Traf!, slovenský študentský časopis

        

 Slovenský študentský časopis

Ročník 8 / Číslo 15 – 16 / November 2017

Srbský básnik Siniša Tucić

vo výbere a v preklade Jany Domoniovej

Siniša Tucić sa narodil 22.februára 1978 v Novom Sade. Študoval srbskú literatúru a srbský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade, kde absolvoval aj štúdiá master. Píše básne, eseje a pôsobí ako multimediálny umelec. Vydal štyri zbierky básní: Betonová kóma (Betonska koma, 1996), Krvavý cecok (Krvava sisa, 2001),  Nové krajiny (Nove domovine, 2007), Náboj (Metak, 2012), ako aj výber z poézie v srbsko-anglickom vydaní Vyhodené heslá (Pobacani pasvordi/Abandonded passwords, 2015).

V 90. rokoch minulého storočia Tucić pôsobil v umeleckej skupine Magnet, známej angažovanými umeleckými performanciami proti vtedajšiemu režimu Slobodana Miloševića. Poéziu občas predstavoval  so skupinou Alice in Wonderband a zároveň je jedným zo zakladateľov zborníka novej novosadskej poézie Nešto je u igri (2008). Spolupracoval s časopismi Tisa, Ovdje, Transkatalog, Symposion, Nezavisni a Danas.

Ako Tucić povedal v interview pre portál Književnost.org, cíti sa byť dieťaťom 20. storočia, obdobia, v ktorom sa celkom zmenila vizuálna identita sveta a začal sa rozmach nových médií. Ako autor  kriticky uvažuje o postindustriálnom a geneticky modifikovanom svete. Jeho básne vznikali v konkrétnom čase a priestore,  čo zanechalo stopy v poézii.  Aj keď pre samotného Tucića čas a priestor nie sú podstatné, to, o čom chcel vypovedať, musel umiestniť do hmatateľných  rámcov. V  interview sa zmienil aj o motíve nostalgie, ktorý je prítomný v jeho poézii. Pre Tucića sa tento pocit spája predovšetkým s nostalgiou k 20. storočiu, v ktorom sa narodil. Vo svojej tvorbe sa usiluje zachytiť atmosféru tohto obdobia, ale zároveň sa snaží o demystifikáciu minulosti.

Pri písaní zbierky Nové krajiny sa autor zamýšľal nad existenciou človeka v novom postmodernom svete, ktorý je plný obchodných reťazcov, multinárodných spoločností, planetárnej sieti médií, ale nie sú v ňom veľké príbehy. Zaoberal sa predovšetkým problémom identity súčasného človeka, lebo v dobe internetukaždého (ale aj seba) ľahko oklameme falošnou identitou. Zbierka ukrýva fascináciu internetom, ktorý menil svet a spájal to, čo sa predtým nedalo spojiť, otváral množstvo nových možností a zároveň prelínal banálne s transcendentálnym a naopak. Zbierka Náboj je zasa iná v tom, že  pri tematizovaní internetu už nejestvuje presne určená hranica medzi realitou a virtualitou.

V knihe Náboj je 35 básní, rozdelených do štyroch cyklov, ktoré sú označené rímskymi číslicami. V takmer všetkých básňach dominuje svojrázna narácia. Básne majú úvodnú časť, zápletku, obrat a nakoniec sa všetko vyrieši zatváraním lebo otváraním  vo východiskovej situácie. Podľa mňa je táto zbierka návratom k indivíduu a k jeho prehodnocovaniu sveta. Poetický jazyk je syntakticky organizovaný, kontrolovaný a odmeraný. Tucićove básne nie sú „pekné“, ale sú tu, aby problematizovali skutočnosť z hľadiska indivídua, aby konštruovali a rozkladali situáciu.

Internetové zdroje:

http://agoncasopis.com/arhiva/stari_sajt/broj_21/prikazi/4_sinisa_tucic.html

http://www.knjizevnost.org/?p=13754

                                                                       Siniša Tucić

VEDEL SOM, ŽE NIEKAM MUSĺM DÔJSŤ

A potom som vykročil

pomaly bulvárom

V ústrety niečomu, v ústrety severu.

Nebál som sa nepriaznivého vetra,

antény odpočívali na plochých strechách budov.

To bol dobrý znak.

V budovách byty.

Vedľa bulváru

Kuchyne, izby, kúpeľne, predizby, terasy,

Dvere, okná, stoličky, stoly,

Postele, obrazy, skrine, koberce.

Bolo treba niekam utiecť.

Žaby nehybne čupeli v tráve.

Vedľa bulváru,

Les je zneužitý

 Priestorom obrazoviek.

Zmasakrovaný granátmi z minulej vojny.

Nemodlil som sa,

Hlasno som dýchal,

Izbu som opustil,

Aj kuchyňu, aj predizbu, aj kúpeľňu,

Prevrhnuté stoličky,

Zničené stoly.

Obrazy, ktoré už nejestvovali.

V skriniach stáli olovení vojaci

A spievali pieseň v neznámom jazyku.

Vedel som, že dôjdem.

Siniša Tucić

KRATOCHVÍĽA

Ešte stále sme odsúdení

na živorenie v panelákoch

medzi šiestimi bytovými vežami

hoci je XXI. storočie.

Paneláky sú slušné,

žijú v nich slušní ľudia,

majú slušné knihy,

na slušných policiach.

Stále sme odsúdení

na život v malých bytových jednotkách

hoci naši rodičia,

dvíhali anarchistické revolúcie.  

Ešte stále sme nešťastní,

dýchame rovnaký vzduch

hnijeme

v pohyblivej nehybnosti.

Čítame časopisy,

tematické čísla z minulého storočia,

všetko je len púha zábava,

kratochvíľa počas nudných nedeľňajších odpoludní ,

psychogeografia a situacionistické manifesty

je to naša osobná vec.

Ešte stále sme odsúdení na slušné knihy,

slušné byty a slušných ľudí,

Very Pavladoľské a Chazarské slovníky.[1]

Dýchame rovnaký vzduch, pijeme rovnakú vodu

pozeráme sa na rovnaké slnko, jeme rovnakú zem.

Hlceme rovnakú spermu!

Stále sme odsúdení

na život v panelákoch

medzi šiestimi bytovými vežami

a všetko je len kratochvíľa,

zábava počas nudných nedeľňajších popoludní.

[1] Vera Pavladoľská – poéma srbského básnika Matiju Bećkovića. Chazarský slovník, román slovník Milorada Pavića. 

Siniša Tucić

ZAŽIŤ STRACH

Všetkým umelcom XX. storočia

Ako odpadnuté deti

z dokončeného, nudného, dotvoreného mesta

umelci utekajú na staveniská

ktoré sú strážcami slabo chránené.

Po zatiaľ nedokončených obytných blokoch

umelec je v neustálom ohrození

pozerá ako sa výstuže striedajú

pozerá sa na proces výstavby

v neustálom nebezpečenstve

že mu kus ťažkého stvrdnutého cementu

padne na hlavu a zabije ho.

Strach z výstuže je stále prítomný

a mnohé životy sa utrácajú.

Potom nastúpi

generácia nových umelcov

ktorá všetko zakonzervuje.

Stavenisko si zachovalo všetky svoje vlastnosti

výstuž môže vytvoriť

podobné množstvo strachu

a pritom nikdy umelca nezabiť.

Cieľ budúceho umelca

by bol veľmi prostý

nikdy  neumrieť,

 žiť však v neistote

a v tvaroch sprostých, malých krpáňov

vbudovaných  do základov nových stavieb.

Siniša Tucić

RYBIA KOSŤ STÁLE VISELA NA PANELÁKU 

11. 7. 1995

Deti sa narodili

v pôrodniciach,

v nemocničných izbách.

A kde inde?

Priklincované o televízne obrazovky,

pozerali vzdelávacie relácie

a animované  rozprávky.

Ostrosť obrazu

bola závislá na rybej kosti,

anténe pripätej o panelák.

Každé dieťa je zmanipulovaným subjektom televízie

v literatúre

v nemocnici a vo svete.

Dokonca aj vtedy keď je obraz  špatný

a literatúra neškodná

dieťa to v texte bolí!

Príchod do nemocnice je bezpochyby traumatický.

Nový obraz sveta,

nepodmienený

obrazovkou, učebnými osnovami,

animovanou rozprávkou

a diskurzívnou logikou písma.

Malí ochorenci

sa rozvaľovali v posteliach

a ich matky

v každej sekunde na nich mysleli

a napchávali ich kapsulami vitamínov,

sladkými sirupmi,

rozprávkami o zámkoch

na ďalekých ostrovoch.

Aj tam boli animované rozprávky, televízne príjmače a knihy,

rybia kosť visela

na okne nemocničnej izby.

Predsa to nebol jediný obraz sveta,

šlo o niečo celkom iné.

Bolo treba roztriediť ochorencov

rozvrhnúť ich do malých boxov

sledovať

rozoberať ich správanie.

Dávať im bonbóny.

Nemocnica = škola = kasáreň = továreň

Nemocnica = škola = kasáreň = továreň

Nemocnica = škola = kasáreň = továreň

Nemocnica = škola = kasáreň = továreň...

V medzipriestore je zasiata tráva.

Deti vyrastajú na školských nádvoriach,

či v nemocniciach.

Jedno je kde sú, kasárne a továrne iba prídu,

ďaleké ostrovy možno.

A potom všetko stuhlo.

Lekár v bielom plášti

utešoval matky,

po animovanej rozprávke

sa prezident slávnostne

objavil na obrazovke

a svojim zjavom

zaplnil nemocničnú izbu.

Generál ponúkal bonbóniky

a autobusy na parkovisku pred budovou

sa stali loďami na šírom mori

pripravené prijať deti

a nenápadne odplávať

do neskutočného nekonečna

cynických výjavov zbúraných zámkov.

Už nebolo ničoho.

Ani nemocnice, ani matiek.

Izba sa vytratila

masaker sa mohol začať.

Našťastie,

všetko bolo nahraté.

Rybia kosť stále vysela na paneláku.

Výber zo zbierky Náboj 
a preklad do slovenčiny:

Jana Domoniová

        

            

              

Časopis Romboid ako priestor stretávania literatúr a kultúr

V roku 2016, v čísle 7 – 8, časopis pre literatúru, kritiku, umenie a interdisciplinaritu Romboid nadviazal na medzinárodný projekt Časopis v časopise z roku 2002. S pôvodným cieľom umožniť stretávanie literatúr a kultúr strednej a juhovýchodnej Európy sa prvotný tím rozširoval a jeho aktivity vyústili do idey organizovať medzinárodné sympóziá a okrúhle stoly. Bez ohľadu na početné prekážky kontakty a spolupráca, ktoré vznikli pri jeho realizácii, pokračovali. Dôkazom toho je i dané číslo 51. ročníka časopisu, koncipované v niekoľkých samostatných blokoch. Zahraničné bloky – slovinský a srbský – dopĺňa slovenský blok, ktorý však tematicky tiež súvisí so zahraničím.

Podľa slov vtedajšej šéfredaktorky Romboidu Stanislavy Repar pripravovaný obsah a ideu poznačila okrem neprajnosti zo strany zodpovedných inštitúcií v zmysle (ne)zabezpečovania možností na kontinuitu projektu aj smrť. Začiatok čísla a rubrika Osobnosť sú preto venované pamiatke Tomaža Šalamuna, slovinského neoavantgardného básnika a konceptuálneho umelca.

Čitateľ sa s dielom Šalamuna zoznamuje prostredníctvom jeho tvorby, ktorú zo slovinčiny preložil Karol Chmel a s jeho osobnosťou a životom vo všetkých podobách prostredníctvom vlastných spomienok Aleša Debeljaka, Iva Svetinu, Marka Elsnera Grošelja, Kristijana Mucka a poetky Mety Kušarovej. Zaujímavé sú osobné zážitky, vnímania a pocity Šalamunovho života a tvorby, ako ho vníma napríklad Kristijan Muck: „(…) celok jestvujúceho sveta, otvárajúceho sa smerom k nekonečnu. Zachytáva záhyby všetkých čias, odhaľuje rytmy v jazyku aj spontánnosť reči, resp. prehovoru. Vytrvalo a dôsledne sa v nej uskutočňuje zázrak. (...) Krása, ktorá je, ešte než sa celkom vyjaví, vlastnou opozíciou.“

V období príprav ponúknutého obsahu v čísle z radov živých nečakane odišiel aj Aleš Debeljak, slovinský básnik, esejista, prekladateľ a sociológ kultúry, priekopník postmodernizmu. S jeho tvorbou sa čitateľ zoznamuje v rubrike Kolotoč. Verše z Debeljakovej tvorby, ktoré redakcia ponúka čitateľom v tomto čísle, do slovenčiny preložila Stanislava Repar. Život a tvorbu autora ilustrujú úryvky z jeho textov Všetko, čo je napísané, je naše.

Rubrika Poézia ponúka báseň Mety Kušar Leto leto, ktorú do slovenčiny preložila Stanislava Repar.

Nové čítanie prináša text Stanislavy Repar Oživujúca moc poézie, báseň Leto leto poetky Mety Kušar. V ňom sa dozvedáme o tvorbe autorky, a to prostredníctvom vlastností jej poézie, uvedomovania si hádaniek života, životných protikladov ako aj jej cítenia „vzájomnosti a previazanosti sveta”. Interpretuje sa tu jej próza, vysvetlené sú tiež symboly, spojenia s vlastným podvedomím, metafory a metafory metafor.

Slovinskú prózu reprezentuje Maja Novak a jej text Talleyrandský katechizmus, ktorý do slovenčiny preložila Stanislava Repar.

Srbskú literatúru v čísle zastupuje poézia, haiku a próza. Srbský blok otvára básnik Petar Matović. Redakcia sa rozhodla zverejniť jeho Kufre Jima Jarmuschaa iné básne, ktoré do slovenčiny preložil Karol Chmel. Nasleduje haiku – Zlatým prachom autorov Dejana Bogojevića, Dragana J. Ristića, Dušana Stojkovića, Radmily Bogojevićovej a Slobodanky Lukovićovej. Zverejnené haiku do slovenčiny preložil Zoroslav Jesenský.

Najväčšia časť srbského bloku je venovaná próze. Sú to texty z antológie najkratších poviedok v srbskom jazyku Zrnká, I. časť (výber – do roku narodenia 1960), ktoré pripravili Dejan Bogojević a Dušan Stojković, užší výber urobila Stanislava Repar a do slovenčiny ich preložili Ladislav Čáni a Zoroslav Jesenský. Podobné krátke formy poviedok majú svoj začiatok  v ústnej tradícii a v prozaických anekdotách. Dnes predstavujú osobitný žáner s ustálenými pravidlami, ktoré sa musia dodržať. V tomto čísle Romboidu sa čitateľovi ponúka prehľad krátkych poviedok, ktoré v srbskej literatúre vznikali počas 18., 19. a 20. storočia, začnúc Gavrilom Stefanovićom Venclovićom. Uzaviera ich Robert G. Tilly, súčasný básnik a prozaik.

V rámci slovenského bloku je prezentovaná poézia Jána Tazberíka Vystreliť na seba a iné básne, próza Stanislava Rakúsa Cintorínska štvrť (poviedka) a v pokračovaní esej Daniely Bojnanskej Mesto, v ktorom sa stratila rieka.

Rubrika Recenzie ponúka prehľad diel umeleckej literatúry, tiež vedeckých monografií. Daniel Kováčik v texte Koncept skladiska, skladisko konceptov recenzuje knihu Petra Macsovszkého Tantalópolis, „veľký román o Ničom“, ktorý sa mu podarilo vytvoriť prostredníctvom „neúnavnej vôle opísať všetko, aj zdanlivo banálne a nepodstatné, čo hrdinu na jeho púti (či v jeho blúdení) svetom postretne“. O knihe Honeymoon Jany Beňovej píše Balla v recenzii Nedočítané, Jozef Špaček v texte Od baroka k „baroku“ uvažuje o Dušanovom Šimkovom Mramore a granite, Ján Gavura v recenzii Systematický spisovateľ a trpezlivá čitateľka hodnotí vedeckú monografiu Maríny Šimákovej Spevákovej Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca. Gavura monografiu považuje za významný spôsob zviditeľnovania slovenskej vojvodinskej literatúry a prekonávanie rezerv v skúmaní jej diel, ktorých recepciu znemožňujú rôzne typy vzdialeností. V rubrike je aj recenzia Evy Urbanovej Láska, smrť a haiku o knihe Alchymie srdečního pulsu od Primoža Repara.

Do Záložky v tomto čísle prispel Jozef Špaček, spôsobom, ako si to daná rubrika vyžaduje – krátko a s espritom. Špaček sa zmieňuje o najmenej recenzovanej knihe Rudolfa Slobodu Záznamy, na vzniku ktorej sa podieľalo niekoľko významných osobností. Kniha pozostávajúca z rozhovorov a Slobodových čitateľských poznámok zobrazuje jeho spôsob spájania ťažkého, náročného a hlbokého s banálnym, všedným a praktickým. Špaček sa rozhodol napísať aj o svojom vnímaní tvorby Františka Andraščíka, ktorého „plnokontúrový portrét“ zobrazuje v tomto čísle predstavená kniha Básne.

Túto rubriku uzatvára text Nevyžiadaný dokument, svojské hodnotenie publikácie Matice slovenskej o súčasnej slovenskej literatúre po roku 1989 od Mariána Grupača a kolektívu.

V závere sú biografické poznámky o prispievateľoch a v rubrike Toto! aj o Petrovi Kľúčikovi, ktorého grafiky ilustrujú celé číslo. „Atlas zvláštnych tvorov“, ktorý zobrazuje jeho svojské výtvarné a umelecké vyjadrenie, dopĺňa obsahovo a umelecky silné texty zverejnené v tomto čísle časopisu. Tie redigovala redakčná rada v zložení: šéfredaktorka PhDr. Stanislava Repar, zástupca šéfredaktorky, PhD. Mgr. Marek Debnár, PhD. a redaktorka prof. PhDr. Marta Součková, PhD. Redakcia mala aj slovenských vojvodinských zastupiteľov.

Anna Margaréta Valentová

Tomaž Šalamun

 Mobil Afrodita

Vzduch spojím so žltou

šálkou. Vďaka žltej

škvrne ho budem počuť.

Einaudi mi

podaruje zuby. Pes je z Terstu.

Dážď je z Kočevja. Pamätáš

sa? Tieň medveďa, nie

sám medveď. Zdvihol

hlinu. Zdvihol domček. Zľava

aj sprava pri posteli

stáli sviece a knihy.

V noci trhal

          jablká v sade. Preto

som ti mohol zavolať.

Do slovenčiny preložil Karol Chmel

ĐORĐE MARKOVIĆ KODER (1806 – 1891)

DRAK

Drak, ktorého svätý Juraj prebodol oštepom. Hovorí sa, že kedysi takých na

veľkom Oceáne bolo a že sa zo tristo soldatov Alexandra Veľkého proti jedinému

borilo. Že nie tak dávno kanónmi galér naňho ráchali a že ostrieľaných

námorníkov pri pohľade naň väčšia hrôza opantá, ako keď stožiara venček

more celuje.

Đorđe Marković Koder: Mytologický slovník. Kragujevac:

Narodna biblioteka Vuk Karadžić, 2005, s. 58.

Do slovenčiny preložil Ladislav Čáni v spolupráci so Stanislavou Repar.

VOJISLAV DESPOTOV (1950–2000)

POLÁRNY KRUH

Čím bližšie k polárnemu kruhu, tým viac ubúda domov aj ľudí, prerieďujú sa

stavy líšok, lesy strácajú zeleň. Slnce je skôr mútne ako ostré. Cesta skôr úzka

ako široká. Je chladnejšie, každým kilometrom severne o jeden stupeň.

Stromy sa zmenšujú a temnejú, objavujú sa nízke čierne kríky a zriedkavo aj

chumáče mŕtvych travín. Tenká kôra zľadovateného snehu, ako inak – bez

lyží a sánok. Kým vodič zaradí rýchlosť na polárnom autobuse, hneď tu

máme tri metre snehu. Sedem metrov snehu. Spodná snehová vrstva má

možno aj sto rokov. Haló, sneh z devätnásteho storočia! Áno, lanské snehy tu

budú ešte dlho. Vietor prečesáva dávno prečesanú pustatinu. Po návrate do

vyhriateho domu by sme mohli, pre tú pustatinu, ešte dlho plakať na niečiom

ramene.

Nikde nikoho niet. Iba biely medveď na pohľadnici. Iba pohľadnica, zamrznutá

a odoslaná.

Zoran Bognar: Tekutý krištáľ. Antológia srbskej mikroeseje XX. storočia.

Belehrad: Dereta, 2006, s. 173.

Do slovenčiny preložil Zoroslav Jesenský v spolupráci so Stanislavou Repar.

Poznámka: Texty boli uverejnené v Romboide na stranách: 7, 60, 84.

Prekladateľské dni na Filozofickej fakulte v Novom Sade

     23. a  24. marca 2017 sa na Filozofickej fakulte v Novom Sade uskutočnili Prekladateľské dni. V rámci tohto podujatia sa študenti mohli oboznámiť s prekladateľskou praxou a teoretickými témami a problémami translatológie. Oddelenie slovakistiky spolu s Oddelením hungarológie sa zúčastnili na spoločnej dielni o postmodernej literatúre slovenských a maďarských  autorov a prekladoch z tvorby prozaikov píšucich v týchto dvoch stredoeurópskych jazykoch.

         Prekladateľskú dielňu z Oddelenia hungarológie viedla mimoriadna profesorka Csilla Utasi, z Oddelenia slovakistiky docentka Marína Šimáková Speváková. Docentky M. Šimákovej Spevákovej sme sa spýtali, ako vznikla idea zorganizovať slovensko-maďarskú dielňu o postmoderne.

          M. Šimáková Speváková odpovedala: „S kolegyňou máme spoločný študijný predmet na Oddelení srbskej filológie v kontakte s maďarskou a slovenskou filológiou a v rámci tohto odboru vyučujeme preklad, teoretickú a praktickú časť. V rámci odboru vyučujeme aj preklad do maďarčiny a slovenčiny, a tak vznikla aj idea, aby sme urobili spoločnú dielňu, aby študenti zároveň získali základné informácie o  literatúrach, najmä z aspektu prekladu.  Sústredili sme sa na autorov z materských krajín aj z vojvodinského kontextu, ktorých diela sú preložené do srbského jazyka. Zo slovenskej literatúry sme spomenuli viacerých autorov preložených do slovenčiny, ale hlbšie sme sa zaoberali textom   Pavla Vilikovského a prekladmi jeho románov a poviedok do srbčiny, z vojvodinského kontextu sme vybrali prózu Víťazoslava Hronca. Prvá časť zahŕňala stručný teoretický úvod, aby študenti získali informácie o tom, čo je to postmoderna, kedy vzniká, aké má podoby vo svetovej a v slovenskej či maďarskej literatúre.“

          Aké poznatky priniesla táto spolupráca medzi oddeleniami?

„Kolegyňu aj mňa a dúfam, že aj študentov, zaujali niektoré spoločné body. Maďarská i slovenská postmoderná literatúra vznikali  počas  totality a v tom kontexte získavali spoločné témy a vlastnosti. Keď ide o Pavla Vilikovského, pre jeho prózu je príznačná irónia ako  postoj, ale aj sémantické gesto. Zistili sme, že irónia, groteska a humor sú spoločné vlastnosti maďarskej i slovenskej postmodernej prózy. Vo vojvodinskom kontexte môžeme hovoriť o maďarskej a slovenskej literatúre v rámci postmodernej situácie v bývalej socialistickej republike Juhoslávia. V danom kontexte možno vo veľkej miere cítiť aj  vplyv neoavantgardy, ktorá tu bola rozvinutá v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch.“

         Druhá časť bola praktická?

 „V druhej časti dielne študenti prekladali úryvky z prózy Vilikovského a Hronca, kolegyňa z hungarológie uviedla  Pétera Esterházyho. Študenti sa mohli stretnúť s konkrétnymi  výzvami prekladania postmoderného textu: napríklad s množstvom citácií, intertextualitou, pričom sme hovorili o tom, ako jednotliví prekladatelia postupovali.“

Translatológia v mechanizme strojového prekladu

         Preklad bol aj témou prednášok, ktoré sa uskutočnili 26. apríla 2017.  Mgr. Veronika Rácová, PhD.  z Katedry slovenskej literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre prednášala o slovenských vydavateľstvách a knižnom trhu a Mgr. Ivana Hostová, PhD. z Inštitútu slovakistiky a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity priblížila translatológiu na Slovensku.  Zamerala sa na prekladateľstvo v postsocialistickom období, ale aj na aktuálnu situáciu prekladového trhu a publikačných platforiem. Jednou z tém bolo aj vytváranie hodnoty prekladu, konštituovanie noriem, ktoré by mali určiť, či je preklad dobrý. Po ukončení prednášky sme ju poprosili, aby sa zmienila aj o možnostiach strojového prekladu. Zhodli sme sa na tom, že nejeden prekladateľ či teoretik prekladu sa obáva momentu, keď bude strojový preklad dostatočne kvalitný, a tak nahradí reálneho, fyzického prekladateľa. Mgr. Ivana Hostová, PhD. však mieni, že „samotné spracovanie prirodzeného jazyka nie je na dostatočnej úrovni, aby to bolo možné. Samozrejme, prekladače, ktoré využívajú crowdsourcing, čiže samotných používateľov, ktorí tam vkladajú preklady a pracujú, majú aj prístup k veľkým objemom existujúcich prekladov, a postupne sa zlepšujú. Vo vzťahu k malým jazykom, akým je i slovenčina, nie sú však na dostatočnej úrovni. Čo sa ale týka reálneho používania prekladačov, na základnú informáciu ich používa množstvo ľudí, aj odborníkov. Jednoducho, človek nemôže ovládať 40 jazykov a preto, keď náhodou natrafí na nejakú informáciu, ktorú potrebuje na základnej úrovni, použije takýto prekladač. Počula som od niektorých profesionálov v tejto oblasti, že používajú automatické prekladače, keď majú denne preložiť 16 strán, aby to nemuseli klepať. Neskôr text  posteditujú, čo je tiež jedna veľká oblasť, posteditovanie a interpretácia, ktorá sa bezvýnimočne robí človekom.“

         Objem prekladov súvisí aj s čoraz nižšou cenou práce prekladateľov, proste, očakáva sa, že prekladateľ bude pracovať rýchlejšie ako doteraz?

        „Súvisí to aj s objemom informácií, ktorý sa z roka na rok zvyšuje. Neviem presne, ale veľké koncerny potrebujú milióny strán prekladu ročne. Manuály, ktoré je nevyhnutné preložiť do x jazykov, pretože sú na obsluhu strojov a musia byť v cieľovom jazyku.  Na tie schematickejšie typy textov sa strojový preklad používa do istej miery.“

Rozhovory pripravil Vladimír Valihora

    

Trochu ticha 

Mi pomôže

Aby som nespala

Nezabúdam na

Alúzie

Radšej budem

Akoby ležať a

Ničiť

Anatómiu

Jeho

Kartónu chorôb
            YX

Jana Domoniová

Môj pobyt v Banskej Bystrici

Dlhší čas som rozmýšľala nad výmenným pobytom študentov v zahraničí a tohto roku som sa rozhodla, že to skúsim. Som študentkou 5. ročníka a pobyt na Slovensku v rámci programu Erasmus+ bol pre mňa  poslednou príležitosťou, ktorú som mohla využiť, ako už pomaly končiaca študentka.  Po toľkých rokoch štúdia som cítila potrebu vyskúšať, ako sa študuje slovenčina v materskej krajine a rozšíriť  svoje poznanie slovenskej kultúry a mentality.

Nová cesta sa pre mňa začala koncom januára, keď som sa prvýkrát dostala do Banskej Bystrice. Mesto obkolesené prírodou, so sviežim vzduchom a mnohými kopcami (čo bolo pre mňa asi najväčším rozdielom v porovnaní s našou rovinatou Vojvodinou). Po príchode do Bystrice ma privítala milá Kristína, tiež študentka slovenčiny v Banskej Bystrici, ktorá tu bola  pre mňa počas celého pobytu, ak by mi bolo potrebné niečo poradiť či pomôcť. Hneď prvý deň mi Kristína ukázala internát, v ktorom som bývala, ako aj Filozofickú fakultu, ktorú som počas pobytu navštevovala. Veľkým prekvapením pre mňa bolo, že Filozofickú fakultu od internátu delila iba jedna cesta a niektoré prednášky som dokonca mala na internáte, takže som mala všetko blízko. Na internáte som bývala na bunke s  tromi spolubývajúcimi vo vedľajšej izbe. Ja som žila v jednolôžkovej izbe s balkónom a spoločnú v bunke sme mali chodbičku, kúpelňu a wc. Izba bola skromnučká, malá, ale veľmi som si ju obľúbila. Na zábavu sme na internáte mali Break bar, v ktorom boli študentom k dispozícii rôzne hry ako stolný futbal, biliard či pingpong, a príjemná letná terasa. Mladí sa tu stretávali takmer každý deň a dokonca sa v Break bare organizovali aj rôzne párty a chodbovice.

Mojou prvou povinnosťou bolo  zvoliť si predmety. Na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela sa slovenčina študuje v rámci dvoch oddelení, Katedry slovenského jazyka a komunikácie a Katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy. Z môjho hľadiska je to prospešné pre fakultu, keďže sa každá katedra môže hlbšie zamerať na svoj odbor a výskum. Ďalší rozdiel medzi banskobystrickou a novosadskou fakultou, ktorý som si všimla, je, že študenti na začiatku semestra nedostávajú už vypracovaný rozvrh hodín, ale získajú iba povinne voliteľné predmety, ktoré musia zložiť a ostatné si volia sami. Všetky moje spolužiačky boli na dvojodborových štúdiách a vo 4. ročníku mali zo slovenčiny ako povinne voliteľný predmet iba Didaktiku. Ostatné predmety si volili tak, aby im  zodpovedali podľa rozvrhu, a také  dôležité predmety, ako je napríklad Medzivojnová literatúra, jednoducho vynechali. Ak sa na nejaký predmet zapíše menej ako päť študentov, tento  sa neotvára a študenti získajú kredity prostredníctvom menej dôležitých predmetov. Uvedený fakt vnímam  ako  nedostatok. Aj keď sú mnohé výberové predmety veľmi zaujímavé a osožné, predsa len by bolo lepšie, keby dôležité predmety boli uvedené v rozvrhu ako povinné a ako doplnkové by si študenti vyberali ďalšie predmety. Veľmi zaujímavé pre mňa boli predmety, ako sú Interpretácia v školskej praxi, Netradičné metódy vyučovania literatúry. Prostredníctvom nich som  mala možnosť pracovať v praktických dielňach a vyskúšať si rôzne aktivity, čo by som uviedla ako pozitívum.  Prednášky som mala na oboch katedrách a veľmi sa mi páčilo, ako fungujú. Spolužiačky boli  milé, spoznala som vynikajúce dievčatá a myslím si, že o tom je aj tento program. Nielenže som mohla vidieť krásy Bystrice a okolitých miest, ale získala som  kamarátky aj  v tejto časti Slovenska, za čo som veľmi vďačná.

Erasmus+ bol pre mňa zaujímavou skúsenosťou. Každému odporúčam, aby sa zúčastnil akýchkoľvek študentských mobilít v zahraničí, lebo ponúkajú veľa výhod a pomôžu im bližšie spoznať inú krajinu a ľudí, no v neposlednom rade  aj seba samého.

                                                                                          Milina Čiliaková

Dekonštrukcia epického priestoru v Hroncovom románe Plný ponor

          

Spacializácia („spatialization“ – Hoffmann, 2005, s. 269 – 274) je ambivalentný pojem, ktorý sa v teórii postmodernej literatúry používa v úvahách o priestorovej štruktúre textu, oproti reflexii o konkrétnom priestore, ktorý v próze plní funkciu kulisy rozprávania.  Ide o rozlišovanie tematizovaného (reálneho či fiktívneho) priestoru a spacializácie,  ako spôsobu priestorového usporiadania textu na základe rozličných, občas aj divergentných stratégií. Román Plný ponor  je v zmysle textovej štruktúry protikladný a obsahuje aj paletu naratívnych stratégií, pomocou ktorých sa autor pokúša rozložiť pevne stavané hranice žánru.

Avšak  diskurz o priestorovej štruktúre Hroncovej  prózy nemožno formovať vo vákuu a mimo úvah o tematizovanom priestore, či už v podobe toponým, alebo iných priestorových súradníc, do ktorých sú situované  príbehy.   To znamená, že „reálnym“ miestam sa v tejto práci venujeme iba v takej miere, v akej súvisia so spacializáciou a moderno-postmoderným literárnym kontextom. Tematizácia je neodmysliteľnou súčasťou analýzy, pretože menšie prózy, z ktorých pozostáva Plný ponor, majú bez ohľadu na dekonštrukciu a zložitú textovosť celku vo svojej tematickej hladine tendenciu prejavovať sa aj ako svedectvo o reálnom časopriestore. V Hroncovej próze tieto dve zložky (priestorová štruktúra a téma) fungujú ako celok, aj keď Hronec pravdepodobne mal plán celkového textového priestoru rozpracovaný ešte  predtým, než tematizoval konkrétny priestor v menších prózach a rozvrhol príbehy do jednotného dekonštruovaného románového priestoru.

Cieľom tejto práce je opis priestorovej dekonštrukcie, ktorá sa v Plnom ponore opiera o množstvo moderných a postmoderných stratégií a pokus o uchopenie  protikladov vyplývajúcich zo štruktúrovania textu jeho dekonštrukciou, ktorá prebieha na veľmi širokom, „expandovanom“ (Marčok, 2010) literárnom pláne. Proces rozkladu epického priestoru, rozoberaním a opätovným skladaním v novom kon/texte, zahŕňa  nielen spomenuté formálne nástroje rozkladu románového celku, akými sú striedanie typov rozprávača, ale aj tematicko-časové prostriedky dekonštrukcie.

Teoretici postmoderny sa zhodujú v tom, že dekonštrukcia nemá iba negativistický, ale aj konštruktivistický charakter.  „Práve deštrukčno-kreatívnu, vo svojej podstate významovú a tvarovú ambivalentnosť postmoderného textu by sme azda mohli považovať za jeden zo základných príznakov jeho existencie“ (Marčok, 2010, s. 58).  Postmoderný  typ textu rozširuje naše vedomie skutočnosti, ale nie tak, aby šlo o proklamáciu prekročení  nového prahu poznania.  Nakoľko sa však tieto postmoderné idey dajú vyčítať z dekonštrukcie epického priestoru Plného ponoru? Stratégia písania románu Víťazoslava Hronca sa v značnej miere opiera o protikladné významové a tvarové aspekty, ktoré pôsobia de/konštrukčne. Vzhľadom na poznávací či totalitný charakter „celku“ však otázku  post/moderného charakteru projektu dekonštrukcie zatiaľ nechajme otvorenú.

Pre potreby práce budeme termín priestor používať striedavo v abstraktnom a v konkrétnom význame, raz ako priestor v časopriestorovom chápaní sveta, inokedy ako textový a intertextuálny priestor. Samozrejme, tieto dištinkcie sú nanajvýš umelé, keďže tematizácia  akéhokoľvek priestoru predstavuje text a každý text, písaný alebo ústny,  má istú spacializáciu.  Napriek tomuto poznatku si nemožno nepovšimnúť ich rozličnú povahu. V dejinách  sa vzťah medzi spomenutými aspektmi priestoru rozvíjal až po bod úplnej divergencie. V realistickej a modernistickej próze akoby text ešte stále mimeticky  splýval s časopriestorom, v postmodernej próze sa „vyhýba“ pevnej súvzťažnosti. Jestvuje na to jednoduchý dôvod: realista a modernista chcú dosiahnuť  ilúziu objektivity, v pevnom presvedčení, že text nejakým spôsobom odzrkadľuje realitu alebo s ňou aspoň korešponduje.  Naopak, postmoderný text demonštruje zlyhávanie akejkoľvek verzie či fikcie skutočnosti. Preto sa pri rozprávaní opúšťa pokus o napodobnenie pevnej časovo-priestorovej kauzality a dominantným priestorovým vzťahom v literatúre sa stáva intertextuálny labyrint. V literatúre od 60. rokov až po koniec minulého storočia prichádza k obratu, stvárnený  priestor sa dostáva do úzadia prostredníctvom skúmania intertextuálnych  možností utvárania nečakaných textopriestorov.  Pritom treba zdôrazniť, že postmoderne formovaný textopriestor nie je holý text bez akejkoľvek estetickej hodnoty, ale je textom, ktorý spochybňuje totalitné postavenie jazyka k mimotextovému časopriestoru.

Spacializácii môžeme pridať aj historicko-spoločenský kontext opísaný Michaelom Foucaltom v prednáške Des Espaces autres. Francúzsky filozof  v nej vysvetľuje posadnutosť teoretikov a umelcov 19. storočia časom, a tak opisuje situáciu podstatne rozličnú od tej v druhej polovici 20. storočia, ktorú možno vnímať ako obdobie priestorových relácií, juxtapozície, paralelnosti, vzťahu medzi blízkym a vzdialeným. Štruktúrovanie Plného ponoru sa zakladá práve na priestorových reláciách stavaných oproti jednoduchej časovej následnosti príbehov.  Kauzalita je  pojem, ktorý je tesne spätý s časopriestorom, a tú rekonštruuje čitateľ predierajúci sa cez labyrint príbehov a pokusov o rekonštrukciu celku.

V súvislosti s otázkou moderného a postmoderného zázemia Hroncov autor Vlado Lutrov sa akoby ocitol niekde na rozhraní dvoch veľkých  epoch myslenia, na jednej strane potrebuje čas a chápe ho ako zdroj poznania (písaním o svojom rodokmeni hľadá sám seba), na druhej strane o vyše storočnom historickom úseku píše prostredníctvom rozkladu epického priestoru. „Je to jeden z nosných paradoxov a reflektuje sa aj v žánrovom určení diela, románu schopného urobiť všetko, čo je v jeho moci, aby sa románom v klasickom zmysle toho slova nestal“ (Hronec, 2010 s. 55). V Plnom ponore máme tematizáciu času, no nad témou dominuje intertextualita, v konečnom dôsledku dekonštrukcia lineárneho rozprávania. Jednou z fascinujúcich zložiek tohto diela je protiklad medzi témou s navonok pevnou časovou a priestorovou štruktúrou (sága o rodine) a dekonštrukčnými, textovými a tematickými prvkami. Máme na mysli najmä spacializačnú dekonštrukciu, ktorá vrcholí v poznatku, že epické hranice Plného ponoru nie sú totožné s hranicami knihy. Obsah Plného ponoru sa intertextuálne prelína s poviedkami zverejnenými v zbierkach  Pán vzduchu a kráľov syn, Prievan a predovšetkým denníkovými záznamami Algol.  Tieto textopriestorové súradnice sú dôvodom, prečo nejde o román v tradičnom chápaní epického žánru. Intertextualita má v tomto diele funkciu  nadväzovania na predošlé prózy a literárnu tradíciu (pokus o prekonávanie postmoderny), aby sa revidovali aj oživovali už napísané texty. Netreba prehliadnuť ani zložité prelínanie moderných a postmoderných prvkov, presnejšie úlohu postmodernej štruktúry celého projektu a prípadnej podradenosti modernistickým tendenciám teoretickej totalitnosti.

Existuje množstvo postmoderných pokusov o zmenu podoby textu, o jeho rozklad prostredníctvom mimoliterárnych postupov. Aj Hronec mnohé vo svojej tvorbe uplatnil, najdôslednejšie v knihe Pán vzduchu a kráľov syn. V tých prózach išlo o funkčné používanie fotografií, detských kresieb, máp a o priestorové narábanie textom. Próza a vôbec literatúra z konca 20. storočia pozná aj niektoré omnoho radikálnejšie postupy, „napríklad ,kniha v škatuli´ –  čiže voľne uložené listy, ktoré si čitateľ môže premiešať ako hracie karty a takto vznikajúce texty čítať donekonečna, ,papierový had´, čiže dlhý pás papiera poskladaný v istom formáte sem a tam, ktorý možno po nadvihnutí čítať po plôškach zľava i sprava, kontinuálne i striedavo, obrátene atď.“ (Marčok, 2010, s. 111). V uvedených prípadoch však prevláda vonkajší prejav manipulácie textovou formou na dosiahnutie významu. Aj v týchto príkladoch je hra s formou  opodstatnená teoretickým zázemím. Naopak, v Plnom ponore autor ponúka vnútornú alebo tematickú dekonštrukciu textu, súvisiacu s významom jednotlivých príbehov, konkrétnych priestorov a  počinov pre osud protagonistov. Autor sa pohral s významom častí a jeho  umiestnením v celkovom románovom priestore alebo v priestore rodinnej  trilógie.  Autor sa  hrá aj s čitateľom, s jeho percepciou jednotlivých postáv utváraním „prázdneho“ naratívneho priestoru.  Práve prázdny priestor je jednou z dôležitých stratégií písania neklasického románu. Nielen samotné kapitoly a časti majú otvorený a nedokončený charakter, ale aj vzťah medzi nimi a celkom je „vzdušný“, takže umožňuje viacero interpretácií.  Otvorenosť je postmoderným prvkom par excellence a v Hroncovej próze sa realizuje zámerným zatajením kľúčových faktov, ktoré pôsobí prirodzene, no zároveň čitateľovi znemožňuje lineárne čítanie tohto románu.

K dekonštrukcii epického priestoru prispieva  aj ukrývanie autorstva a vsúvanie listov písaných protagonistom do textu.  Hra s autorstvom umožňuje na jednej strane vrstevnatosť textu, na druhej strane atomizáciu textopriestorov. Spomenutá autorská hra je jednou z charakteristík postmodernej prózy a metafikcie či metaprózy. Možno hovoriť o Plnom ponore ako o metapróze?

Prvky, charakteristické pre metafikciu, sú zreteľnejšie v denníku Algol, ktorý čitateľ pociťuje paradoxne ako vzdialenú (vzhľadom na iný štýl a metafikčnú dištanciu vytvorenú „intimitou“ denníkovej formy),  ale zároveň aj organickú časť románu. V Algole Hronec opisuje vznik románu akoby s odstupom a zároveň dotvára epický priestor Plného ponoru.  Úplnú zložitosť nadobúda nie jeden opísaný príbeh či kapitola práve čítaním denníkových zápisov.  Pri prvom, alebo presnejšie povedané, letmom čítaní si čitateľ pre komprimovaný výraz a spomínané zatajovanie okolností a motívov neuvedomuje význam príbehov v plnom rozsahu ságy, preto si ho nájde v Algole.         

Jednou zo základných vlastností metaprózy je autor ako postava v próze. Vlado Lutrov  je protagonistom v niektorých kapitolách a zároveň je autorom románu, dokonca celej trilógie. Skutočnosť, že  práve V. Lutrov je autorom Plného ponoru, čitateľ zistí iba v poslednej kapitole; v kapitole Okno do dvora Lutrov o sebe hovorí z pozície tretej osoby, čo je netypickou stratégiou. Čitateľ môže nadobudnúť dojem, že autorský zvrat je modelovaný mechanicky,  že nie je dostatočne opodstatnený. Bez ohľadu na uvedené je hra medzi skutočným autorom a autorom postavou  znakom  metafikčného nadhľadu.  Autor Algolu je  tiež jednou z vedľajších postáv Plného ponoru, ktorú narátor uvádza okrajovo v kapitole Diaľkové ovládanie, a prostredníctvom tohto postupu ukrýva stopy skutočného autora. Vytvára sa situácia, v ktorej je V. Hronec postavou V. Lutrova a V. Lutrov zase postavou opísanou v denníku V. Hronca.  Tento uzol je autorský curiculus vitiosus. Hra s autorstvom by pokračovala, ak by sme si predstavili autora denníka Algol ako ďalšiu fiktívnu postavu v novom metatexte.  Samozrejme, takáto možnosť nemusí byť uskutočnená, na ilustráciu autorskej hry stačí jej pomyselná možnosť.

Touto fiktívnou tézou zároveň sugerujeme, že pri recepcii Algolu netreba prehliadnuť prípadnú mystifikáciu a stotožniť autora denníka s osobnosťou V. Hronca, pretože  spisovateľ poznajúci paletu postmodernistických gest si pravdepodobne zachová autorský, aj kritický odstup. Bez ohľadu na zložitú pozíciu autora Plný ponor zostáva prózou o človekovi píšucom „netradičný“ román.

Tibor Žilka uvádza aj iné charakteristiky metaprózy, napríklad postavy, ktoré si uvedomujú, že sa nachádzajú v románe, napríklad  v slávnom diele Miguela de Cervantesa. Tento prvok v Plnom ponore nenájdeme, ale  ďalšie charakteristiky metafikcie sú v ňom prítomné, predovšetkým vysvetľovanie toho, čo je v románe fiktívne a čo skutočné.  „Súčasný autor prezrádza postupy vlastnej tvorby, prezrádza aj to, kedy ide o výmysel, o fikciu a kedy sa niečo dostáva priamo do textu z reality.“ (Žilka, 2012 s. 134). Algol vysvetľuje predely medzi skutočným (opisy toponým, osobnosti a skutočné udalosti využité pri písaní diela) a fiktívnym či literárne prepracovaným. Vzťah medzi Algolom a Plným ponorom možno považovať za metafikčný, avšak s určitým vymedzením. Hroncovu epickú dvojicu charakterizuje, na rozdiel od postmoderných  metafikčných próz, absencia výraznej parodickosti až po bod grotesky (symboly postmodernej metafikčnej pozície), ktorú však  Hronec do určitej miery nahrádza sebaspochybňovaním v poslednej kapitole. To je však jednou zo zásadných vlastností postmodernej metafikcie, vo vzťahu k staršej metafikcii, prítomnej v klasických románoch (napríklad Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha).

Za metafikčný znak sa často považuje aj komentovanie literárneho žánru. Takéto prvky sú neuskutočniteľné na mikroúrovni románu, pretože všetky prózy majú tendenciu osamostatniť sa, nejako sa vymaniť z „pazúrov“ celku.  Komentovanie autorom by  tiež obmedzovalo hyperrealistickú stratégiu a utváralo nepotrebnú dištanciu medzi čitateľom a  textopriestormi.  Posledná kapitola je komentovaním žánru, iba v tých častiach, v ktorých sa prelína literárny svet s reálnym svetom (zase svetom  textu, ktorý píše autor Algolu, čo je súčasťou spomenutej metafikčnej autorskej hry). Lutrov prostredníctvom citácií iných spisovateľov (intertextuálne) alebo denníkovými záznamami explikuje plán stavať románový text z textopriestorov a prázdneho priestoru rozplývajúcim sa medzi nimi.

„Aj mne rovnako ako Italovi Calvinovi stromy viac hovoria o sebe architektonikou prázdneho priestoru oddeľujúceho od seba ich jednotlivé haluze a listy než zvláštnosťami svojej morfológie, alebo nebodaj šumením“ (Hronec, 1999 s. 130). V tomto úryvku autor nevykladá fenomenológiu „poznania zvuku prostredníctvom ticha“, ale tomu korešpondujúcu štruktúru románu a podáva „návod“ na jeho čítanie. V pokračovaní citovanej časti V. Lutrov oslovuje čitateľa  a odôvodňuje zmenu stratégie písať o sebe s odstupom. To nie je priame komentovanie žánru, ale iste je metafikčný krok, pretože autor sa od seba vzdialil a začal uvažovať o svojich doterajších postupoch (paradoxne, tam, kde autor hovorí o tom, že sa prestáva „vžívať do svojich postojov ako postojov kohosi iného“, stane sa objektívnejším a reálnejším).

V konečnom dôsledku, ak Algol chápeme ako neoddeliteľnú súčasť  Plného ponoru, jeho časti môžeme chápať ako výklad románového žánru, tento literárny celok ako „netradičný román“ možno vnímať ako reflexiu o modernistickom a postmodernom románe či o prípadnom prekonávaní postmoderny.

„Aj zámer autora môže byť založený na dekonštrukcii románovej štruktúry, na spochybnení zaužívanej kompozičnej formy.“ (Žilka, 2012 s. 132). Práve to je dominantnou stratégiou pri písaní autodekonštruktívneho Plného ponoru.  „Deštrukcia“ je Beatrice Vlada Lutrova. V Dámskom gambite cituje autor Mallarmého a v tomto kontexte slová „prekliateho básnika“ symbolizujú dušu sprevádzajúcu tvorcu, ktorý chce uchopiť svet cez útržky a zlomky reality, autora, ktorý chce spoznať harmóniu na základe chaosu.  Zároveň je v románe zreteľná zhoda medzi proklamovaným  poznaním totality v častiach a románovou „netradičnou“ štruktúrou. Na druhej strane je čitateľ, ktorý si tiež musí budovať významové mosty nad prázdnym priestorom medzi opísanými príbehmi.

   

Vladimír Valihora

Literatúra

FOUCAULT, M.: Of other spaces. In: Architecture /MouvementContinuité, č.5 October, 1984, s.46 – 49 (Des Espace Autres, March, preklad Jay Miskowiec).

HRONEC, V.: Plný ponor. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1999.

HRONEC, V.: Algol[denník o románe Plný ponor] Báčsky Petrovec: Kultúra, 2001.

HOFFMANN, G.: From modernism to postmodernism. New York: Rodopi, 2005.

MARČOK, V.: V poschodovom labyrinte. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2010.

ŠIMÁKOVÁ SPEVÁKOVÁ, M.: Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca. Novi Sad: Fondacija akademika Bogumila Hrabaka za publikovanje doktorskih disetracija, Vojvođanska akademija nauka i umetnosti, 2015.

ŽILKA, T.: Metafikcia v slovenskej postmodernej próze. In: Postmodernismus: smysl, funkce a výklad: (jazyk, literatura, kultura, politika) : týmová monografie. 1. vyd.  Masarykova univerzita Brno 2012,  s. 131 – 137.

Poznámka: Predložený text je úryvok zo seminárnej práce obhájenej z predmetu Poetika Víťazoslava Hronca v komparatívnych súvislostiach v rámci štúdia master na Oddelení slovakistiky. 

Haruki Murakami: Nórsky les

Belehrad: Vydavateľstvo Geopoetika, 2007

Haruki Murakami je najpopulárnejší súčasný japonský autor v zahraničí. Publikoval romány i poviedky, do svojich diel zahrnul všetko z dnešného mestského života. Jeho tvorba je ovplyvnená americkou kultúrou a často sa považuje za postmodernú. Jedna z najčítanejších kníh medzi mládežou v Japonsku je práve táto kniha. Názov Nórsky les je inšpirovaný piesňou Norwegian Woodod skupiny TheBeatles (Johna Lennona). Autor bol majiteľom džezového klubu v Tokyu. Práve rytmus tejto hudby nachádzame v jeho tvorbe.

Tokyo, šesťdesiate roky, študentské vzbury. Doba, kedy japonskí študenti protestovali proti režimu v Japonsku a iných krajinách. Realisticky vykreslený osud mladých ľudí, ktorí sa nemôžu nájsť v živote a ktorých plány do budúcnosti sú vzdialené a neskutočné. Centrum knihy tvorí ľúbostný príbeh, ktorého podkladom je smrť a samovražda. Zvíťazí láska nad všetkým?

Osobne ma zaujal protagonista a rozprávač Toru Watanabe, lebo prostredníctvom  spomienok z jeho vysokoškolského obdobia rozvíja vzťah medzi dvomi rozličnými ženami. Tiež ma upútal ľúbostný príbeh, ktorý sa odlišuje od iných tým, že nastoľuje, resp. predstavuje otázku samotnej existencie: „Kde som teraz?”

Politickej situácii a režimu šesťdesiatych rokov by rozumeli najmä predstavitelia staršej generácie, no všetky iné situácie,  od mestského života až po tajomstvá vzťahov a života jedného mladého študenta, zaujmú aj tínedžerov, ktorí danú etapu prežívajú. Kniha je dobre napísaná, autor do detailov opisuje režim v Japonsku a príhody a skúsenosti študenta. Odporúčam ju i tínedžerom, lebo je písaná jazykom mladých.

Daniela Vujovićová

Pavel Vilikovský: Letmý sneh

Bratislava: Vydavateľstvo Slovart, 2014

„Je to tak, keď sa pri holení pozriem do zrkadla, v svojej tvári spoznávam nejakého ďalekého príbuzného. (...) Keď sa na svoju tvár pozerám, mám zvláštny pocit, že som nevlastný sám sebe.” (Vilikovský, 2014, s.8). Protagonista nedokáže spoznať sám seba v zrkadle, otázkou je, či každý z nás príde do určitého bodu, keď sa už nebude môcť spoznať, alebo si vytvorí fiktívnu osobu, s ktorou bude ľahšie riešiť problémy? Je odraz v zrkadle reálnym zobrazením nás samých alebo je iba obyčajnou predstavou?

Štefan a Čimborazka sú si veľmi podobní, ale zároveň sú celkom rozdielni, asi preto, že sú nevlastnými dvojčatami. Stvárnením týchto dvoch postáv autor vystihol, čo sa deje vo vnútornom svete protagonistu, aj keď podľa mňa takéto riešenie na zobrazenie človeka, ktorý je rozpoltený medzi rozumom a srdcom, nie je najinovatívnejšie, lebo sa s ním často stretávame vo filmografii alebo dramaturgii. Vilikovský však pomocou mystifikácie odstúpil od typického stvárnenia, a tak aj od konvencií. Autorovi sa nedá veriť, že rozhovory, ktoré vedú Štefan a Čimborazka, sa odohrávajú v reálnom čase a priestore: sú totiž výplodom obrazotvornosti jedného človeka.

Debaty medzi nevlastnými dvojčatami sú netypické a často sa v nich rozoberajú rôzne veci a detaily. Práve prostredníctvom takýchto rozhovorov autor dokazuje, že vie analyzovať skutočnosť z oboch pohľadov – z racionálneho i zo subjektívneho.

Na prvý pohľad sú slová a mená najdôležitejšie, lebo autor sa často zmieňuje aj o jednotlivom písmenku v slove, ale slová a mená majú tiež prenesenú funkciu. Takmer v každej časti knihy sa stretneme s problémom, ktorý je spätý s menom. Pomocou zmien vlastných mien sa autor usiluje zachytiť posuny v správaní protagonistovej manželky. Menením a vymýšľaním dokonalého mena, ktoré by ich vystihlo, protagonista zistil, aký bol jeho vzťah k nej. Akoby si len vtedy uvedomil, že nebol dobrým partnerom, že sa manželka aj kvôli nemu tak často cítila nešťastná.

Knihu odporúčam najmä kvôli detailom, ktorým sa autor venuje, a veciam, o ktorých by možno obyčajný človek neuvažoval.

Jana Domoniová

          25. mája 2017 navštívila Oddelenie slovakistiky FF UNS v rámci LiteraTour slovenská spisovateľka Jana Bodnárová.

          26. apríla 2017 sme si v seminárnej knižnici Oddelenia slovakistiky vypočuli prednášky Mgr. Veroniky Rácovej, PhD. Slovenské vydavateľstvá a knižný trh a Mgr. Ivany Hostovej, PhD. K aktuálnej situácii v translatológii a preklade na Slovensku.

          25. apríla 2017 sa uskutočnila prezentácia zborníka 270 rokov dejín, literatúry a jazyka Slovákov vo Vojvodine, ktorý je výsledkom medzinárodnej konferencie zo 16. októbra 2015. V tento deň zároveň boli prezentované aj jubilujúce študentské časopisy Čarbológ a Traf! V druhej časti programu boli slávnostne promovaní absolventi slovakistiky.

         19. apríla 2017 sme privítali Mgr. Stanislavu Spáčilovú, PhD. z FF PU v Prešove, ktorá prednášala na tému Kolokvializmy v slovenčine.

          12. apríla 2017 nás v rámci LiteraTour navštívili slovenskí spisovatelia Mária Ferenčuhová a Michal Tallo.

           23. marca 2017 sme sa zúčastnili podujatia Prekladateľské dni na FF UNS. Dielňu O prekladaní maďarskej a slovenskej postmodernej literatúry do srbčiny pripravili a zrealizovali prof. Dr. Csilla Utasi z Oddelenia hungarológie a doc. Dr. Marína Šimáková Speváková z Oddelenia slovakistiky.

V rámci LiteraTour sa 16. marca 2017 na Oddelení slovakistiky predstavili slovenské prozaičky Zuzana Šmatláková, Soňa Uríková a vydavateľ Koloman Kertész Bagala.

               Naši študenti predstavili Oddelenie slovakistiky a Filozofickú fakultu UNS  na veľtrhu fakúlt 9. decembra 2016 na Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci.

               13. decembra 2016 sme privítali spisovateľa Maroša Krajňaka a redaktora Rádia Devín a vydavateľa Petra Michalíka, ktorí sa predstavili v rámci LiteraTour.

               Výlet študentov bol 24. novembra 2016: navštívili sme Múzeum Vojvodiny, kde sme si pozreli výstavu venovanú životu, tradícii, dejinám a kultúre vojvodinských Slovákov Za horami, za dolami, potom sme sa presunuli do Báčskeho Petrovca, kde sme navštívili Maticu slovenskú a Spolok petrovských žien. Nakoniec sme si pozreli kaštieľ v Kulpíne a Poľnohospodárske múzeum. 

                Na tému Hipsteri, hackeri, pokémoni, fašisti a čipky: médiá ako jazykové laboratórium hovoril 20. októbra 2016 na Oddelení slovakistiky  doc. PhDr. Martin Kasarda, Dr. z Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave. Po prednáške sa uskutočnila beseda s autorom o jeho románe Budúcnosť na predaj, ktorú moderovala prof. PhDr. Marta Součková, PhD., podobne ako všetky prezentácie autorov v rámci Litera Tour.

         26. septembra 2016 Oddelenie slovakistky účinkovalo na oslave Európskeho dňa jazykov. Návštevníkov sme oslovili zaujímavými témami  na „Ulici európskych jazykov“.      

        

                       Pripravila Anna Margaréta Valentová

Vyskúšali ste si už svoje prekladateľské znalosti a zručnosti? Ako sa vám darilo? Poznáte aj slová, ktoré neviete preložiť?

Prekladatelia sa často musia potrápiť so slovami, ktoré dávajú zmysel len v kontexte inej kultúry. Výsledok však odhalí kvalitu prekladu aj prekladateľa. Strácanie významu slov pri preklade môže zapríčiniť obyčajná chyba, ale aj fakt, že jeden jazyk nie je schopný zachytiť a predstaviť podstatu slovného významu v inom jazyku.

V pokračovaní ponúkame niekoľko „nepreložiteľných“ slov z rôznych jazykov:

Abbioco (taliančina) – ospalosť, ktorá vzniká po zjedení veľkej porcie;

Age-otori (japončina) – keď človek po ostrihaní vyzerá ešte horšie;

Cafuné (brazílska portugalčina) –prstami nežne prečesávať niečie vlasy;

Duende (španielčina) – tajomná sila umeleckého diela, ktorá dokážesilno „pohnúť“ človekom;

Friolero (španielčina) – osoba, ktorá je veľmi citlivá na chladné počasie a nízke teploty;

Gattara (taliančina) – žena, často stará a osamelá, ktorá sa venuje túlavým mačkám;

Gökotta (švédčina) – zobudiť sa včas ráno s cieľom ísť von počúvať spievať prvé vtáky;

Iktsuarpok (nuitčina) – frustrácia z čakania, aby sa niekto konečne objavil;

Komorebi (japončina) – slnečný lúč, ktorý sa rozptýlene prediera cez listy stromov;

Kyoikumama(japončina) – matka, ktorá sa neustále usiluje „dotlačiť“ svoje deti k akademickému úspechu;

Otsukaresama (japončina) – „si unavený“, používa sa v zmysle dať niekomu na vedomie, že si vážime jeho veľkú a namáhavú prácu;

Počemučka (ruština) – osoba pýtajúca sa príliš veľa;

Razbliuto (ruština) – pocit prázdnoty voči niekomu, koho sme mali radi, no už viac nie;

Sobremesa (španielčina) – rozhovor za stolom priamo po obede;

Tartle (škótčina) – váhanie pri predstavovaní sa inej osobe preto, že ste zabudli jej meno;

Tingo (Rapa-Nui) – postupne vykrádať majetok zo susedovho domu tak, že si určitú vec najprv vypožičiate a už nikdy nevrátite;

Toska (ruština) – senzácia veľkej spirituálnej úzkosti bez špeciálneho dôvodu, túžba bez dôvodu;

Tsundoku (japončina) – nechávanie knihy neprečítanej po jej kúpe a jej uskladnenie spolu s inými, tiež neprečítanými knihami;

Utepils (nórčina) – sedieť vonku počas slnečného dňa a popíjať si pivo;

Wabi-Sabi (japončina) – nachádzanie krásy v nedokonalosti a pokorné prijímanie životného cyklu.

Podľa:

http://www.boredpanda.com/untranslatable-words-found-in-translation-anjana-iyer/

https://www.morningtrans.com/infographic-50-untranslatable-words-from-around-the-world/

      V podmienkach srbsko-slovenského bilingvizmu sa aj my takmer každodenne stretneme s na prvý pohľad „nepreložiteľnými“ srbskými slovami. Niekedy sa nám zdá, že na vyjadrenie reality sú priliehavejšie práve srbské ekvivalenty. Musíme sa však učiť riešiť podobné jazykové situácie v prospech slovenského jazyka.
Vyzývame Vás preto, aby ste preložili nasledujúce vety. Na Vaše odpovede sa budeme tešiť na adrese casopistraf@gmail.com.

Blejati             Izblejaću sa vama do podneva ali onda moram kod mame na ručak.

Brljati              Mobilni mi stalno brlja, ne znam šta bi moglo da bude u pitanju.

Cimnuti           Možeš li da me cimneš kad stigneš u grad?

Dočarati          Ja stvarno ne znam kako da ti dočaram tu situaciju.

Frka                Izvini što te nisam nazvala, konstantno sam u frci.

Izlazak            Juče u izlasku nam je bilo neverovatno dobro.

Nervirati se    Ne mogu da prestanem da se nerviram zbog današnjeg ispita.

Skockati se     Vidi ti nju kako se skockala!

Šmekati          Juče u diskoteci sam šmeknuo lepu devojku.

Tripovati se    Znam da mi je drugarica ali ponekad se stvarno previše tripuje.

Pripravila Anna Margaréta Valentová

Traf!, slovenský študentský ​časopis. Ročník 8. Číslo 15 – 16. November 2017. Zodpovedná redaktorka: doc. Dr. Marína Šimáková Speváková. Výkonná redaktorka čísla 15 – 16: Jana Domoniová. Autori textov: Anna Margaréta Valentová, Jana Domoniová,  Daniela Vujovićová, Vladimír Valihora (študenti a absolventi slovenského jazyka a literatúry). Jazyková úprava textov: prof. PhDr. Marta Součková, PhD. ​Vydáva: ​ Filozofická fakulta Univerzity v Novom Sade, Oddelenie slovakistiky. ​Za vydavateľa: prof. Dr. Ivana Živančevićová Sekerušová, dekanka. Číslo uvádzame v elektronickej podobe blogu. Blog upravila a aktualizovala Ma. Anna Margaréta Valentová. Adresa redakcie: Oddelenie slovakistiky FF UNS, Dr. Zorana Đinđića 2, 21 000 Nový Sad. E-mail: casopistraf@gmail.com.