Slovenský
študentský časopis
Ročník
7 / Číslo 13 –
14 / September 2016
K tvorivosti
Kedysi bol začiatok všetkého... Začiatok, pred ktorým nebol žiaden koniec. Všetko, čo vtedy vzniklo, bolo Kedysi dávno bol začiatok všetkého…
Začiatok, pred ktorým nebol žiaden koniec. Všetko, čo vtedy vzniklo, bolo nové
a jedinečné. Tento vznik umožňoval prameň tvorivosti, čerstvý a plný – na
pohľad nekonečný. Postupne sa z neho začalo čerpať. Tvorivosť tak bujnela,
mohutnela, rozširovala sa a prejavovala v rôznych tvaroch na všetkých
očakávaných i neočakávaných miestach.
Túžba po čerpaní z prameňa tvorivosti
bola obrovská. Inovatívnosť sa zo začiatku prejavovala v obmenách túžby po
dobre a spravodlivosti, v úsilí zlepšiť svet a želať si neskutočné a nepoznané.
Potom však prišiel pocit vyčerpanosti. S novou dobou a moderným chápaním sveta
sa prílev do prameňa akoby zastavil, avšak voda v ňom stále prúdi. Myšlienky sa
víria, kombinujú, plynú.
Je prameň tvorivosti skutočne
nevyčerpateľný? Kto ho takým robí? Kto mu pridáva ďalšie kvapky? Sú to tí,
ktorí čítajú, alebo tí, ktorí píšu?
Vytvoriť z ničoho niečo, vedieť vplývať
na čosi, zaujať, rozmýšľať – byť... Je to umenie, ktoré jednotlivec čerpá z
pradávneho prameňa. Svojou múdrosťou, rozvážnosťou a schopnosťou myslieť,
svojou tvorivosťou človek znova a znova plní prameň a prebúdza v ňom novú silu.
Prispieva tak k nekonečnému perpetuum mobile.
Byť kreatívny, vytvoriť nové,
originálne dielo, zapôsobiť, uplatniť sa a vyniknúť... To je zmysel života.
Prispieť k regenerácii prameňa tvorivosti, byť súčasťou tvorivého procesu, byť
odvážny a meniť svet. Usilovať sa prispôsobiť si realitu a rozširovať jej
hranice aj vlastnými výtvormi.
Myslíš a si? Existuješ? Tak sa opováž!
Prekroč hranicu komfortnej zóny! Vydaj sa na cestu hľadania podstaty, na cestu
tvorivosti a originality! Hraj sa! Buď pripravený na zmeny! Nečakaj na správnu
chvíľu a na oslovenie tvorivých múz, ale kráčaj smelo za svojím cieľom! Meň
svet!
Vydaj sa na cestu prekonávania prekážok
a zájdi ďaleko, až k prameňu – k vlastnému prameňu života a tvorivosti!
Ma. Anna Margaréta Valentová
Prednedávnom aj
Srbsko zasiahla horúčka medziuniverzitných výmen.
Novosadská
univerzita sa pred niekoľkými rokmi zapojila do siete akademických mobilít prostredníctvom
viacerých programov: Join EU-SEE, Basileus, SIGMA Agile, SUNBEAM, EUROWEB+,
Erasmus+, Campus Europae, Ceepus, Global UGRAD, DAAD, Campus France. Dané
programy umožňujú študentom pobudnúť na zahraničnej univerzite a tam sa zapojiť
do študentského života, zdokonaliť sa vo zvolenom odbore, rozšíriť si
vedomosti, spoznať kultúru a mentalitu iných národov, podnietiť sa k
tvorivosti, cestovať a v neposlednom rade sa kamarátiť s obyvateľmi iných
štátov. Programy zahrnujú aj učiteľské výmeny, umožňujúce prednáškové pobyty a
skúsenosti s výučbou v zahraničí.
Zvlášť populárny
je program Erazmus+, prostredníctvom ktorého môžu študenti pobudnúť v zahraničí
buď jeden semester, alebo celý školský rok. Veľkou výhodou týchto programov sú
štipendiá, ktoré sú aj krokom k osamostatneniu sa mladých ľudí, k získaniu
ich vedomostí, ale i k zvýšeniu pracovných príležitostí.
Erasmus+ je nový,
ucelený európsky fond, ktorý podporuje vzdelávanie, študentské a učiteľské
výmeny, športové či mládežnícke aktivity a programy celoživotného vzdelávania.
Erazmus+, alebo kreditová mobilita, vychádza študentom v ústrety aj v tom
zmysle, že ESPB kredity, ktoré sú získané na zahraničných univerzitách, sa na
domácej fakulte uznávajú.
Ak si chcete
vyskúšať štúdium na niektorej zo zahraničných univerzít, spoznať sa so
zahraničnými kolegami, vymeniť si s nimi skúsenosti a získať nové vedomosti,
stačí, aby Vaša fakulta mala uzavretú dohodu s univerzitou, ktorú chcete
navštíviť. Potom Vám už odborníci, ktorí na Vašej fakulte predstavujú tieto
programy, pomôžu so všetkými potrebnými záležitostiami a môžete smelo vykročiť
na cestu študentskej mobility.
Na Filozofickej
fakulte v Novom Sade o programoch medzinárodných mobilít informuje Kancelária
pre medzinárodnú spoluprácu
Zaujímavé
informácie z prvej ruky má pre Vás Želmíra Koláriková, študentka 3. ročníka
slovakistiky, ktorá v letnom semestri školského roku 2015/2016 pobudla na
Prešovskej univerzite v Prešove. V rámci programu Erasmus+ Želmíru na Oddelení
slovakistiky FF UNS v tom istom semestri vymenil študent Prešovskej univerzity
v Prešove, kolega slovakista Ján Dunda.
Porovnajte si ich
skúsenosti.
Ako ste sa dozvedeli o programe
študentských mobilít?
Želmíra: Na fakulte som
sa od našej lektorky dozvedela, že máme možnosť ísť na výmenu študentov na
Slovensko. Neváhala som dlho a rozhodla som sa pre mobilitu. Od februára do
júna, čiže počas letného semestra školského roka 2015/2016, som študovala na
Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove.
Ján: O štúdium v
zahraničí som sa zaujímal už na gymnáziu, no vtedy som ešte nemal presnú
predstavu o tom, čomu by som sa chcel v budúcnosti venovať. Chuť cestovať a
nachádzať nepoznané ma neopustila, ani keď som sa rozhodol nastúpiť na
slovakistiku v Prešove, teda priamo v tom regióne, z ktorého pochádzam, a tak
som sa celkom prirodzene zaujímal o výmenné pobyty pre študentov cez program
Erasmus. Tieto mobility sú super príležitosť pre tých, ktorí si chcú vyskúšať
život v novom prostredí, a teda sú aj akousi malou skúškou odvahy a možno i
zodpovednosti.
Aký bol záujem študentov o tento
program mobility?
Želmíra: Z nášho
Oddelenia slovakistiky som bola jediná, ale zoznámila som sa so študentkou
rusinistiky z novosadskej Filozofickej fakulty, takže mi bolo ľahšie, lebo
predsa sme boli dve študentky zo Srbska.
Ján: Povedal by som,
že výmenné pobyty sú momentálne na Slovensku v kurze. Napokon, aj moji
najbližší priatelia v ročníku boli vybraní na mobility vo Francúzsku a Veľkej
Británii, takže po celý čas sme boli v kontakte a vymieňali sme si dojmy a
zážitky. Myslím si, že momentálne je najväčší záujem (a to nielen u nás, ale aj
v ostatných krajinách strednej Európy) hlavne o severské a západoeurópske
krajiny. Neznamená to však, že by Srbsko či Slovensko nemali čo ponúknuť. Šiel
som na svoju výmenu s predstavou, že o Srbsku sa síce nerozpráva toľko, koľko o
iných krajinách, no že budem mať o to autentickejší a v konečnom dôsledku aj
originálnejší zážitok zo svojho pobytu.
Realizácia programu bola taká, ako ste
očakávali?
Želmíra: Prvého dňa sme
mali uvítanie, zoznámila som sa so študentmi z Poľska, Grécka, Francúzska,
Nemecka, Portugalska, Ukrajiny, Česka, Turecka, ktorí boli tiež na mobilite
prostredníctvom programu Erazmus+, cítili sme sa tam ako jedna rodina. Počas
semestra nám hostitelia organizovali výlety do Krakova, Rakúska, Budapešti,
Česka a do Vysokých Tatier. Na prednáškach, ktoré som si zvolila, to bolo
spočiatku ťažké, keďže som nikoho nepoznala a kolegovia boli iní, ako sú u nás,
neboli veľmi naladení pre spoluprácu, takže som si musela poradiť sama. Ďakujúc
profesorom, zdolala som všetko, čo sa odo mňa očakávalo.
Ján: Keď som doma
oznámil, že pôjdem na Balkán, reakcie boli rôzne. Bral som však túto záležitosť
úsmevne, pretože som nečakal zážitky ako z Kusturicových filmov. Novosadčania,
ale aj ostatní študenti v meste, sú naozaj dobrosrdeční a priateľskí
ľudia, takže som nemal núdzu o príjemnú spoločnosť. Trochu nepríjemným zistením
pre mňa bolo, že sme nemali v programe zahrnuté ubytovanie na internátoch a
musel som si tak na začiatku pobytu zháňať podnájom. Keďže som pricestoval do
Srbska vo februári, väčšina študentov už bola ubytovaná, takže mi nezostalo nič
iné, ako sa ísť pýtať do miestnych realitných agentúr. Komunikovali sme lámanou
srbčinou, pretože som sa ju učil vtedy len prvý týždeň, teda aby som bol fakt
úprimný, bolo to skôr dorozumievanie sa rukami-nohami.
Môžete porovnať štúdium u nás a v
Prešove?
Želmíra: Keď by som mala
porovnať spôsob výučby a skúšania, myslím si, že na Slovensku je to oveľa
jednoduchšie a ľahšie ako u nás, že sa oveľa menej od študentov žiada a látka,
ktorá sa vyučuje, je omnoho jednoduchšia. Bola to pre mňa výborná skúsenosť, aj
keď to na začiatku nebolo ani trochu ľahké.
Ján: Mal som pocit,
že do vyučovania sa vnášala trochu tá odlišná mentalita – hodiny boli
uvoľnenejšie, veľký dôraz sa kládol na dialóg v triede a vnímam to tak, že
vyučujúci boli omnoho osobnejší vo vzťahu k študentom, čo je vynikajúce. Zdá sa
mi, že doma sme vo vzdelávaní omnoho striktnejší, máme radi, keď je vo všetkom
poriadok a omnoho väčší dôraz sa zvykne klásť na dochvíľnosť. Musím však
povedať, že práve študenti zo zahraničia, mňa nevynímajúc, si veľmi rýchlo a
radi zvyknú na trochu väčšiu pohodlnosť v Srbsku, a tak sme aj často vtipkovali
na účet našich priateľov z Nemecka či Rakúska, keď niekam meškali.
Odporučili by ste iným kolegom
mobilitu?
Želmíra: Ak by sa mi
naskytla ešte jedna možnosť, neváhala by som a šla by som znovu. Odporučila by
som aj ostatným študentom, aby si to vyskúšali a zoznámili sa s plánom a prácou
fakulty na Slovensku.
Ján: Rozhodne áno. Mladí ľudia by nemali upadnúť do
stereotypu, mali by nájsť odvahu skúšať nové veci a nebáť sa otvorene myslieť.
Študenti v Srbsku a na Slovensku sú šikovní a talentovaní, preto by mali dostať
priestor, aby si mohli vyskúšať rôznorodé aktivity a aby sami vedeli triezvo
zhodnotiť, čo ich v živote bude napĺňať. A baviť. Pretože to je rovnako
dôležité.
Pripravili MŠS a AMV
18. novembra 2015 navštívili Oddelenie
slovakistiky FF UNS v rámci projektu Litera
tour, ktorý tu organizuje a moderuje prof. PhDr. Marta Součková, PhD.,
lektorka slovenského jazyka a kultúry, básnik, prozaik a vydavateľ Peter Šulej
a prozaik Peter Balko.
5. mája 2016 sa konala ďalšia Litera tour na Oddelení slovakistiky FF
UNS, prezentácia poetky Kataríny Kucbelovej a prozaičky Moniky Kompaníkovej.
V tomto čísle slovenského študentského časopisu
uvádzame ukážky z ostatných básnických zbierok Petra Šuleja, Nódy (2014), a Kataríny Kucbelovej Vie, čo urobí (2013). Literárny vedec
Jaroslav Šrank zaradil Petra Šuleja do experimentálno-dekonštruktívnej línie
postmodernej poézie. V básni, ktorú uverejňujeme v našom časopise, Šulej
odkazuje na vojvodinského básnika Jozefa Klátika. Tvorbu Kataríny Kucbelovej
Šrank považuje za prejav druhej vlny experimentálno-dekonštruktívnej poézie na
Slovensku.
AMV
Peter Šulej
Katarína Kucbelová (1979)
VIE, ČO UROBÍ
naleje víno
má aj niečo tvrdšie,
keby niekto chcel
o zbrani v zásuvke
sa bavíme ako o zábavnej
pyrotechnike
číta letáky
supermarketov
mýli si televízne
noviny a reality šou
susedov s
postavami z televízie
aj jeho téma sú
susedské vzťahy
jeho teritórium je
ulica
nad vyššími
územnými celkami nerozmýšľa
vie, čo by povedal
redaktorke
je pripravený na
všetko
nezaskočí ho ani
bezbrannosť
priemerného
televízneho diváka
Študentská súťaž
Lektorátu slovenského jazyka a kultúry
na Oddelení
slovakistiky FF UNS 2015
V rubrike Pôvodná tvorba publikujeme práce zo študentskej súťaže Lektorátu
slovenského jazyka a kultúry na Oddelení slovakistiky FF UNS 2015, ktorá bola
organizovaná druhýkrát.
Do súťaže vlastnej
tvorby (umeleckého, esejistického a literárnovedného textu) sa v akademickom
roku 2015/2016 prihlásilo sedem autoriek a dvaja autori. Z trinástich textov
štyri patria do poézie, jeden do prózy, tri sú adaptácie, respektíve štylizácie
s tendenciou ku próze, päť textov predstavujú úvahy či reflexie o láske a
živote.
Komisia, Marta
Součková, Jarmila Hodoličová a Marína Šimáková Speváková, odmenila knihami šesť
prác.
Prvú cenu získala
Jana Domoniová za poéziu, pričom oceniť možno najmä jej báseň Šváb, v ktorej sa prejavuje talent
autorky písať civilne a zároveň zmysel pre jazykové hry. Druhé dve ceny boli
udelené Andree Lomenovej, za fejtón, a Martine Bartošovej, za prozaický text.
Na treťom mieste boli Daniela Vujovićová, za adaptáciu a fantastizáciu
rozprávky o Červenej čiapočke, Vladimír Valihora za antropomorfizovaný opis o
mademoiselle Gilotíne a Milina Čiliaková za sľubný pokus o prózu pre deti.
V našom časopise uverejňujeme víťazné básne Jany Domoniovej a z ostatných
príspevkov vyberáme doteraz nepublikované texty Andrey Lomenovej, Vladimíra
Valihoru a Dragany Đilasovej.
MŠS
Šváb
Jana Domoniová, 2. ročník
Dnes,
začínam,
všetko,
pekne odznovu.
Ó, ja!
Červený syr.
Ružová voda.
Modré šváby.
Nechá ich tam,
nech si trochu pochutia.
Skleneným pohárom cieli.
Rozmliaždené,
suché telá.
Niet hemolymfy.
Prešuje ich.
Biela šťava nie je.
Mláti pohárom,
trhá tykadielká,
nôžky, pancierik.
Včera
sa nedalo
skončiť.
Ó, ja!
Babre sa v rozkúskovaných telíčkach,
rýchlo vopchá jedno do úst,
pochrumká, zhltne.
Zapije vodou,
až z brady steká
fialový pramienok.
Hlúpe dieťa.
Alebo zajtra?
Zaiste.
Ó, ja!
Deratizácia
nemožná.
Dezinfekcia
čiastočná.
Detoxikácia?Flám
Jana Domoniová, 2. ročník
nečakané
očakávanie
pohľad blúdi
nervόzna ruka
a
nevediace oko
na našich
viečkach
sa premieta
film
krátky
animovaný
stratený zapaľovač
dym a cigareta
plastové
poháre a
svetlé pivo
mobil číslo
esemeska
klávesnica
usmievam sa
vyberám slová
smajlíky
otázniky
!!
Mademoiselle Gilotína
Vladimír Valihora, 4. ročník
Ešte stále ju mám. Tú schopnosť
prilákať pohľad cudzincov svojimi veličiznými drevenými končatinami a mojou železnou
oponou. Dnes ma síce navštevujú iba malé skupiny ľudí, ktoré sa rozhodnú
vyliezť úzkymi schodmi do tejto sterilnej miestnosti, no predsa len mám rada
publikum. Divné však je, že sa malinké skupiny mojich ctiteľov tak rýchlo
striedajú. Asi sú rozdelení podľa nejakého pravidla: raz deti, inokedy
dôchodcovia, potom páriky alebo aj všetci spolu. Trochu sa dívajú na mňa,
daktorí ukazujú prstom a všetci akoby čakali na môj majestátny pohyb. Niekedy
si myslím, že už nikdy nevydám ten starý dobrý zvuk trenia železa o drevo, taký
kratučký, ale aj plný. Tak by som sa tešila, keby aspoň ešte raz... ale
potrebujem pomoc človeka, nie som celkom samostatná. Prečo už nikto nemá záujem
o moju ostrú železnú hudbu? Nedbám... Tie ľudské bytosti sú ozaj smiešne.
Dívajú sa na mňa a potom čítajú z tej ceduľky nalepenej na sklo pri mne, asi sa
to čítaním volá, keď sa tak dlho pozerajú na kúsok papiera. Sú hlúpi, keď
venujú pozornosť materiálu, akým je to tenučké drevo. A či je to vôbec drevo,
bez ostria… Možno ľudia dnes obdivujú papier, pretože aj oni sú slabunkí, nie
ako ich predkovia. Tí ešte vedeli uctievať také trvanlivé hodnoty, akou som
napríklad ja. Smiešne a premenlivé bytosti, tí ľudia, ale aspoň sa pri nich
nenudím.
Nevravím, že mi teraz nie je venovaná
pozornosť, ale predsa len ma občas zaplavia spomienky. Kedysi mi patrilo celé
námestie, samozrejme, ja som bola vždy uprostred neho. Najprv sa bleskurýchlo
šírila zvesť o blížiacom sa majestátnom výkone. Celé mesto bolo vzrušené. Dav zapĺňal
námestie dovtedy, kým sa čerstvý vzduch nezastavil a steny budov sa nezačali
potiť od jeho dychu. Nálada v takýchto chvíľach bola fantastická. Jedni
plakali, iní sa škodoradostne škerili, tam slzy, hentam sliny, paráda. Na
pódium ma obyčajne dvíhali dvaja kati, ozaj zlatí chlapci, vedeli to s mohutným
telom, gavalieri, stará škola. Poznali môj význam a ctili môj drahocenný pohyb,
ten sek. Neboli všetci takí fajnoví. Môjmu výkonu vždy predchádzalo nudné
táranie do čierna a fialova vyobliekaných zoschnutých, plešivých pánov, potom
naťahovanie vydeseného muža alebo ženy. Robilo sa z toho divadlo, ktoré v
podstate nikoho nezaujímalo a viacerí ľudia nechápali, že hrajú vedľajšie roly.
Stredobodom pozornosti som vždy bola len ja. Úlohou ostatných bolo len
vytvorenie napätia, až do vyvrcholenia, do chvíle, v ktorej som potešila
publikum svojím velebným činom. Aj ostatní dostávali kúsok môjho lesku. Tie
časy ešte žijú v mojej pamäti.
Železná opona sa pomaly dvíha, do lona
mi posadia človeka a potom už nastane sakrálne ticho.
Súdne konanie
Ma. Andrea Lomenová
Také šťastie treba
v živote prežiť, ako bolo to moje absurdné vysedávanie v súdnej sieni. Všetko
len preto, že môj milovaný starý otec bol natoľko spravodlivý pri delení
majetku, že bratovi hliviakovi pripadla krásna časť zeme, kým ja mám to
potešenie vlastniť storočnú rozpadávajúcu sa chatrč, ktorú dedo nazýval útulným
domovom. Mňa to zobralo iba na pár dní, počas ktorých sa susedia začali tešiť
môjmu nenávratu. Radostne totiž plakali, lebo si mysleli, že končím na tomto
svete takisto ako môj štedrý dedo. Ja som len normálne preležala krízu, aby som
nemyslela deň-noc na tú obrovskú radosť z môjho paláca. Ostatného blahobytu som
sa pre vlastné dobro radšej podobrotky vzdala. No braček potreboval ešte aj to,
aby sa jeho duši vyhovelo. Keďže mám dobrú prácu a makám ako teraz, bude dedov
kôň Polly na bratových poliach, nepotrebujem dodatočné darčeky. Treba spomenúť,
že môj získaný majetok sa nachádza v chudobnej štvrti na dedine. Nečudo, že si
dedo dobre rozumel s rómskymi susedmi. To bude paráda, zbytočné veci hneď mať
poruke a vyšmariť ich do susedovho dvora...
Radšej sa dedo
mal, kým žil, zaoberať menej závažnými vecami, ktoré by si neskôr nevyžadovali
zimné vysedávanie v ľadovej súdnej sieni.
Jedného, ako som
už spomenula, poriadne chladného rána som dostala pozvánku, podľa ktorej som
mala tú česť zúčastniť sa súdneho rozhodovania. Posol bol trpezlivý a počkal
pri vchode môjho domu, kým nedočítam tých pár riadkov. Už z listu sa dalo
vycítiť, aké príjemné chvíle zažijem v súdnej sieni s nepriateľom, teda s
právnikom môjho brata. Šla som. Pekne vyobliekanú a navoňavkovanú ma strážnik
poriadne povyzliekal pohľadom a ešte aj kráľovsky previedol cez pištiaceho
prehliadača zbraní. Len nechápem, prečo človečina prichádzajúca po mne mohla
obísť pištiacu hrozbu a vyhnúť sa tak nepríjemným pocitom. Vôbec si však nemyslím,
že by som pripomínala odpornú kriminálničku zo seriálu Trinásť mŕtvych mužov. Nie, v žiadnom prípade.
Také niečo mi ani
na rozum neprišlo. Sadla som si na určené miesto v súdnej sieni a začala
uvažovať, že sem by sa mi v tejto chvíli hodili domáce šaty, z ktorých som sa
len pred chvíľou vyzliekla. Nieže by som mala zlú mienku o tých deravých
obdĺžnikoch, čo sa oknami nazývajú, ale radšej by som si v hladomorni obzerala
počmárané steny a šliapala na vykŕmeného potkana, ako čakala, že tie okná
zadržia aspoň trochu prítomného tepla.
Na privítanie
sudcu zarachotili stoličky a cirkusové veselie mohlo začať. Krásne tváre
velebného pána sudcu a právnika, ktorého oči ustavične blúdili po mojom tele,
robili zo súdu karneval a ja som sa aj napriek tomu nudila. Dvojhodinová
večnosť v sieni poslúžila na to, aby som sa k slovu vôbec nedostala, a preto
som ani nemala možnosť zvíťaziť nad milovaným bračekom. A to ešte nehovorím o
veľkej spravodlivosti zákonov nášho čoraz viac stroskotávajúceho štátu. Tešila
som sa z usmiatych tvárí mojich protivníkov, ale potom som už naozaj chcela
odtiaľ vypadnúť. Aj na svoj odchod som sa tešila iba do chvíle, kým som neprišla
ku schodom, ktorými som sa mala konečne odplaziť von. Dnes si už rada spomínam
na dobrodružstvo kotúľania sa dolu nimi, asi tridsaťmetrovými. Také skvelé
schody sa nenašli ani u Cézara v dobe Kleopatry. Mala som vedieť, že každý je
inak stavaný a že na rovnováhu sa môže zabudnúť.
Myslím si, že
čistý vzduch po tom všetkom mi urobil dobre. Do novosadskej súdnej siene sa
vrátim, len keď to bude naozaj nevyhnutné...
O osobe
Dragana Đilasová, 5. ročník
Uhol pohľadu znamená, že všetko, čo
existuje, môžeme pozorovať rôznymi spôsobmi, že nič nemusí byť jednoznačné a
konečné, že všetko musíme brať s rezervou. Nikdy nič neber tak, ako to vyzerá.
Spýtaj sa sám seba, či je to naozaj tak? Veríš tomu? Takto si pamätám slová
jednej osoby, ktorá ma chcela ušetriť od zbytočného trápenia v živote, cez
ktoré ona musela prejsť. Neviem, či som ju teraz ako dospelá, zrelá osoba
nesklamala.
Určite nie som jediný človek na svete,
ktorý, keď dostal príležitosť, zabudol na cudziu skúsenosť a spravil chybu,
vedome a možno aj naschvál, pretože nemohol odolať pokušeniu. ,,Viem, že to
neskôr oľutujem, ale možno to nebude tak v mojom prípade, možno to predsa len
bude inak, ja nie som ako S, ja viem, čo robím atď.” Poznáte?
Nikdy som sa nechcela učiť na vlastných
chybách. Bola som a určite som aj dnes tvrdohlavá, lenže tá mladistvá zaťatosť nadobudla
kontúry životnej skúsenosti. Teraz už aspoň viem, kde sa nachádza hranica medzi
svedomitosťou a tvrdohlavosťou. Mala som šťastie, že som na to nedoplatila
nejakou krutou životnou lekciou, aj keď niekedy som možno mala ustúpiť a
poslúchnuť staršieho. Ja som však nepočúvala. A tak ako malý vrabec, Edith
Piaf, ja tiež neľutujem nič. Až na jednu vec, a to je tá, ktorou som začala, že
človek má všetko brať s rezervou. Never všetkému, čo počuješ.
Ja som bola vždy naivná osoba. Mrzí ma,
že slovo naivita má negatívnu konotáciu a viaže sa na hlúposť. Keď je niekto
naivný, tak je automaticky aj hlúpy. Ja som to tak nikdy nechápala. Nikdy som
proste neverila, že ľudia môžu byť tak veľmi rozdielni, keď ide o čosi také,
ako je viera. Verila som ľuďom. Verila som všetkému, čo mi rozprávali, pretože
som nepoznala neúprimnosť, nevedela som, že existuje aj temná strana mince.
Áno, keď si mladý a neskúsený, tak si aj naivný, ale ja som sa až príliš
spoliehala na niečo také abstraktné, ako je úprimnosť. Ani som netušila, aké
komplikované sú medziľudské vzťahy. Nevedela som, že osoba hovorila o ľuďoch.
Bola som naivná, keď som si myslela, že je reč o učive alebo o niečom, čo si
môžem pozrieť v televízii. Taký obmedzený bol môj malý, dospievajúci mozog.
Chvalabohu, nesklamala som sa veľmi,
keď som sa dozvedela pravdu. Keď sa mi oči konečne otvorili. Vždy som sa tešila
pravde, ale kedysi som si myslela, že ona pochádza od druhých ľudí. Dnes už
viem, že pravdu môžeme obmieňať sami. Z uhla pohľadu, ktorý sa nám páči, ktorý
nám najviac vyhovuje. Na svete je tak málo bezúhonných ľudí preto, lebo keď
máme na výber, väčšina si ľudí zvolí to, čo im bude viac vyhovovať a málokto
urobí správnu vec, ktorú, ako sa ukázalo, nie je vždy ľahké vykonať.
Ďakujem osobe, ktorá zasadila semienko
skeptizmu do môjho rozumu. Trvalo veľa rokov, kým úplne nerozkvitlo, ale jeho
koreň je teraz pevný a ťažko ho niečo rozruší.
PoŠtúrenie mýtu
Projekt PoŠtúrenie mýtu bol
iniciovaný Lektorátom slovenského jazyka a kultúry pri Belehradskej univerzite
a Univerzite v Novom Sade s podporou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a
športu Slovenskej republiky pri príležitosti Roku Ľudovíta Štúra. Realizoval sa
formou súťaže s možnosťou výhry 3 štipendií na 51. ročník Letnej školy
slovenského jazyka a kultúry SAS v Bratislave. Súťažiaci mali napísať text
konkretizujúci osobnosť Ľudovíta Štúra, a to bez akéhokoľvek formálneho
obmedzenia. Práce hodnotila porota v zložení: Karol Csiba, Peter Káša, Dagmar
Kročanová, Juraj Malíček a Marianna Sedláková.
Študentka 5. ročníka Oddelenia
slovakistiky FF UNS Martina Bartošová získala ocenenie poroty v tejto súťaži.
Jej odmenený text List pre brata Slovana
bol uverejnený v slovenskom časopise Jazyk
a literatúra aj v samostatnom zborníku z tejto súťaže. Martine blahoželáme!
V tej istej súťaži bolo krásne 3.
miesto udelené našej študentke 2. ročníka Jane Domoniovej, ktorej text s názvom
Štúr, tvarovo odkazujúci na
facebookové stránky, bol takisto uverejnený v zborníku. Domoniová tak zároveň
získala štipendium na Letnú školu slovenského jazyka a kultúry Studia Academica
Slovaca 2016. Jane taktiež blahoželáme!AMV
Obe práce sú dostupné na:
https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/sas/PoSturenie_mytu.pdf
Kukučínov Jadran
V medzilektorátnej literárnej súťaži Kukučínov Jadran, ktorú na Katedre
slovenského jazyka a literatúry Inštitútu západoslovenských jazykov a literatúr
Filozofickej fakulty Univerzity v Záhrebe zorganizoval Lektorát slovenského
jazyka a kultúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej Republiky, získali študentky Oddelenia
slovakistiky FF UNS prvú a tretiu cenu v kategórii prózy.
Jana Domoniová, študentka druhého
ročníka, získala 1. cenu a pobyt na Letnej škole slovenského jazyka a kultúry
SAS v Bratislave za prózu O spojoch,
schizofrénii a jednej žúrke.
Milina Čiliaková, študentka štvrtého
ročníka, získala 3. cenu za prózu Zabudnutý?
a pobyt na Letnej škole slovenského jazyka ÚJOP.
O výsledkoch rozhodla porota v zložení: Karol Csiba,
Veronika Svoradová a Zuzana Trstenská.
MŠS
O spojoch, schizofrénii a jednej žúrke
Jana Domoniová, 2.
ročník
Som unavený z autobusov, zlých spojov a
zo života na dedine. Každodenne zažívať autobusové dobrodružstvá by som nikomu
neodporúčal, postupne to urobí niečo s človekom, dalo by sa povedať, že sa
zmení. Cesty sú totiž bohaté na pekné, veľké a hlboké jamy. Nie je však jama
ako jama, poznám výstižné exempláre tých najlepších z najväčších, ktoré svoju
mystickú krásu odhalia v daždivom období, vtedy ukážu výbornú schopnosť
kamufláže a bum! Otrasie sa celý autobus, sivá huspenina v hlave sa poriadne
roztancuje a človek sa začne obzerať vôkol seba, či mu náhodou nejaká tá
oblička neušla von z trupu alebo či sa žalúdok neobrátil na zlú stranu. Niekto
by povedal, že na príčine sú cesty, nie vozidlo. Čiastočne možno súhlasiť,
lebo, ako všetci vieme, cesty sa opravujú raz za štyri roky (najmä vtedy, ak sú
mimoriadne voľby). V predvolebnom období sa nájdu v štátnej pokladnici i
peniaze na opravu, aby sa občanom ľahšie cestovalo. Že sa nejaký politik objaví
i na obrazovkách vysmiaty a s nožnicami v rukách, slávnostne rozstrihne červenú
pásku, čím otvorí pár kilometrov rovnej cesty a iba tak mimochodom spomenie
plány svojej politickej strany, je iste vedľajšie.
Zmenu človeka nezapríčinia len jamy,
podmienené neadekvátnym narábaním so štátnymi peniazmi. Samozrejme, existujú aj
spôsoby na transformáciu, ktoré sú omnoho nebezpečnejšie. Hovorím o hodinových
čakaniach na vysnívané vozidlo verejnej dopravy. Myslím si, že tento spôsob
našej premeny je geniálny a hoci si vyžaduje čas, metamorfóza je trvalá a
dokonalá.
Ešte 1 hodina + 26 minút
Hlavná železničná stanica opásaná
vzácnym mramorom a matným sklom. Striedajú sa kufre: klasické kožené,
pestrofarebné módne, značkové, bodkované, pruhované – väčšinou kolieskové,
vydávajúce zvláštny hukot. Pri vchode stoja dvaja policajti. Keby ste sa
prechádzali po meste, stretnete ďalšie kusy. Štát chce, aby sa obyvatelia
cítili bezpečne pred akýmkoľvek útokom a párik policajtov predsa dokáže
zabezpečiť celý železničný terén. Toto je ideálna situácia, ako dokázať
občanom, že štát je aj napriek kríze dobre zorganizovaný a je schopný brániť sa
pred nebezpečenstvom.
Cestou k voľnej lavičke som niečo
zacítil na ruke. Vápnovo biela hmota mi stekala po rukáve bundy. Tí odporní
sráči! Táto lokalita je pre nich priam ideálna. V kuse tu lietajú, lebo vždy
nájdu zvyšky jedál alebo im nejaké decko hodí pukance. Hľadám vreckovku, no,
samozrejme, nemám ani jednu. Nech mi niekto hovorí, že vtáčí výkal znamená
šťastie! Ak mi má niečo priniesť, želám si aspoň vreckovku a teleport. Každý si
žiada to, čo práve potrebuje. Stroj času si dokážem skonštruovať aj sám, len
musím nájsť dobré hodinky, ktoré by niečo podobné zniesli. Aspoňže lavička bola
ešte voľná. Staničné hodiny viseli priamo oproti. Zdajú sa celkom v poriadku,
ale čo ak sa ukáže niečo lepšie...
1 hodina + 19 minút
Veľký, bezčíselný kruh, jednoduchý,
čierno-biely. Každá minúta bola o niečo dlhšia ako minulá a veľká ručička bola
čoraz lenivejšia, až celkom zastala. Nekvalitný mechanizmus. Vtom som zacítil,
ako do mňa niekto narazil. Marcel! Vraj kričal na mňa ako pomätený, či som
neohluchol a čo tak vypäto hľadím na tie hodiny, vraj nerobia už dvanásť rokov.
Kým sme dofajčili cigaretu, oznámil mi, že konečne kúpil chatu v Španej Doline.
Narýchlo načrtol plán na tento víkend, jedným slovom – žúrka. Hneď sme sa
pobrali k jeho autu.
Marcela poznám od detstva, vždy bol
bitkár. Nikdy si nevedel vybrať protivníka, ani v škôlke, ani na strednej.
Povedzme len, že väčšinou z ruvačiek nevyliezol bohvieako slávne. Po strednej
ho chuť mlátiť okolo seba prešla. Otec mu kúpil byt v centre mesta, Marcel
vyštudoval, zamestnal sa, kúpil chatu – dokonca vraj bez otcovej podpory.
Vchádzajúc do Španej Doliny zatrúbil.
Vraj je to tu zvykom, pozdraviť víly a iné lesné bytosti. Pekný pohanský zvyk,
len škoda, že móda je premenlivá. V posledných storočiach je moderný len jeden
boh a v budúcnosti...
Do kostola som prestal chodiť po
spovedi. Nemyslím tým ušnú spoveď, pri ktorej svoje hriechy pustíš do vzduchu,
skontaminuješ ho, svätý otec ich vypočuje a ako najpredávanejší filter ovzdušia
všetko pohltí, vyčistí, ale aj odpustí. Myslím skôr na prijímanie tela a krvi,
odpustenie hriechov. Už dávno ma prestali baviť rozprávky o milosti a
večnosti...
Dorazili sme na chatu. Marcel mal náladičku,
dali sme si pivo s borovičkou a potom zavolal všetkým kolegom, že sa dnes párty
naozaj uskutoční. Máme sa dobre zabaviť (akoby inokedy bolo zábavy málo). Keď
zabaviť, tak zabaviť, ďalej som popíjal len borovičku. Onedlho bola chata plná
ľudí, najmä Marcelových kolegov psychiatrov. Jeho povaha mu prácu neuľahčuje,
skôr je zvláštne, že doteraz neublížil niektorému z pacientov. Nečudoval by som
sa, keby skončil na vlastnom oddelení, ale v košeli, nie v bielom mantíle.
Keď si Marcelovi kolegovia trochu
vypijú, začínajú sa meniť na chodiace psychiatrické encyklopédie. Všetci o
niečom debatovali. Jednému z nich sa na ruke leskli mohutné hodinky. Hneď bolo
vidieť, že nie sú lacnou kópiou. Strieborná farba, arabské číslice, tri ručičky
a najtenšia z nich najhlučnejšia. Postupne sa hluk prehlboval, silnel a čoraz
viac sa podobal zvuku bubna. Zvuk sa odrazu stratil, keď ku mne pristúpil
chlap. Začal hovoriť o deprivácii, ale povedal som mu, že takéto slovo
nepoznám. Vypliešťal na mňa oči, akoby mal každý poznať psychiatrické termíny.
Chata bola dosť stará, ale s originálnym
nábytkom, najviac ma upútali staré drevené kyvadlové hodiny. Krásna práca,
rímske číslice, zachovalé drevo, iba by potrebovali novú vrstvu laku. Zvesil
som ich zo steny, aby som si ich ešte trochu lepšie prehliadol.
1 hodina + 26 minút
Znovu pristúpil ten chlap.
„Marcel, čo to tu stváraš? Dúfam, že si nezabudol na
náš projekt o schizofrénii a odkedy ťa zaujímajú hodiny!? Prestaň konečne
všetkých navôkol ignorovať.“
Zabudnutý?
Milina Čiliaková, 4. ročník
Svoj príbeh som začal vetou: ,,Myslel
si, že je zabudnutý.“ Všetci študenti v miestnosti sa na mňa prekvapene dívali.
Okamžite som si takýmto vstupom získal ich pozornosť, najmä, ak som zvyčajne
prednášal úplne inak. ,,Vyrozprával mi všetko dopodrobna. Sadol som si vedľa
neho na miesto, z ktorého sa nepohol už roky. Ľudia prechádzali okolo neho
každý deň. Niekedy to boli rovnaké tváre, inokedy cudzie, nové, jemu to však
bolo jedno. On iba sedel, akoby nad niečím premýšľal. Nikdy sa mu ani nesnívalo
o tom, že bude existovať práve tu. Vedľa fontány, ktorá mu pripadala taká
ďaleká, a predsa bola pri ňom nesmierne blízko. Každý deň sa tu hromadilo mnoho
sveta, ľudia vyšli zo svojich bytov na poobedňajšiu prechádzku alebo na
obhliadku mesta, ale nikto sa na neho ani len nepozrel. Len okolo fontány
poskakovali deti, ktorých rodičia dávali pozor, aby do nej náhodou neskočili.
Občas tam prichádzali turisti a fotili sa vedľa neho, ale nik sa ho neopýtal,
prečo tam sedí, čo si píše, kde je jeho domov. Bolo mu smutno z toho, čo pred
sebou videl. Vnímal ľudí, ktorí neustále utekajú, ale nikdy nič nestihnú.
Pozoroval usmiate tváre, za ktorými sa skrýval smútok. Videl mládež, ktorá
čítala z mobilu, ale nelistovala knihy. Uvedomil si, že on žil v iných časoch,
keď vzdelávanie znamenalo dar, nie povinnosť. Iba teraz, odkedy tu sedí,
pochopil, ako sa život mení. Kolobeh života krúži, ale vždy má inú podobu.
Začal si všímať svet a perom zapisovať príbehy ľudí, ktorí ho inšpirovali.
Vtedy mi jeden z nich aj vyrozprával.
Bol deň ako hociktorý iný... Slnko
zahnalo svoje lúče do každého kúta mesta a tak sa postupne všade nahromadilo
ľudí ako na mravenisku. Bol smutný, že je už ničím, zrnkom v piesku, jeden z
miliónov, na ktoré svet zabudol. Ale tohto slnečného dňa sa čosi stalo a všetko
sa zmenilo. Prišlo k nemu malé dievča v bielej košieľke a červenom svetri.
Dievčatko sa spýtalo ženy, ktorá na ňu dávala pozor: ,Stará mama, kto je tento
dedko?‘ Starká sa zasmiala a neodpovedala. Bolo mu clivo, keď si pomyslel, že
ani ona o ňom nič nevie. Prekvapilo ho preto, keď o chvíľu žena sľúbila
dievčatku, že jej doma prečíta báseň a všetko jej o ňom porozpráva. Vzbudilo to
v ňom nádej, že tu predsa len nesedí zbytočne, že si svoje miesto pod slnkom
zaslúžil.
Minulo mnoho rokov, kým nastal večer,
keď si k fontáne sadla krásna mladá dáma. Mala plnú tašku kníh, ktoré si
rozložila po kameňoch, obklopujúcich fontánu, ako keby to bol jej stôl.
Stromoradie prekryté nočnou oblohou bolo ozdobené pouličným svetlom. Moderné
lampy ako veľké hviezdy svietili na čítajúce dievča. ,Jedného dňa budem o tebe
prednášať deťom v škole,‘ prihovorila sa mu jemným hlasom a jeho líca sa
leskli, akoby ich prekryli slzy. Prejavil tým vďaku či potešenie? To netušila.
Vedela iba, že je to pán, ktorého ako malá nazvala dedkom. Osobnosť, o ktorej
nevedela nič, hoci tu sedí už roky. Je to človek, ktorého príbeh jej
vyrozprávala stará mama a dnes sa už nepýta, prečo o ňom jej rovesníci nevedia,
ale rozhodla sa, že bude robiť všetko, aby si ho každý uctil, keď vedľa neho
prejde.
Bol deň ako hociktorý iný... Necítil sa
už zbytočný, zabudnutý. Vedel, že toto miesto patrí iba jemu. Poznal dôvod,
prečo tu sedí a tentoraz sa pozeral na ľudí s úsmevom na tvári. Nie preto, že
si ho všímali viacej ako predtým, ani preto, že sa vedľa neho zastavil
okoloidúci. Bol šťastný, lebo videl pred sebou malé dievča, ktoré pred rokmi
nevedelo o ňom nič a dnes sedí vedľa neho a prednáša dvadsiatim žiakom práve o
ňom. Po prvýkrát cítil, že sem patrí. Teší sa, keď počuje slovo, ktoré písal v
inom storočí a dnes znie z úst mladej bytosti. Cíti potešenie v srdci, keď mu v
ušiach odznievajú jeho verše, iskry dávnych čias.
Bol deň ako hociktorý iný... Na
Hviezdoslavovom námestí sedel on ešte vždy s perom v ruke a pozeral sa na deti.
Pani učiteľka skončila hodinu a oslovila ho: ,Hovorila som ti, že o tebe budem
prednášať, lebo nie ten, kto v rozkoši planúc žil, ale ten, kto tvoril a
vytvoril, môže hovoriť, že žil!, však?‘ Pozrela naňho ešte raz a na tvári sa mu
zjavil úsmev. Bol to pocit vďaky?“
Prednáška sa skončila. Študenti na mňa
pozerali a ja som pozeral na nich. Nežiadal som od nich, aby sa vedľa každej
sochy zastavili a vedeli vyrozprávať jej životopis alebo naspamäť prednášať
všetky diela autora. Chcel som, aby sa zamysleli nad tým, prečo je socha
umiestnená na istom mieste, aký skutok vykonala či ktoré významné dielo
tá-ktorá osobnosť pre nás vytvorila. Je to divný príbeh, však?
Jozef Urban: Malý, zúrivý Robinson
Ma. Edita Povolná Kmeťková
Prešlo už viac ako desať rokov od smrti
významného slovenského básnika Jozefa Urbana, no napriek tomu si mnohí aj dnes
radi spomínaju na jeho poéziu. Urban bol básnik, ktorý priniesol niečo nové do
slovenskej literatúry. Jeho tvorbu zaraďujeme do mladej slovenskej poézie 80.
rokov.
Básne Jozefa Urbana nadväzujú na poéziu
beatnikov, ktorá bola revoltou proti určitým konvenciám, ktorá chápala život
iným spôsobom, inšpirovala sa hippie hnutím a často bola sprevádzaná jazzovou
hudbou. Urbanova poézia je viac defetistická, jeho lyrickému hrdinovi chýba
sebadôvera, azda preto Urbanov subjekt nachádza východisko v úniku zo
skutočnosti, utvárajúc si tak svoj vlastný svet.
Najmä takýto typ lyrického hrdinu
vystupuje v jeho debute Malý zúrivý
Robinson. Už samotný názov nás núti k rozmýšľaniu: prečo je lyrický subjekt
malý a zúrivý? Azda preto, že človek je limitovaný svojou malosťou, nemôže
vplývať na svoj osud ani na svet okolo seba, nahnevaný je na spoločnosť, ktorá
ho nechápe. Básnický subjekt Jozefa Urbana podobne ako Robinson (hrdina románu
Daniela Defoea, Robinson Crusoe) si
kreuje svoj vlastný svet, svoj ostrov, svet svojho bezpečia, v ktorom sa skrýva
a v ktorom hľadá zmysel svojho bytia.
V celej zbierke dominuje melanchólia,
nostalgia, básnický subjekt túži po spolupatričnosti, ale nenachádza ju, neusiluje
sa dostatočne, aby daný stav zmenil, skôr uteká do svojho vymysleného sveta, do
sveta poézie, ktorá je jeho záchranou.
Podobnú tematiku objavujeme aj v
Urbanových ďalších zbierkach Hluchonemá
hudba, Kniha polomŕtvych a v
iných.
Okrem humoristických básní obsahuje
Urbanova zbierka aj texty ironické, sebaironické a sarkastické. Písané sú
moderným básnickým jazykom. Urban vytvoril svoj vlastný štýl písania, jeho
básnický jazyk je neobmedzený, s hovorovými prvkami.
Jeho poézia je ľahko pochopiteľná a istotne
v nej nájdu zmysel tí, ktorí majú radi beatnickú poéziu.
24. februára 2016 sa na Filozofickej
fakulte Univerzity v Novom Sade uskutočnila promócia absolventov slovakistiky.
V slávnostnej sieni FF UNS študentom
udelili 34 diplomov v troch jazykoch – v slovenskom, v srbskom a dodatok k
diplomu v anglickom jazyku. 24 diplomov dostali absolventi základných štúdií a
10 diplomov absolventi master štúdií.
Pri tejto príležitosti sme si mohli
pozrieť slávnostný program s umeleckými (hudobnými a literárnymi) vstupmi.
Knižné dary venoval študentom spisovateľ Víťazoslav Hronec a Slovenské
vydavateľské centrum.
Študentom sa prihovorila vedúca
Oddelenia slovakistiky FF UNS prof. Dr. Jarmila Hodoličová a svojou
prítomnosťou slávnosť poctili aj dekanka Filozofickej fakulty prof. Dr. Ivana
Živančevićová-Sekerušová, prodekanka Filozofickej fakulty prof. Dr. Biljana
Šimunovićová-Bešlinová, konzulka Veľvyslanectva Slovenskej republiky Ing. Oľga
Beňová a ďalší hostia.
V našom časopise uverejňujeme príhovor,
ktorý v mene všetkých promovaných študentov napísala a prečítala Anna Margaréta
Valentová.
V
Novom Sade, 24. februára 2016
Filozofická
fakulta, Oddelenie slovakistiky
Vážené profesorky, vážení profesori,
ctení hostia,
milé kolegyne, milí kolegovia,
prišiel deň, na ktorý sme dlho čakali.
Dnes konečne držíme diplomy v rukách: našu odmenu za dlhoročné úsilie,
trpezlivosť, vytrvalosť aj mnohé obete. Pred rokmi sme vstúpili do tejto budovy
plní snov, očakávaní, chceli sme hľadať seba, svoje miesto v spoločnosti a vôbec
v živote. Našli sme tu ľudí, ktorí nám v tom počas štúdia pomáhali, za čo im
všetkým patrí veľká vďaka! Často sa hovorí o probléme vysťahovania sa
vojvodinských Slovákov na Slovensko, o odchode na štúdium do zahraničia, no my
sme sa rozhodli zostať a prispieť tak k zachovaniu slovenčiny na našom území a
hľadať svoje uplatnenie tu.
Dnes máme príležitosť stretnúť sa po
určitom časovom odstupe, bohatší o životné skúsenosti, zaspomínať si,
bilancovať a ďalej plánovať... Čo ďalej? Kam nás priviedla cesta počas týchto
posledných rokov? Niektorí z nás využívajú získané vedomosti v zamestnaní, pri
vyučovaní detí na základných či stredných školách, v televíznych a rozhlasových
príhovoroch divákom, v kultúre či v iných humanitných oblastiach. Tí, ktorí
zatiaľ nepracujú v odbore, istotne poučení lekciami zo študentského obdobia
uplatňujú svoje kvality v každodennej práci. Niektoré z nás sa našli v tom
najkrajšom životnom povolaní – rodičovstve. Sú ale aj takí, ktorí sa svoje
šťastie predsa len rozhodli hľadať na Slovensku.
Všetci však máme rovnaký cieľ bez
ohľadu na to, kam nás život zaviedol – usilujeme sa o svoje lepšie zajtrajšky,
prekonávajúc všetky problémy a prekážky. Robíme to rozmýšľajúc a pracujúc vo
svojej materinskej reči, v slovenčine, pri štúdiu ktorej sme tu, v tejto
budove, strávili niekoľko rokov.
Od zápisu mojej generácie na Oddelenie
slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade uplynulo sedem
rokov. Spomienky na zápis a prvé študentské dni však nevybledli: živo si
napríklad spomínam na zvedavé pohľady našich profesorov pri slávnostnom
privítaní prvákov. Dnes už na Oddelení slovakistiky niektorých z nich
nestretneme, ale ich milé tváre sa v našich srdciach budú ešte dlho usmievať.
Aj keď na fakulte pribudli noví
zamestnanci, náš cieľ, naše poslanie zostáva rovnaké. My, tu dnes prítomní,
predstavujeme jedno ohnivko v pomyselnej vzdelávacej reťazi. Sme prvými v
novom, začínajúcom bolonskom systéme. Môžeme byť hrdí na to, že sme
vyštudovanými slovakistami. Absolvovali sme potrebné skúšky, zdolali sme všetky
prekážky a skončili vysokoškolské štúdiá. Diplom, ktorý dnes držíme v rukách,
však nepredstavuje cieľ, ale je prostriedkom, ako sa vydať na ďalšiu cestu...
Všetkým vám, milí kolegovia, želám
mnoho úspechov aj v životnej škole, ktorá, žiaľ, často nie je tolerantná,
nevychádza nám v ústrety a neodpúšťa nepripravenosť! Želám Vám múdre
rozhodnutia v nečakaných situáciách, aby ste sa vybrali tým správnym smerom v
neprehľadnej križovatke bytia! Teraz, keď už v rukách držíme diplomy, o fakulte
sa ľahko hovorí. Verím však, že keď sa takto stretneme o pár rokov, budeme sa
môcť pochváliť aj ďalšími úspešne zdolanými peripetiami. Prajem sebe i Vám, aby
sme našli sami seba, svoje šťastie a svoje miesto pod slnkom!
Všetkým, ktorí s nami kráčali našou cestou
štúdiami – našim profesorom, docentom, asistentkám a knihovníčkam, všetkým tým,
ktorí nás vzdelávali a vychovávali, ktorým na nás počas všetkých tých rokoch
záležalo, patrí naše úprimné ĎAKUJEM!
Nám už zostáva iba jedna úloha –
dokázať, že nám tituly slovakistov právom patria a uplatniť získané vedomosti v
nasledujúcich rokoch. Sme si vedomí tejto zodpovednosti a budeme sa usilovať
svojím správaním a vlastnými skutkami presvedčiť iných o význame a potrebe
štúdia slovenčiny! Buďme vzormi svojim študentom a kolegom, tak ako boli pre
nás autoritami pedagógovia z Oddelenia slovakistiky FF UNS. Nezabúdajme pritom
na slová Ľudovíta Štúra: „Príklad jeden,
ktorý je opravdivý, platí viac než tisíc rýchle zapadajúcich slov.“
Ma. Anna
Margaréta Valentová
26. apríla 2016 sa na Oddelení
slovakistiky FF UNS uskutočnili prednášky Mgr. Silvie Vertanovej, PhD. a Mgr.
Marcely Andokovej, PhD., autoriek publikácie Tlmočník ako rečník.
20. a 21. apríla 2016 sme na Oddelení
slovakistiky FF UNS privítali literárne vedkyne z Ústavu slovenskej literatúry
SAV v Bratislave Mgr. Oľgu Vanekovú, PhD., doc. PhDr. Eriku Brtáňovú, CSc.,
Mgr. Janu Pácalovú, PhD. a Mgr. Danu Hučkovú, CSc. Ich odborné prednášky boli
na našom oddelení realizované v rámci bilaterálneho projektu Ústavu slovenskej
literatúry SAV a Oddelenia slovakistiky FF UNS.
24. marca 2016 sme sa zapojili do
podujatia Prekladateľské dni na
Filozofickej fakulte UNS prekladateľskou dielňou, ktorú viedli doc. Dr.
Marína Šimáková Speváková a Ma. Anna Margaréta Valentová.
16. decembra 2015 sa
na Oddelení slovakistiky FF UNS uskutočnil predvianočný večierok. Pri tejto
príležitosti študenti slovenského jazyka a literatúry pripravili divadelné
predstavenie, ktoré s nimi nacvičila lektorka prof. PhDr. Marta Součková, PhD.
Študenti, ktorí si zvolili slovenčinu ako cudzí jazyk, predniesli prítomným
kolegom, pedagógom a ďalším hosťom vianočné vinše.
  |
16. októbra 2016 sa na
Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty uskutočnila medzinárodná konferencia
270 rokov dejín, literatúry a jazyka
Slovákov vo Vojvodine. Mnohých odborníkov a vzácnych hostí z domova a zo
zahraničia srdečne privítali aj naše študentky, ktoré sa starali o to, aby sa
naši hostia v tento deň cítili príjemne.
  |
12. októbra 2015 nás navštívila Mgr. Dana Hučková, CSc. a predniesla zaujímavú prednášku o slovenskej moderne.
V rámci zaznamenávania Dňa mladých sa v
Starej Pazove v dňoch 12. až 15. augusta 2015 uskutočnil Festival súčasnej
poézie a performancie s názvom Pazova
poziva/Pazova Calling. Pri príležitosti festivalu vyšiel i zborník džBujanje. Kedže tento ročník zborníka
bol prvý, v ktorom boli básne zverejnené dvojjazyčne, do projektu sa zapojili i
prekladatelia. Jednu časť prekladov mali na starosti študentky Oddelenia
slovakistiky FF UNS Anna Margaréta Valentová, Jana Domoniová a Andrea a Aneta
Lomenové. Tieto preklady redigovali doc. Dr. Marína Šimáková Speváková a Dr.
Jasna Uhláriková.
Uvedené vety preložte do slovenčiny:
1 1. Preporučujemo
da se deca u slobodno vreme bave sportom.
2. Zašto
redari nisu doneli dnevnik?
3. Verujem
da ću na kraju školske godine ipak imati odličan uspeh.
4. Ukinuli
su novu autobusku liniju do Bačkog Petrovca.
5. Sutra
možemo da očekujemo ledenu kišu i grad.
6. Kako
smo samo propustili tako veliku grešku?
7. Ne
bi trebalo da propustite ovu priliku.
8. Za
poslednjih mesec dana je sve poskupelo.
9. Trebao
sam pozvati nekoga ali ne mogu da se setim koga.
10. Možeš
li, molim te, da isključiš TV?
11. Napolju
je baš zahladnelo.
12. Raspitaću
se da li neko zna nešto o tome.
13. Za
kolač će nam biti potreban šećer u prahu i mleko u prahu.
14. Naša
baka je prva u selu imala televizor u boji.
15. Hteli
bi smo da kupimo kuću na sprat.
16. Hoćemo
li večeras da gledamo neki film?
17. Danas
obeležavamo jedan važni jubilej.
18. On
je stalno tako pospan, mora da je bolestan.
19. Moraš
se doterati za tako svečanu večeru.
20. Naterao
me je da mu kažem istinu.
1. Odporúčame,
aby sa deti vo voľnom čase zaoberali športom. / 2. Prečo dozorní žiaci
nepriniesli triednu knihu?/ 3. Verím, že na konci školského roka predsa len
budem mať výborný prospech./ 4. Zrušili novú autobusovú linku do Báčskeho
Petrovca. / 5. Zajtra možno očakávať mrznúci dážď a ľadovec. / 6. Ako sme len
mohli prehliadnuť takú veľkú chybu? / 7. Nemali by ste premárniť túto
príležitosť. / 8. Za posledný mesiac všetko zdraželo. / 9. Mala som zavolať
niekomu, no nemôžem si spomenúť komu. / 10. Mohol by si,
prosím, vypnúť TV? / 11. Vonku sa poriadne ochladilo. / 12. Spýtam sa, či niekto niečo o tom vie. /
13. Na koláč budeme potrebovať práškový cukor a sušené mlieko. / 14. Naša
babka mala prvá v dedine farebnú televíziu. / 15. Chceli by sme si kúpiť
poschodový dom. / 16. Pozrieme
si dnes večer nejaký film? / 17. Dnes si pripomíname dôležité výročie
(jubileum). / 18. Stále je taký ospalý, istotne je chorý. / 19. Musíš sa
vyparádiť na takú sviatočnú večeru. / 20. Donútil (prinútil) ma, aby som mu
povedala pravdu.
