane telo vyjadruje senzibilitu básnika pre spoločenský priestor, pričom táto senzibilita je ur- čitým spôsobom umiestnená do historickej reality. Napríklad, telo po hrôzach svetovej vojny, po masovej, až technologickej deštrukcii života, nadobúda celkom iný význam, než malo storočie pred ňou, alebo v romantizme či klasicizme. Telo ako lyrický prostriedok sa mení v závislosti od estetickej koncepcie a autorského gesta. Napríklad v básňach R. Fabryho mysticky poukazuje na deštruktívne sily človeka, kým v Smrekovej tvorbe oslavuje životný impulz. V oboch prípadoch ide o reakciu na dobový kontext a súvis daného motívu s otázkou slobody v medzivojnovom období. 

Spomínali sme spoločenský kontext, ale literárne umenie a zvlášť poézia ľahko dokáže opustiť priamy telesný, vnemový kontakt tela s vonkajším svetom a upriamiť sa k predstavám vzdialeným od primárneho areálu zmyslov. V podstate neexistujú brány na vyjadrovanie postoja lyrického subjektu, tak sa aj telo alebo metafory, výrazové prostriedky narábajúce s pomenovaniami tela (v užšom zmysle), ako aj samotné telesné vnímanie prostredníctvom poetického výrazu (v širšom zmysle), používajú ako nástroj opúšťania bezprostrednosti. 

Napriek neobmedzeným možnostiam metafory sa poetika nevyhnutne vracia k základnému kontaktu s realitou, narába so somatickými slovami, akými sú oko, končatiny, chladné ruky (napríklad v Kraskovom cykle Nox et solitudo) a podobne. 

Telo ako motív otvára v básňach sféru intimity a zároveň často približuje poetiku k erotickému, v niektorých prípadoch k vulgárnemu pólu. Vulgárne obrazy nemusia byť v umení neproduktívne, naopak, mnohí básnici prvej polovice 20. storočia využívali erotizmus nielen so zámerom šokovať, ale aj umelecky spracovať túto časť ľudskej existencie. 

Práve na tomto ostrí noža, medzi vulgárnym a estetickým, sa často kolíše lyrický subjekt 20. storočia. Možno konštatovať, že erotické prvky sa frekventovane nevyskytujú v slovenskej poézii tohto obdobia. Avantgardní básnici v Európe využívali vo svojich veršoch prvky sexuality častejšie než ich kolegovia pod Tatrami. Dôvody treba hľadať v dejinách literatúry, špecifických podmienkach, v ktorých sa vyvíjala. 

Krátke myšlienkové pátranie po literárnych kontextoch tela možno uzavrieť konštatovaním, že telo je umeleckým prostriedkom v zmysle pojmu, slova, metafory, má zvláštne postavenie, odlišné od iných slov, pojmov a metafor. Jeho pozícia vyplýva zo špecifického postavenia ľudského tela ako hranice medzi vnútorným a vonkajším, medzi psychikou a spoločensko-prírodným svetom. Preto nie je div, že poézia v ňom často nachádzala spiritus movens. 

Vladimír Valihora, 

študent 4. ročníka